Zachráňme deti, na každom jednom záleží
Vlaňajší školský rok bol výnimočný. Chaos a kríza v spoločnosti zmenili jeho chod tak, že niektorí ho hodnotili ako najťažší v histórii školstva, iní v ňom hľadali aj dobré stránky, ďalším celkom vyhovovalo dištančné štúdium.
Všetky postoje majú svoje dôsledky, ako vždy. V etikoterapeutickom kruhu sme si posvietili na štúdium, vedomosti i zručnosti, aj na hodnotenie žiakov. Práve konštatovanie jednej pani učiteľky ohľadom hodnotenia rozprúdilo „školskú“ etikoterapeutickú debatu.
Danka: „Som učiteľka na prvom stupni základnej školy a často mi prináleží hodnotiť svojich žiakov. O žiakoch sa mi aj sníva. Momentálne som mala sen, že dieťa padalo zo schodišťa a ja som ho chytila.
Zachránila som ho, ale prežívala som pri tom veľký strach – prečo to spravilo?
Predpokladám, že sen súvisí s hodnotením, ktoré ma veľmi vyčerpáva. Cítim pri ňom neistotu. Mám právo hodnotiť? Naozaj hodnotím správne? Ako žiakov hodnotením inšpirovať? Má moje negatívne hodnotenie negatívny vplyv na deti? Treba hodnotiť na začiatku septembra pre to, aby sme dieťa i ja vedeli, aká je jeho štartovacia čiara? Ako pomôcť sebe aj deťom?“
Vladimír Červenák: „V prvom rade porozumieť. Hovoríš, že si si nie istá. Myslím si, že si si veľmi istá. Presne vieš, že to, čo robíš, nie je to, čo by si robiť chcela. Hodnotenie ti nerobí radosť a vyčerpáva ťa. Tam je odpoveď. Čiže hodnotenie robíš z priestoru ,celé zle‘. Padajúce dieťa v sne je dieťa, ktoré môžeš zachrániť cez hodnotenie.
Uvoľni sa do hodnotenia a napíš ho s láskou, to k prvákom, ktorí majú slovné hodnotenie aj na vysvedčení.
Ak píšeš známky, pri zápise každému jednému žiakovi buď záchrancom. Dieťaťu, ktoré padá a nemá jednotky, buď záchrancom. Precíť dieťa, precíť jeho pád a napoj ho na prúd energie, ktorým ho môžeš zachrániť, aby sa nedoudieralo. Stovky rokov vieme, ako zlé hodnotenie dieťa ubíja, a napriek tomu nemáme silu hodnotenie zmeniť. Robíme to stále rovnako.
Rozpoviem vám príbeh.
Príde dieťa domov a povie: ,Otec, mám päťku z diktátu.‘ Otec: ,To čo bolo? Koľko si mal chýb?‘ ,Päť.‘ ,Z koľkých?‘ ,Zo sto.‘ ,Ty si taký debil, nevedel si to dať?! Choď mi z očí!‘ Decko padlo. Nabilo si hubu. Stratilo motiváciu. Je bez energie, demotivované, zomiera. Nenájde už nikdy silu mať radosť z toho, že sa učí. Učenie začne nenávidieť. Zavrie sa do temnoty nevedomosti.
Nevedomosť je príčina utrpenia.
Príde druhé dieťa domov s rovnakým výsledkom z diktátu. Otec: ,Ako bolo v škole?‘ ,Písali sme diktát.‘ ,Na koľko si napísal?‘ ,Na deväťdesiatpäť percent.‘ ,Výborne! A tých päť percent?‘ ,To som sa už doučil cestou.‘ Toto dieťa sa bude učiť rado. Vedomosť a nevedomosť oboch bola rovnaká, ale aký to výsledok! Aký to rozdiel! Dajú sa veci povedať aj tak, že zachránime, chytíme na schodoch padajúce dieťa. Dajú sa povedať aj tak, že ho necháme padnúť a rozbiť si hlavu. Zabiť sa. Buď tou, ktorá zachraňuje, to ti hovorí tvoj sen.
Zachráňte deti. Na každom jednom záleží. Na každom jednom, aj na tom, ktoré je najslabšie.
Na najslabšom najviac záleží, lebo reťaz je taká silná, aká silná je jej najslabšia časť.
To je nová pedagogika. Učiteľ sa bude zameriavať na najslabší článok reťaze a zároveň podporovať najlepších. Podporovať najlepších v tom, aby hľadali riešenia, lebo majú na to, aby ich nachádzali. On svoju silu sústredí na to, aby podržal najslabšieho žiaka. Totiž, ako zosilnie ten najslabší, taká silná bude celá trieda, celý celok. Cítiš, Danka, tú zmenu? (Danka prisvedčí)… a práca ťa opäť teší.“
Danka: „Milujem svoju prácu. Ďakujem.“
Vladimír Červenák: „Učitelia, máte v rukách budúcnosť národa. Akí budú tí najslabší, taká bude spoločnosť, lebo tých je väčšina.“
Danka: „Do procesu vyučovania však vstupujú rodičia, ktorí majú vyššie očakávania ako deti. Deti chápu, rodičia nechápu. Rodičia prosia – ,Ešte to moje dieťa vyskúšajte.‘ Nemajú súdnosť, pretože očakávajú lepšie výsledky. Hovoria – ,Moje dieťa doma vie, ale v škole nevie.‘ Pritom na domácich testoch vidím, že má pri nich dieťa evidentne nejakú pomoc dospelého. Rodičia doma pomôžu, ale dieťaťu nepomôžu. V podstate ho týmto spôsobom učia klamať, manipulovať, podvádzať…“
Vladimír Červenák: „To sú rodičia, ktorí síce chcú dieťa zachrániť, ale nezachraňujú ho. Nezachraňujú, pritom stačí motivovať dieťa. Ukázať mu radosť v učení a to, čo všetko učením získava. Iná stránka je obsah učiva. Čo všetko sa deti učiť musia, čo ani v tomto veku, ani v neskoršom potrebovať nebudú. V poriadku, osnovy niečo určujú, ale máme v rámci nich nejaké možnosti. Záleží od učiteľa, na čo dá dôraz. Dôraz môže dať na to podstatné.
Učiteľ, ktorý bazíruje na detailoch, na nepodstatných veciach, nemôže nikdy dieťa ohodnotiť správne.
To, čo hodnotíme u dieťaťa, je jeho snaha posúvať sa, rásť. Vidieť, či je v ňom energia k zväčšovaniu alebo mu dávame signál, že padá, že ide nesprávnym smerom. Hodnotenie by malo byť ako smerovka, či ide do spojenia alebo odporu, či ide do vedomosti alebo nevedomosti. To by malo byť hodnotenie. Smerovka, ktorá ukazuje, akým smerom ideš. Môže ťa zastaviť, môže ťa upozorniť – ideš do sebazničenia.
Stratíš úplne všetko, keď pôjdeš týmto smerom. To je zmysel hodnotenia.
Inak hodnotenie nemá žiaden zmysel. Nerob, Danka, veci, ktoré nemajú zmysel, lebo ubližuješ sama sebe. Keď ťa niečo unavuje – to je základný signál, ktorý sleduj. Únava signalizuje, že máš niečo zmeniť. Keď máš z práce radosť, robíš ju správne. Keď si unavená a nemáš radosť, nerobíš správne.
Nestačí sa neustále vyhovárať na systém. My sme systém. Ty a ja sme systém. Môžeme ho zmeniť.
Nemusíme čakať na nový systém. Už si v novom systéme. Všetko to zo seba zhoď a predstavuj si, že teraz máš slobodu a môžeš učiť podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia. Si Komenský. Ty si Komenský! Ty sedíš v triede a ty rozhoduješ, čo urobíš s deťmi. Zabudni na školskú inšpekciu, na kontroly, na všetko. To, čo treba vykázať, treba mať v poriadku, ale to nesúvisí s tým, čo robíš na hodine, čo povieš dieťaťu do očí. To je len o tebe a o ňom.
Urob to tak, aby v tebe bola radosť a pocit, že toto je to, čo som tomu dieťaťu zasiala do duše. Bude si ťa pamätať celý život.
Pamätám si všetkých svojich učiteľov. Presne viem, akí boli a ktorý ma podporoval, miloval a ktorému som bol ukradnutý, lebo si robil len svoju robotu. Odfajkol. Máš posvätné povolanie, Danka. Dotýkaš sa toho najposvätnejšieho. Našich detí.“
Baška: „Moje dieťa chodí do alternatívnej školy. Malo slovné hodnotenie až do siedmej triedy. My rodičia sme sa začali zaoberať otázkou, dokedy je dobré dávať slovné hodnotenie a kedy dávať percentá, ktoré by zmenili na známky. Zaujímavé pre mňa bolo, ako som sa cítila, keď sme mali vo vyššom ročníku rodičovské združenie. Jedna učiteľka, ktorá učila v mnohých krajinách sveta, aj v exotických, povedala, že u nás väčšina rodičov aj učiteľov považuje trojku za podradnú známku. Trojka je predsa dobrý. Je to stred v hodnotení. Vtedy som sa veľmi uvoľnila a uvedomila si, že na hodnotenie v škole sa dá pozerať z rôznych strán.“
Vladimír Červenák: „Trojka je stred. Smerom k jednotke ideš k špičke, k zvládnutiu učiva excelentne. Excelentne vo vzťahu k sebe, nie k iným. Nešťastím hodnotenia je to, že porovnávame navzájom deti. V triede – ty si najlepší, tak ty už nemôžeš byť najlepší, ty si druhý. To je nezmysel. Predsa môžem byť najlepší dnes oproti včerajšku. Včera som bol priemerný, dnes som lepší, teda som na dvojku, a zajtra, keď budem ešte lepší, budem excelentný oproti predvčerajšku.
Učiteľ by mal zohľadniť, kde bolo dieťa v prvej triede, kde v druhej, tretej a kde bolo na začiatku školského roka, kde sa dostalo na konci školského roka.
Na začiatku školského roka, teda v septembri, by malo byť dieťa ohodnotené. To je jeho štartovacia čiara – začínaš trojkou, si dobrý. Kde si skončil? Na štvorke, teda padal si, chlapče. Alebo si stúpal – si na dvojke. To by malo byť hodnotenie.
My však stále hodnotíme porovnávaním.
Porovnávame decká. Pamätám si, ako nás v škole označkovali – toto sú jednotkári, toto dvojkári, toto trojkári… a ja už nemôžem byť dvojkár, lebo nemám na to porovnávať sa s dvojkármi. Vo vzťahu k sebe som sa však posunul o kilometer. Porovnávanie detí je nešťastím hodnotenia.
Takéto hodnotenia robíme potom aj v živote. Navzájom sa neustále porovnávame.
Z hodnotenia vznikajú komplexy a nemôžeme rásť.
Nemôžeme uveriť vo svoju vlastnú silu. Porovnávaj dieťa a daj mu spätnú väzbu, kam sa za školský rok posunie. Čo vie na konci školského roku viac, než vedelo v septembri. Najmä sa pozri, aké zručnosti nadobudlo. Nie vedomosti!
Máme hodnotiť zručnosti.
Vedomosti sú na internete. Napíšeš do googla otázku, on ti odpoveď vypľuje. Dnes nie je vedomosť hodnota. Dnes je hodnotou zručnosť: aké zručné je dieťa v hľadaní informácií? Ako si vie poradiť? Ako vie pracovať s rukami?“
Baška: „Niečo k zručnostiam. Robím s malými deťmi a niektoré si ani v piatich, šiestich rokoch nevedia zaviazať šnúrky na topánkach. My sme to podľa mojej mamy museli vedieť v troch rokoch. Voľakedy boli len šnurovacie topánočky, neboli suché zipsy. Dnes tým, že sú suché zipsy, rodičia uľahčujú sebe i deťom zaväzovanie a deti ani v prvej triede nevedia zaviazať mašličku na topánke. Na tomto príklade vidíme, ako sa zručnosť stráca z prstov…“
Vladimír Červenák: „… a aká katastrofa je to pre mozog! Zručnosť v prstoch je základ pre mozog. Keď ju nemá, ochabuje. Pre mnohých rodičov, keď si toto uvedomia, nasleduje prekvapenie: ,Aha, to je také dôležité!‘ Otázka potom je, či je dôležité používať mozog. Možno pre nich nie je dôležitý. Stačí červený gombík, zelený gombík. Ľudia, ktorí dávajú dieťa do alternatívnej školy, by mohli tušiť, že flexibilita a adaptabilita mozgu sú dôležité, ak chceme myslieť a stať sa mysliacimi bytosťami.“
Baška: „To, že rodič dáva dieťa do alternatívnej škôlky či školy, má rôznorodé dôvody.“
Vladimír Červenák: „Áno. Záleží na priestore, z akého jeho rozhodnutie vychádza. Či zo strachu, že jeho dieťa v bežnej škole nedostane dosť, alebo z dôvery, že nech dá dieťa do bežnej či alternatívnej školy, dostane to najlepšie, čo potrebuje.“
Daniel: „Pri tomto rozhovore som si spomenul, čo pre mňa znamenali zlé známky. Strach zo zlyhania. Keď som dostal zlú známku, bol to signál, že som urobil chybu a budem za ňu potrestaný. Potom som sa aj v dospelosti bál robiť chyby, lebo som sa bál zlého hodnotenia.“
Vladimír Červenák: „Daniel, to, čo hovoríš, má hlbšiu príčinu. Bál si sa robiť chyby už v detstve? V detstve si odkryl koreňový vzorec strachu zo zlyhania. Ten má hlbšiu príčinu, ale v tomto živote sa ti mohol strach zo zlyhania cez hodnotenie a známky obnoviť.
Z tohto pohľadu je objavenie strachu užitočné.
Keď si totiž neukončenia v sebe mal a otvorili sa ti cez známkovanie horšími známkami, tak ich už vidíš a môžeš s nimi ďalej pracovať. Keby si také hodnotenie nemal, koreňový vzorec by sa neobnovil a ty by si ostal zablokovaný. Potom ani nevieš, na čom máš pracovať. Rozumieš? Dobre sa stalo. Dnes už vieš a môžeš na strachu zo zlyhania pracovať.“
Ivana: „Mám skúsenosti s učením jeden na jedného. Buď doučujem deti, ktoré nestíhajú v škole, alebo tie, ktoré rodičia ženú dopredu. Veľakrát som si všimla na deťoch obrovské prekvapenie, keď urobia chybu a ja poviem – super.
Vysvetlím im, že keď urobia chybu, je to úžasné, lebo na chybe pochopíme, ako je to inak a nachádzame možnosti.
Potom hodnotím – super pokus a sledujem na nich zmenu energie a zmenu v napredovaní. Nesmierne ma teší, keď vidím, že deti v sebe uvoľňujú strachy, ktoré sa rozplývajú. Keď na začiatku príde dieťa či starší študent zakomplexovaný, strnulý, neuvoľnený, je v odpore a strachu, postupne prechádza do energie – jej, super a rozväzuje sa mu aj jazyk, je to pre mňa najväčšia radosť. Aj na synovi vidím, keď sa čokoľvek stane, povie – ,nevadí, to je v poriadku, môžeme to ešte takto a takto‘. Zmena z odporu, zo zablokovania do prijatia možnosti, že žiadna chyba neexistuje, u niektorých ľudí ide veľmi-veľmi ťažko, najmä u starších. U detí pracujem aj s rodičmi, lebo rodič, ak tlačí, strach zo zlyhania sa u detí ťažko rozpúšťa.“
Vladimír Červenák: „Slovo super evokuje v slovenčine súpera.
So súperom bojuješ, porovnávaš sa, chceš byť lepšia ako on. Možno by bolo vibračne lepšie nájsť ešte slovíčko, ktoré v našom jazyku evokuje krásu, pochvalu a rast. V angličtine – nice, krásne. Starší ľudia sú ešte blokovaní strachom zo zlyhania a porovnávania a toto je medzietapa, keď zdôrazňujeme, že nevadí. Zároveň tvoje slová, Ivana, ukazujú, že strach zo zlyhania je ešte aj v tebe.
Veľký posun bude ďalej, keď nepovie tvoj syn a ani ty – nevadí, nič sa nestalo.
To, čo si povedala, je len obrana starého, že sa nepotrebujem ďalej trestať alebo držať zavretý. Nová generácia – indigové a diamantové deti – už povedia rovno – ,veď mám iné možnosti‘. Už nepotrebujú obranu v slovách – ,ale veď nevadí‘. Rozumieš? To je posun, tam sa posúvaš.
U tvojho dieťaťa je to tvoj strach, nie jeho.
Medzifázou som túto situáciu nazval preto, lebo sa odkláňa od starých vzorcoch. Máme možnosť posúvať sa ďalej a mať rozpoznaný strach zo zlyhania a rovno ísť do možností. Vidím, že toto nie je konečné riešenie, no nepotrebujem ho označiť za zlé. Načo? Hľadám ďalšie možnosti ako inak. Ako inak môžem ešte niečo urobiť. Preskočím fázu obhajoby alebo obrany. Nepotrebujem vysvetľovať, že niečo je dobré a nebudem sa za to ani trestať. Facka nie je nevyhnutná. Môžem rovno konať správne. Paráda. Skvelé. Úžasné. Môže byť. Želáme vám úžasný deň. Úžasné hodnotenia. Úžasné deti. Úžasný školský rok. Rastieme spolu.“
DagmaRA Sarita Poliaková, Vladimír Červenák
Vitalita september 2021
