Prežívať svoje emócie voľne je dôležité kvôli zdraviu na všetkých úrovniach.
Potrebujeme si to dovoliť najskôr sami sebe. Spriateliť sa so svojím prežívaním. Nevyčítať si ho, prijímať sa v ňom.
Tým kultivujeme vzťah k sebe, čo je dôležitý krok k vlastnej celistvosti. Keď sme v súlade so svojím prežívaním, sme zároveň vnímaví aj k svojmu okoliu. Stojíme si za vlastným prežívaním a môžeme sa posúvať ďalej. Rozvíja nás to, uzemňuje. Poskytuje príležitosti k rozvíjaniu vďačnosti. Rozvíjaniu ticha v sebe.
Pokiaľ to tak nie je, nastane problém v ďalšej fáze, v ktorej začneme život zdieľať s partnerom. Ak sa nenaučíme prejavovať city zdravo sami, z úcty k sebe, tak to bude ťažké aj v partnerstve. Pretože sa budeme obávať, hanbiť násobne viac. Ale prežívanie zdravých citov a emócií v prítomnosti partnera je veľmi dôležité pre oboch. Podotýkam, že zdravých citov a emócií. Nehovorím o výbuchoch hnevu, nadávkach, citovom vydieraní alebo útokoch na druhého…
Keď je pri tom partner
Prežívanie emócií osamote nestačí na posun vo vzťahu. K tomu je potrebný aj ten druhý. Prečo? Pretože jeho pozornosť bez súdu dokáže premeniť smútok na úsmev, plač na smiech, to ťažké odľahčiť. Stane sa to iba samotnou neutrálnou pozornosťou. Úplne jednoducho povedané, keď je partner tam a dokáže byť milujúci bez ohľadu na situáciu. Keď sa dokáže pozerať aj na smútok, aj na plač, aj na hnev. Keď sa od nich neodvracia a nehovorí, že je to nevhodné. Keď nesúdi, ale je prítomný a venuje vám pozornosť, tak vtedy sa dejú premeny.
Človek má silu premeny a integrácie, iba v to neverí. V našom vedomí sa ale nachádza pamäť, zápis, spomienka na to, že s týmito vecami sa musí zapodievať niekto iný. Niekto, kto tomu rozumie viac. Áno, bolo to tak dlhú dobu. No v tomto časopriestore je už možné, aby sme uplatňovali silu skutočného človeka.
Sú to jednoduché veci a schopnosti, ktoré stačí rozvíjať v sebe a následne vo vzťahu. To je potrebné, aby sa vo vzťahu ľudia rozvíjali a posúvali na ceste k celistvosti. Aby dokázali integrovať všetky zložky samých seba. Keď muž žene dovolí, aby sa prejavovala slobodne, a nesúdi ju. Keď jej nechá voľnosť, tak nájde sama seba vo všetkom. To, samozrejme, platí aj naopak.
Táto premena má dva dôležité piliere. Jej schopnosť neobviňovať a jeho schopnosť nesúdiť. Spoločné = nezatvárať sa. Nebyť v intelekte, ale v srdci. Znie to jednoducho, ale prax ukazuje, že ľahké to vôbec nie je. Mnoho ľudí sa nedokáže zúčastniť emočného diania a odvracia sa so slovami, že to nemôžu vydržať. Schopnosť byť naplno prítomným je naozaj dôležitá, ak sa chceme rozvíjať. Mnoho ľudí sníva o harmonickom vzťahu a láske na celý život. K tomu je potrebné dopracovať sa práve prítomnosťou v tzv. nepríjemných situáciách. Prekonať citové zamrznutie a vojsť do neznáma.
Riskovať a ožiť
Keď človeka nezaujíma to, čo druhý prežíva, tak sám sebe stojí v ceste. Keď už vyskúšal všetko a nič nepomáha, tak sa vyhýba podstate problému. Je hlbšie, než bol doteraz ochotný sa ponoriť.
Keď to skutočne ladí, tak je to krásny pocit. Môj vzácny kamarát, ktorý má 86 rokov a teší sa plnému zdraviu hovorí: „Život je záhada a človek sa toľko natrápi, kým o všetko príde.“
Je to krásna paralela k vzťahom, ktoré začínajú byť krásne až potom, keď sa vzdáme všetkých svojich predstáv o tom, akoby mal vzťah vyzerať. Do tej doby sa naozaj natrápime, ale stojí to za to. Otvorí sa nám priestor pre vnímanie toho, čo je a čo nám skutočne náleží. Keď máme napojenie na vlastné vnútorné a vyššie vedenie, tak rozpoznávame to, s čím ladíme a s čím nie. Nie je nám ľúto toho, čo by nám mohlo utiecť… Nenaháňame sa za niečím, čo nám nesedí na 100 %. To je umenie rozpoznávať, čo s nami ladí a čo nie.
Budeme spolu?
Častá otázka, keď sa nám niekto páči. V skutočnosti to ale nepotrebujeme vedieť. Pretože keď to nevieme v danej chvíli, tak to v danej chvíli nie je dôležité. No my sa dožadujeme týchto informácií z budúcnosti a nevedome tak k sebe voláme strachy a obavy. Keď si zistíme informáciu, údaj, niečo, čo sa údajne niekedy stane, tak tomu veríme aj neveríme. Pokiaľ to nenahráva našim očakávaniam, tak danú informáciu zavrhneme s tým, že je to blbosť. Ale v kútiku duše sa aj tak obávame, že sa to stane. A pokiaľ je tá veštba pozitívna, tak na nej lipneme a zároveň máme strach, že sa nevyplní. Tragikomédia…
Poznanie je pre teraz a tu
Kvalita vedomia udáva kapacitu poznania. Aj kvalitu poznania, ktoré sa v ňom môže objaviť. Tak ako sa do žalúdku vojde iba obmedzené množstvo potravy. Aj chutí… Nie viac – to sme prejedení, ale ani nie menej – vtedy máme stále na niečo chuť, aj keď sme už po jedle. Tak je to aj s informáciami, ktoré sme schopní stráviť. Poznanie je dávkované z duchovných sfér. A tam naozaj vedia, ako na to. Môžeme sa na to spoľahnúť.
Keď máme svoje vyššie vedenie
Nie je to slepá a pasívna rezignácia obete. Byť v kontakte s vyšším vedomím je aktívny stav. Otvorený a aktívny. Nie je pasívny, ale je odovzdaný. Tento stav je pre intelekt neznámy. Preto sa ho intelekt snaží zmeniť, zrušiť, znížiť jeho hodnotu, niekedy až zosmiešniť. Pretože sa mu zdá nereálny, ľahkovážny a hlavne neuchopiteľný. Intelekt vo svojej panike daný stav odsúdi a zavrhne. Vytvorí na to názor, ktorý predáva ďalej bez toho, aby vedel, čo vlastne hovorí.
Nezažil tento stav, pretože sa ho nemôže zúčastniť. Preto ani nemôže vedieť, aké to je a načo to je. Má iba domnienky, aké to asi je. A strachom vytvorený koncept názorov, ktoré vydáva za svoje. Je to však všetko ilúzia. Podobá sa vševedovi, ktorý všade bol a všetko pozná bez toho, aby opustil pohodlie svojho gauča. Z toho jasne vyplýva, že pokiaľ žijeme prevažne intelektom, vyššie vedomie nedostáva priestor.
Voľba
V tomto kontexte to nie je voľba veci alebo názoru, ale cesty. Vnímať, kam ma táto cesta vedie. Voľba nie je reálna, pretože duša vedie vždy jedným smerom – k slobode, láske, šťastiu a harmónii. To je jediný stav, ktorý je reálny. Všetko ostatné je pre dušu ilúzia. No duša sa nebude drať do prvých radov. Je to dáma a počká si, kým jej dáš priestor. Nepozná tlak času. Nepozná termín neskoro. Je mimo časopriestor. Nemá naponáhlo. Dovolí ti trápiť sa tak dlho, ako to uznáš za vhodné. Duša je bez súdu. Nič neľutuje.
Keď majú dvaja jasný kontakt so svojím vyšším vedením a sú si súdení, tak sa stretnú a vedia, že k sebe patria. Nebojujú o to. Vedia, cítia, vnímajú, že to tak je. Tak ako cítia svoje vedenie, tak cítia vyššie vedenie toho druhého. Neobmedzujú sa ani nepožadujú potvrdenie lásky a dôvery. Konajú spontánne a v presnom načasovaní. Sú vedení. Dovolia si byť vedení.
Nestrácajú svoje vyššie vedomie ani vo vzťahu. Naopak, počúvajú ho poriadne. Pretože ich duše vytvárajú ďalší energetický systém = vzťah. A to je ekosystém, ktorý od nich niečo vyžaduje, niekam ich vedie. Samozrejme v záujme najvyššieho dobra všetkých zúčastnených. Nemajú strach zo vzťahu, z budúcnosti a nehrabú sa v minulosti. Pretože tam sa nenachádza ich duša a vedenie. Tie sú vždy tu, v danú chvíľu.
Krása vzťahu dvoch ľudí, ktorí ladia, je práve v tom, že nežijú intelektom, ale srdcom. Že dovolia, aby do ich života prichádzalo to nepredvídateľné a spontánne. Načúvajú svojmu vedeniu ducha.
Netrápi ich minulosť a neboja sa budúcnosti. Je mnoho hlasov, ktoré chcú byť vypočuté. Je umenie rozpoznať, ktorý hlas je ten vyšší a vedie nás dobre. Na tejto ceste sa objavuje veľa konceptov, ale človek je individuálny a potrebuje individuálny spôsob vedenia zvonku až do tej doby, kým si osvojí vnímanie a počúvanie svojho vyššieho ja.
K tomuto rozpoznávaniu vediem ľudí vo svojich programoch, ktoré vzhľadom na situáciu prebiehajú on-line. Každý sa tam stretne s luxusom osobného prístupu a komorných skupín. To znamená individuálne nachádzanie vlastnej pravdy a krokov na ceste.
Text: Zuzana Hozhoni
www.hozhoni.eu
Add a Comment