Na svojich potulkách po okolitých krajinách myslievam na profesora Jána Stanislava. Najmä keď som v Rumunsku. Ako rád by som práve jemu porozprával o svojich zisteniach, ktoré priamo potvrdzujú aj jeho predpoklady o tom, aká bola slovenská zem veľká v ranom stredoveku. Asi by mal veľkú radosť! Škoda, že v čase, keď žil, nebol internet a bádalo sa oveľa ťažšie. Jeho práce, najmä tie posledné, vraj pre dobré vzťahy s okolitými štátmi východného bloku nemali povolenú publicitu.

Nemusí ísť každý, kto toto prečíta, do Rumunska. Stačí si popozerať podrobnú mapu a ponachádzať naozaj množstvo slovanských, ak nie priamo slovenských názvov dedín, miest, kopcov, potokov a riek, ktoré doslova vytŕčajú spod nánosov maďarčiny a rumunčiny ako svedkovia slovenskej minulosti v týchto krajoch. A to nielen na severe v takzvanom Sedmohradsku, ako si všimol pán profesor, ale aj na juhu Rumunska, kde nachádzame dediny ako Dobrosloveni, Cuzavoda, Kolibaši, Magura, Kozia, Bogdanešť, Ruda, Deleni, Doba, Slatina, Nová Bystrica (Bystrica Noua), Plavičeni, Slobozia na obrovskej kaskáde priehrad na Starej rieke, teda rieke Olt. To som vybral len po povrchnej prehliadke mapy.

Omnoho zaujímavejšie je to v tzv. Sedmohradsku. Vo svojej knihe Naše dejiny úplne inak som pomerne podrobne popísal názvy podľa krajov. Bolo ich viac ako 400. Tu pre malý priestor spomeniem len najkrikľavejšie. Z riek je to Zlatna, Zlotina, Toplica a Kríž. Nápadné sú kopce Sloboda, Pleša, Plešul, Soviar, Magura a Vidra, sedlo Príslop. Jazero Iezer (rumunsky je jazero lacul!) a jazero Rovina. No a najkrikľavejšie slovenské názvy dedín sú Zlatna, Dobra, Dobrešť, Oraštie (Oráčie), Orlia, Príkaz, Ostrov, Brezová, Glogovac (Hlohovec), Rodna, Lipova, Šilindia (Žilina), Lesnica, Kozia, Husia, Brusnica, Huseni, Bujak, Braniška, Covasna (Kvasna = kyslá podľa kvasnej vody), Vidra, Dubravica, Bukovina, Batiz, Petrila, Kalník, Targovište, Dolná Krivina, Prihodište, Gradište, Žipov, Vlaha, Krasna, Terebešť (Trebišov), Salaš, Okoličné (Okolišu Mare, čiže Veľké Okoličné), Bystrica, Šalkov, Lupša, Lunka (Lunca = Lúka) či Lučatín… (Šok? Všetko leží v jednej doline rovnako ako u nás na Pohroní!) Spomenuté názvy nemajú nič spoločné so sťahovaním (útekom) Slovákov evanjelikov na Dolnú zem pred 250 rokmi. Vtedy prichádzali na už pomenované územia a dediny. Alešď a okolie, Nadlak … Oblastí, kde sa títo usadili, je len málo. Píšem o názvoch, ktoré majú minulosť o 1200 – 1500 rokov staršiu. Mnohé názvy v Rumunsku majú svoje paralely na Slovensku. Ľudia pri presťahovaní niesli so sebou aj názvy. To bezpochyby! Dosť názvov je možné rozšifrovať cez maďarčinu. Napr. Capušu Mare, čo sú Veľké Kapušany neďaleko mesta Kluž Napoca. Okolo Nitry slovo nápoky znamená naschvál, napriek. Zrejme náhoda. K tomu Okoličnému: do okolice sa koncipovali niekedy slovanské dediny. Uprostred bol obrovský dvor a domy dookola tvorili akúsi hradbu. Ešte dnes je toto pozorovateľné napr. v Rybanoch, okres Bánovce nad Bebravou.

„Valaská“ kolonizácia Slovenska?

Tzv. Valaská kolonizácia – príchod pastierskeho obyvateľstva z Rumunska sa odohrala v dvoch známych vlnách. Okolo r. 1337 prišli najmä Rusíni k hradu Tibava (úplný severovýchod Slovenska), kde vytvorili 17 osád. Ale prišli aj na Gemer, kde vytvorili osady Pača (oni hovoria správne: Paša) a Úhorná. Podnes si tam udržiavajú aj svojský jazyk. Druhá známa vlna prebehla počas 16. storočia. Tá bola masová. Zaujali oblasti Malohontu, Gemera, Banskej Štiavnice, Zvolena, Banskej Bystrice cez Liptov, Turiec, Oravu až po Valašské Meziříčí, ba až k Sliezsku. V tomto pásme (okrem dnešnej Moravy) ľudia prirodzene používajú prehlasované ä a ich jazyk je nesmierne spevný. Úplne inak intonujú ako napr. na východe a západe, kde nepovedia mäso, ale meso, alebo masso. Domnievam sa, že práve tieto skutočnosti sú vlastne potomkami aj týchto „Valachov“. Krásne mäkčia, ich jazyk je vlastne najkrajšou slovenčinou. Valasi boli a sú Slováci, Sloveni, ktorí sa vrátili (?) na územie, ktoré je zvyškom veľkého územia, kde Sloveni tradične žili.

Slovenské slová v súdnictve, náboženstve

Okrem spomenutých názvov dedín, kopcov a riek, ktoré dodnes v slovenskej forme prežili v Rumunsku, prežili slová, ktoré Rumuni užívajú podnes. Rumuni slovom pravda myslia správnosť, spravodlivosť. Väzenie nazývajú temnica, puška je puška a jed je po rumunsky otrava. Podľa známeho Registra Varadiensis vieme, že súdnictvo ešte v 13. storočí malo svoje hlavné sídlo v Oradei – Veľkom Varadíne. Zo zápisov vieme, že tam bol súd pre zemepánov – elitu od Užhorodu po Bratislavu. Naznačuje to, kde bolo v určitom období sídlo moci Veľkej Moravy (?).
Do r. 1848 bola v Rumunsku cirkevná reč staroslovienčina. Tvrdí to profesor histórie pán Ioan Kukucska z Nadlaku. Zrejme vie prečo! V staručkom a bizarnom kostole Streisangeorgiu postavenom z ruín rímskej stavby som fotil mnohé staroslovienske nápisy autenticky datované rokom 1409. Farára na dedinách podnes volajú „otec“, hoci vám prekladač toto slovo preloží ako pastor, pastier. Čo ma ale prekvapilo viac, je to, že zvonicu nazývajú klopotnica. Klopačka. Teda toto označenie muselo vzniknúť skôr, ako boli používané zvony. Kto v Rumunsku vyslovil toto slovo tak dávno? Rumuni? Klopať po rumunsky je predsa bate.

Nápis v kostole sv. Juraja v Streisangeorgiu

Čo ma dostalo?!
Na mojich cestách ma zaujímajú nielen vystavané mestá, pevnosti, cintoríny, ale najradšej zájdem medzi najjednoduchších ľudí do dedín a osád. Práve tam nájdem to, čo hľadám. Pozostatky po stopách Slovenov. I stalo sa, že som videl, ako pri hore zapriahol furman kmeň stromu za koňa a skríkol: ŤA HÁÁJ. Prešiel mnou mráz! Veď to je povel: ŤAHAJ! Bolo to práve v kraji Hargita, kde dnes žijú prevažne Sekulovia, potomkovia Hunov, dnes hrdí Maďari. Tento kraj vraj aj za Svätopluka slúžil ako vyhnanstvo pre zločincov. Votrelec z východu ich mal prvých na rane, a preto prirodzene bránili západnejšie územie. Takže maďarsky hovoriaci gazda v Rumunsku kričí ťaháj! Bol som v úžase! V inom kraji som počul tehááá. Tehaj, východniarske cehaj! Doma som si púšťal videá z práce koní v lese. Viaceré mi potvrdili to, čo som počul v Hargite aj okolo Kľuže. Poľský furman velí ťaháj, prr, curuk a vio. Rusi velia koňom rovnako. Slovo furman tiež nie je slovanské. Používa sa naprieč Európou, ba i v Ázii, napr. v Arménsku, Kirgizsku. Len Chorváti, Slovinci hovoria krznar. Priezvisko Grznár má teda význam furman. Ak si chceme pomôcť, skúsme waleštinu. Je to vraj jazyk najbližší keltštine = gótčine. V ňom sa hovorí ffwr, vyslovuje sa fur. Teda fur – man muž, ktorý robí fúry. Ako to bolo teda s domestifikáciou volov a koní? Názvy, povely naznačujú neslovanskú snahu (?). Mýlim sa? U nás povely pre kone, predtým pre voly, boli a sú hijó – vijó (vpred), čihí (doľava), hota (doprava), curuk (dozadu) a prr alebo hó (stoj). Rovnaké povely s malými obmenami užívajú aj Nemci, Francúzi a Švajčiari! Svedectvo vývoja ľudstva je zakódované v najstarších slovách, poveloch. Ale ťa háááj hovoria len v Rumunsku. Paradoxne nie na Slovensku! To je naozaj zvláštne.

Rumuni nazývajú podkovu potkoua. Kovaná pod koňa sa nemôže volať inak, len pod (koňa) kova ná. Kovať je slovenské slovo (?). Maďari hovoria patkó, Srbi a Macedónci podkovica, Chorváti potkova, Albánci patkua, Rusi, Bulhari, Poliaci podkova. A sekera je topor. Je podkova slovanské vylepšenie koňa?

Ešte z Rumunska

V Rumunsku vedia, že bryndzu ich naučili robiť Sloveni. Tak ju aj volajú. Brnzá. Rovnaké slovo majú aj pre syr. No a žinčicu si môžete pýtať tiež slovensky. Rovnako salámu, slaninu, mak, ovos. A pálenku z pivnice. Rozumejú vám.
Na cintorínoch čítate: Aiči (tu) odihnešč rodina Murešan. Odihnešč – oddychuje, odpočíva, rodina = rodina. 

Na takéto objavovanie minulosti pre svoje potešenie a možno aj pre potešenie iných nepotrebujete mať titul z histórie ani z etymológie. Stačí len zvedavosť a snaha nájsť podstatu slov, skúsiť odhaliť ich pôvod. Slová skrývajú históriu v našom, rovnako ako v ostatných jazykoch. Slovo môže byť exaktný dôkaz.