Jano Svetlan Majerčík je hudobník, textár, skladateľ, jednoducho slovenský pesničkár. Narodil sa 24. 7. 1969 v Liptovskom Mikuláši, kde v súčasnosti žije a tvorí. Detstvo prežil so svojimi rodičmi, bratom a sestrou v podtatranskej obci Východná. Pochádza z rodiny chýrnych tanečníkov, sólistov SĽUK-u a LÚČNICE. Jeho strýko Jožko Majerčík patril medzi zakladateľov folklórneho hnutia na Slovensku a bol aj známym hercom. Jano Svetlan Majerčík vyštudoval polygrafickú školu v Bratislave a 30 rokov pracoval ako ofsetový tlačiar. Popri svojom zamestnaní pravidelne koncertoval a stále koncertuje po celom Slovensku, Českej republike i Nemecku. Je autorom siedmich štúdiových albumov: A ja som z Východnej, Dieťa veku Vodnára, Piesňodary, Stretnutie s básnikom (CD je venované básnikovi Milanovi Rúfusovi), Súvislosti, Čistou bránou budúCNOSTI, Do slovenČINY.

Ako si sa dostal k pesničkárstvu?
Zlomový moment prišiel, keď som ako 11-ročný chlapec videl dvoch deviatakov na chodbe základnej školy hrať na gitare. Bolo to také silné, že už vtedy som vedel, že chcem byť ako oni. Prosil som rodičov, aby mi kúpili gitaru, a tak som ju na Vianoce dostal pod stromček. Kamarát, ktorý už vedel hrať na gitare, mi nakreslil základné akordy. Učil som sa ich dovtedy, kým som ich nevedel. Denne som cvičil 5 – 6 hodín, občas až do bolesti prstov a pľuzgierov. Písanie piesní prišlo súbežne s učením gitarových základov. Išlo to akosi samo a prirodzene.

O čom boli tvoje prvé pesničky?
Úplne prvá bola pieseň s názvom Boli to zlaté časy a bola venovaná ochrane prírody. Spieval som o tom, ako sa všetko ničí, rúbu sa stromy, znečisťuje sa vzduch a o tom, že by sme si našu krajinu mali vážiť a ochraňovať… Na súťaži v Liptovskom Hrádku si ma všimol akademický maliar Karol Fenveš, ktorý prišiel po vystúpení za mnou a spýtal sa, kto napísal text. Veľmi ma pochválil a pre mňa to bola obrovská motivácia. Bol riaditeľom ZUŠ-ky, ktorú som vtedy navštevoval. Veľmi rád som kreslil a maľoval, tak ma rodičia dali na výtvarný odbor. Vôbec nevedel, že okrem maľovania píšem piesne, hrám a spievam. Bol to úplne prvý človek, ktorý ma povzbudil. Nezabudnem na to do konca života.

Čo bolo ďalej? Ako si prežil pubertu?
Ohnivé roky? Indiáni tak hovoria puberte. Hudba a gitara mi veľmi pomáhali prežiť ten čas. Všetky emócie, prežívania, smútky, radosti, sklamania, výhry, prehry, lásky som prežíval spolu s hudbou. Celý môj vnútorný život išiel do textov a do hudby. Bol to môj vyjadrovací prostriedok a mám pocit, že dodnes sa viem najlepšie vyjadriť pesničkou. Ako 13-ročný som odišiel do Bratislavy na polygrafickú školu. Bol to pre mňa veľký šok, chlapec z dediny do veľkého mesta. Samozrejme, gitara cestovala so mnou a vďaka nej som objavoval veľký svet.

Ako ťa poznačil komunistický režim tej doby?
Kým som bol vo Východnej a chodil na základnú školu, tak som to akosi nevnímal. No nejaký kamarát na strednej škole sa ma raz spýtal, či viem zahrať niečo od Karla Kryla. Priznám sa, jeho piesne som vôbec nepoznal a vlastne som ani nevedel, kto to je. Kamarát mi požičal magnetofónovú kazetu a mňa Krylova výpoveď svetu veľmi zaujala. To, že bol v tom čase zakázaný, som vnímal veľmi intenzívne. Okamžite sa stal jedným z mojich vzorov. 

Akú hudbu počúvaš? Kto ťa inšpiruje?
Je veľmi veľa hudobníkov, ktorí ma inšpirovali, a hudby, ktorú počúvam. Priznám sa ale, že rád počúvam pokojnú hudbu. Mám rád jednoduchosť výpovede. Samozrejme, vyberám si aj podľa toho, či sa mi páči text danej piesne. Prikladám tomu veľkú váhu, musí to byť niečo blízke mojej duši. Počúvam skôr nekomerčnú hudbu a muzikanti, ktorí ju hrajú, nie sú mediálne známi a slávni. Z tých populárnych mám veľmi rád Petra Nagya. Piesne si odjakživa píše sám a tým mi je veľmi sympatický. Jeho texty sú vždy o niečom.

Ako si sa prepracoval k samotnému koncertovaniu?
Po škole som nastúpil do tlačiarne v Liptovskom Mikuláši. Po roku som odišiel na vojnu (vojenská základná služba) do Trenčína, kde som hral v nejakej kapele (názov si už nepamätám), s ktorou sme postúpili do československého finále súťaže ASUT. Tam to bolo však limitované obsahom. Nežná revolúcia ma zastihla na vojenčine. Veľmi dobre si pamätám pocit strachu a paniku našich veliteľov. Až teraz si uvedomujem, že keby bola v tom čase voľba, nikdy na vojnu nejdem. Z vojenčiny som sa vrátil do úplne iného sveta, plného nádeje. V tlačiarni som spoznal svoju ženu Stanislavu… Potom sa odvíjal môj rodinný príbeh. Ako deti rástli, chcel som ich trošku motivovať, aby sa možno raz venovali hudbe ako ja. Tak som sa v roku 2004 prihlásil na súťaž amatérskych skupín a sólistov. Volala sa Zlatý štít Liptova. (Túto súťaž kedysi vyhrala Zuzana Smatanová.) V roku 2005 som si povedal, že sa ešte raz prihlásim na tú istú súťaž, a osud zariadil, že som sa stal jej laureátom a vyhral som hlavnú cenu, s ktorou som získal 40 hodín nahrávania v profesionálnom štúdiu rádia LUMEN. Tie som využil a nahral prvé dva albumy (A ja som z Východnej a Dieťa veku Vodnára) viac-menej naživo. 

Tvoje piesne majú hlboký duchovný základ, čo ťa vedie v živote?
Pokora a snaha o čistotu. Vnútornú čistotu. Čistotu myšlienok. Mám pocit, že keď budú mať ľudia čisté myšlienky, všetko sa samo naštartuje a svet sa zmení. Vnímam, že je potrebné prestať so súťažením a zrýchľovaním sveta. Indiáni majú príslovie, že keď chceš ísť dopredu, treba sa zastaviť. Vidím, že všetko ide veľmi dopredu. Technika, mobily. Mobil mám aj ja, ale jednoduchý tlačidlový. Potrebujem ho iba na telefonovanie. Sú veci, ktoré nám do určitej miery pomáhajú a od určitej miery nám už nepomáhajú, ale oberajú nás o energiu a kontakt s prírodou, fyzickou prácou. Prácu horských nosičov si veľmi vážim. Je to práca o spoznávaní samého seba a svojich možností. Určitým spôsobom meditácia, rozjímanie. Ich pracoviskom sú hory a ja hory milujem. Kedysi som mal sen byť jedným z nich. Možno, že prišiel čas a sen sa splní. Po 30 rokoch som odišiel zo svojho pôvodného zamestnania v tlačiarni. Mám pocit, že bolo dosť chémie a farieb. Cítim, že moje poslanie pesničkára v tejto dobe naberá na význame a sile. 

Teda hranie je teraz prvoradé?
Veľmi dlho si želám, aby som mohol seba i svoju rodinu uživiť hudbou, aby sa moje poslanie stalo zamestnaním. Prvoradý je možno ale odkaz, ktorý sa snažím vložiť do textov. Pevne dúfam, že piesne budú oslovovať a prebúdzať čoraz viac ľudí v našej nádhernej krajine. Plne si uvedomujem, že som len akýsi posol, ktorý prostredníctvom piesní poukazuje na niečo veľké, na niečo, čo nás presahuje. Niekto tomu hovorí PRAVDA, niekto VESMÍR, iný BOH či SVETLO. 

Ako vnímaš svojich poslucháčov?
Ako také majáky v hmle. Je ich zatiaľ pomenej, ale svojimi reakciami po koncerte mi dávajú jasné a úprimné signály, že ich moje piesne vyviedli niekam, kde všetko vidia akosi jasnejšie. Objatia, úsmevy a poďakovania sú to, čo si veľmi vážim. Veľmi ma posilňujú a samy za seba hovoria, že cesta, ktorou idem, má zmysel a veľký význam nielen pre mňa, ale aj pre iných.