Popadla ma stará známa nostalgia, taká zvláštna, smutno romantická nálada a zaviedla ma na dávno zabudnuté miesto v mojom vnútri. Chcelo sa mi zrazu prikryť perinou a navariť si chutný čaj, čo by prepĺňal celý dom škoricou a vanilkou, zahryznúť sa do vanilkových rožkov, poriadne posypaných práškovým cukrom, presne ako vonku biely poprašok zahaľoval krajinu. Tak som si sadla, pozorovala som, ako sneží, a snažila som sa zachytiť mágiu snehových vločiek poletujúcich za oknami. 

Zároveň som sa snažila zachytiť jemný pohyb v mojom vnútri, čo si pýtal pozornosť. Jemne mi naznačoval – dobre sa dívaj moja drahá a pocíť to, čo si už možno dávno necítila, na čo si zabudla a schovala si si to na neskôr, keď budeš mať čas. Uvedomila som si, že práve teraz je ten najvhodnejší čas na zázraky, veď je pred Vianocami a navyše aj sneží ako v rozprávke. Tak som sedela, popíjala čaj a čakala na zázrak. Prihlásil sa nebadane a nečakala som, že bude mať takú podobu, v akej prišiel. 

Starý známy hlas z môjho vnútra začal rozprávať príbeh o mne a zdalo sa mi, že dokonca premieta film, v ktorom som hrala hlavnú úlohu. Zvláštne ale bolo, že som sa s tou úlohou nevedela nejako stotožniť, iba som sa dívala tak, ako som sa dívala na tie snehové vločky. Zrazu mi napadlo, že vyjdem von pozrieť sa na tú nádheru. Ako som prechádzala krajinou, jedna vločka sa mi pred mojím zrakom zväčšila, až som mala pocit, že ju môžem úplne detailne pozorovať. Dívala som sa s otvorenými ústami a vločka mi vletela do úst. Fíha, zjedla som vločku! Je vo mne, pomyslela som si. Ešte pred chvíľou bola vonku, poletovala okolo mňa a teraz je vo mne. Juchú, vločka v mojom bruchu. Kto pozná runy vie, že jedna z rún má podobu snehovej vločky a je to matka všetkých rún, ktorá prináša vždy veľkú zmenu a to aj v podobe deštrukcie starého a nepotrebného. 

V severskej mytológii boh Ódin visel na strome dolu hlavou, prišli k nemu runy, on ich zjedol a zostali v ňom. Snehová vločka prišla ku mne a zrazu bola vo mne. Táto snehová vločka, pre mňa v tej chvíli už runa, začala upratovať môj vnútorný svet. Vločka – runa sa ozvala: Si šťastná? Šťastná? Tak toto mi teda už dlho nenapadlo. Ja môžem alebo vari by som mala byť šťastná? No veď kto je dnes šťastný? Spokojná, to hej. Tak normálne, priemerne a to mi predsa musí stačiť. Čo by som mohla chcieť viac. Nie je to náhodou trúfalosť? Nie je to náhodou priveľa, keď je toľko utrpenia a nešťastia okolo? Veď by som žiarila a všetci by to videli. A potom by som bola sama na tomto svete. Narazila som na svoj strach. Paradoxne na strach byť šťastná a radovať sa. 

No tak toto by som naozaj nepredpokladala ani v najtajnejšom sne. Veď každý sa predsa bojí niečoho zlého a strašného, nie šťastia a radosti. Keď si ale zvyknete na rany, bolesť, ste radi, keď je pokoj, a to považujete za dobrý stav. Tešíte sa z maličkostí, na viac si netrúfate, pretože by to bolo príliš veľké sústo. Možno aj túžite, len si to neviete dovoliť a možno ani predstaviť. Aby ste necítili tento strach, beriete na seba veľa zodpovedností, povinností, aby bolo vždy čo riešiť a nemuseli ste sa stretnúť so sebou a so svojím smútkom z toho, že zabúdate na seba a nežijete. Že vaše šťastie čaká niekde skryté v kúte a čaká na to, že si ho všimnete a zavoláte ho. Lenže čo s tým strachom? Dopriať si ho. Ako keby šťastie bolo dáky hriech či čo. Aha, tak tohto sa bojím. Bojím sa, že budem hriešna, bojím sa hriechu. Čo je to za somarinu?, pýtam sa samej seba. Lenže pocit z môjho vnútra mi veľmi silno dáva najavo, že to žiadna somarina nie je. Je to môj pocit a pocity zvnútra treba brať vážne. Vždy ma niekam zavedú. Zavedú ma na miesto, kde som zabudla, kde som vytesnila pocity, ktoré boleli a nedokázala som ich už cítiť. 

Ako dieťa som bývala zavalená povinnosťami, naučila som sa pracovať a veľa vydržať, nenaučila som sa užívať si život len tak a radovať sa. Narastali vo mne pocity smútku a tie sa liali do riek a ako dospelá žena v zrelom veku som si uvedomila, že v mojom vnútri je celé more zo smútku. Je tam oceán a v tom oceáne som ja sama utopená. V jeden horúci letný deň sme sa vybrali s priateľkou k vode. Vo vode bola všadeprítomná radosť aj ľahkosť. Deti aj dospelí šantili, tešili sa z krásneho dňa a ľahučkej priezračnej vody. Len ja som sa nevedela pohnúť z miesta. Sedela som ako prikovaná a pozorovala som šťastných ľudí. V tom som začula, ako na mňa kamoška volá: „Poď do vody, je super.“ Pokúsila som sa postaviť, do vody som však vošla len po členky a nie a nie sa pohnúť. „Čo je s tebou?“ Spýtala sa ma. „Neviem, je mi smutno. Nedá sa mi pohnúť a chce sa mi plakať,“ odpovedala som. „Stalo sa niečo?“ Zaujímala sa priateľka. „Nie nestalo…“ Vrátila som sa na svoje miesto pri brehu, sadla som si a rozplakala sa. Moje slzy a voda v jazere ku mne rozprávali a ich rozhovor rozochvieval moje zranené, krehké vnútro.

Od detstva som sa učila starať sa o druhých, brať na seba to, čo nevládali uniesť, vláčiť bremená za iných. Držať, keď sa všetci a všetko rozpadávalo. Naučila som sa zabúdať na seba. Na tom by nebolo možno nič zlé, ibaže som si nevšimla, aká som vyčerpaná a nenaučila som sa otvoriť tomu, že by sa o mňa niekto alebo život postaral. Že by som sa mohla o niekoho oprieť a na chvíľu si vydýchnuť. Ako by som aj mohla? Veď sa všetci opierali o mňa. Proste som v tom bola dobrá a nič iné som ani nevedela. Až jedného dňa sa mi všetko rozsypalo. Vtedy som si uvedomila, že hádam radšej zomriem, ako by som si dovolila nestarať sa, pretože to bolo vtedy v mojom ponímaní obrovský hriech a veľký egoizmus. A to nehovorím o tom, že by som sa mala ocitnúť v pozícii toho, kto by sa mal opierať, čiže na totálne neznámom území pre mňa ako nejaká neschopáčka a hlupáčka. 

V živote si ma našli problémy a našla som v nich príležitosť prijať neprijateľné a aj to, že naozaj nevládzem a že som aj zlyhala, a tiež, že bez ľudí a ich pomoci to proste nedám, že sa nepozbieram. Zrodila sa vo mne vďačnosť a na každom mieste môjho vnútra, kde som bola tvrdá na seba, kde som mala stuhnutú vnútornú kožu, kde som nebola pružná, tam to praskalo a v prasklinách sa pomaly ozýval nový život. Začala som v nich cítiť. Mäkla som a mala som pocit, že mi narástli nové svaly, orgány aj koža. Z mojej vlastnej mäkkosti sa zrodilo moje nové ja. Preplávala som k nemu cez celý oceán smútku, navštívila som mŕtve miesta, na ktorých už dlho nikto nebol, teda ja som tam nebola a nemohla som tam ani nikoho vziať. Vniesla som tam čerstvý vzduch a ony ožili, rozkvitli a z púšte sa pretvorili na krásnu zelenú krajinu plnú krásnych farieb a omamných vôní. Tie vône boli také hriešne a pocity také sladké, až som sa prestala toho hriechu báť. 

„Bŕ, aká zima,“ precitla som zo spomienok na leto a uvedomila som si, ako civím na strom, z ktorého práve spadla veľká kopa snehu tesne vedľa mojej pravej nohy. Čarovné vločky poletovali a mne sa zrazu išlo ľahšie, to prišiel ten zázrak? Áno, prišiel. A v čom spočíval? V odpútaní sa od starých bolestí, v ponorení sa do smútku až na samé dno a v pochopení toho, že nikto ma nemôže pochopiť, pokiaľ ja nechápem seba, a na to, aby sa tak stalo, musím mať odvahu ponoriť sa na samé dno svojej duše až do absolútnej hĺbky svojej temnoty, a práve odtiaľ priniesť inšpiráciu pre život, pre ďalšie dni a týždne, pretože nikde inde, ale práve tam sa vyživím, nabijem živej skutočnosti a to je jediné, čo naozaj mám a o čo sa môžem podeliť. 

Vrátila som sa domov k nedopitému čaju a napila som sa s vedomím, že šťastie som nenašla vonku, ale opäť len sama v sebe a v pocite, že som si ho v sebe nedovolila. To, čo potom prišlo, bolo len odrazom toho, čo som zažila v sebe už dávno…     

Z pripravovanej knihy: Z tmy do svetla