Pri práci s ľuďmi ma občas veľmi prekvapí, ba až zaskočí, že mnohí vedia o svojom tele zúfalo málo. V škole do nás tlačia obrovské množstvo informácií, poväčšine odtrhnutých od nás samých, neraz zbytočných a len zriedkakedy aplikovateľných v živote. A o tele, s ktorým sme dennodenne v kontakte a ktoré pre nás robí všetko, čo od neho žiadame, sme sa v rodine, v škole či v živote naučili veľmi málo.

Niekedy mám pocit, že svoje telo používame len ako dopravný prostriedok na prepravu svojej hlavy (mozgu a intelektu) z domova do práce alebo na miesta, kam sa cez internet dostať nedá. Viac sa vyznáme v motore auta, hardvéri či softvéri počítača a vo všetkých aplikáciách vo svojom mobile než vo svojom tele. A pritom je to dennodenne pre nás pracujúce telo vlastne naším motorom, hardvérom, softvérom a aj studnicou aplikácií pre náš život. Nechcem zovšeobecňovať, ale mnohí moji študenti začiatočníci ani nevedia, kde máme slezinu, pečeň či obličky… čo sú to kosti predlaktia či predkolenia, koľko párov rebier máme, krížovú chrbticu si zamieňajú s bedrovou chrbticou… Niektorí sa nedokážu predkloniť alebo urobiť taký základný človečenský pohyb, akým je drep… Nuž netreba sa čudovať, z môjho pohľadu žijeme v spoločnosti a dobe, ktoré telo ignorujú a hlavu velebia.

S ľudským telom intenzívne pracujem od doby, keď ma rodičia ako štvorročnú priviedli do telocvične na gymnastiku, kde som si niekoľko rokov dávala nohy za hlavu, balansovala na kladine, robila saltá či visela na rebrinách. Potom prišiel balet, intenzívne 8-ročné štúdium na konzervatóriu, ktoré mi síce prinieslo určitú pohybovú kultúru, ale celé sa nieslo v znamení používania tela bez jeho pochopenia. Výsledkom bolo, samozrejme, telo zničené, využité a SMUTNÉ. Uvedomila som si, že ani ten pohyb, ktorý je síce zdravý, ale robí sa neuvedomelo, k ničomu zmysluplnému nevedie. Možností pohybovo sa realizovať je veľa. Dá sa športovať, tancovať, loziť po lezeckej stene, robiť bodyforming, jogu, čchi-kung či bojové umenia… Avšak ak sa aj pri týchto príležitostiach používa telo bez uvedomovania, bez prítomnosti bdelej mysle, je to škoda. Keď robíme s telom niečo, čomu poriadne nerozumieme, môžeme mu veľmi ublížiť. Tak i moje zdevastované telo po 14 rokoch intenzívneho používania (zneužívania) gymnastikou a baletom začalo kričať SOS. A musela prísť reorganizácia. V prvom rade REORGANIZÁCIA MYSLE. Vďaka niekoľkým novým učiteľom som s vlastným telom začala pracovať vedome. Boli to systémy ako Bodymind Centering, Alexandrova metóda, Feldenkraisova metóda, ideokinéza, anatómia v pohybe, Axis Syllabus a čchi-kung. Po siedmich rokoch tejto intenzívnej práce sa telo zreorganizovalo a zregenerovalo. Najprv prestalo bolieť, potom mi začalo prinášať hlbokú fyzickú, ale aj mentálnu oporu, nabádalo ma k vedomej spolupráci, dokázalo sa rýchlejšie regenerovať po chorobe či úraze. Dokonca sa trochu zmenil aj jeho tvar a celkové vyžarovanie, dostavil sa pocit obrovskej VĎAČNOSTI a LÁSKY k nemu.

Profesionálne sa ľudskému telu venujem 27 rokov. Učím ľudí pohybovú kultiváciu cez tanec, obyčajný pohyb, čchi-kung, shiatsu. Učím ich rozumieť mu – jeho konštrukcii, funkčným možnostiam i obmedzeniam a, samozrejme, aj jeho energetickým súvislostiam cez informácie o tokoch energie v meridiánoch a jej transformácii v energetických centrách. Myseľ sústredená na fyzické cvičenie je rovnako dôležitá ako samotné cvičiace telo. Telo a myseľ sa nedajú od seba oddeliť, stav a naladenie mysle jednoznačne ovplyvňujú stav tela a opačne. Toto nastavenie prirodzene prinesie ďalší aspekt a tým je ÚCTA k vlastnému telu. Vtedy sa napríklad nemôže stať, že keď človeka bolí koleno, povie si: „Zas ma bolí to hlúpe koleno a znepríjemňuje mi život. Oblbnem ho nejakým liekom proti bolesti.“