Mnoho ľudí sa na Zemi necíti skutočne doma. Necítia sa prijímaní, milovaní a ani že je o nich postarané. Chýba niečo, čo by nás presahovalo tu na Zemi, niečo skutočné a nie iba to, čo nás robí akýmisi večnými návštevníkmi tejto planéty na pár rokov, ktorí tu nikdy nezapustia korene.
Keď nadhodnocujeme Boha a mužský princíp nad ženský a podhodnocujeme tým ženský princíp a Bohyňu, podhodnocujeme aj pozemský život, pretože je pominuteľný, menej podstatný, preto mu nevenujeme pozornosť, energiu a lásku, akú si zaslúži. A predsa, keď sa chceme priblížiť k Bohu, musíme prijať najskôr Bohyňu, božskú matku, vďaka ktorej existuje život, hmota a ktorá vyživuje našu dušu. Veľká matka v podobe prírody, ktorá nám zrkadlí našu podstatu. Prostredníctvom nej nadväzujeme kontakt so svojou prirodzenosťou a s našou skutočnou matkou, ktorou je naša Zem – matka našej duše. 

Prežitkom kontaktu s matkou našej duše vo svojom vnútri môžeme prežiť hlboké pocity lásky od nej k nám a tiež pocity lásky voči sebe, sebaprijatie a bezpodmienečnú lásku. Bezpodmienečnej láske sa na Zemi učíme od ženského princípu, ktorý ju zosobňuje. Keď je človek posilnený láskou, má kontakt s pocitom, že je milovaný, vie, čo potrebuje, a verí, že svoje potreby naplní, pretože vie, že Zem – matka našej duše – nás živí a stará sa o nás. Jedna naša časť stále hľadá vševedúcu, bezpodmienečnú milujúcu bytosť, ktorá by napĺňala naše potreby. Túto obrovskú nesmrteľnú a večnú potrebu si nesieme v každom živote vo svojom srdci a prenášame ju na svoju ľudskú matku.
Lenže naša matka je obyčajná smrteľníčka a nie bohyňa, ktorú sme čakali, že po narodení stretneme. Aj prostredníctvom našej ľudskej matky a jej nedokonalosti sa tu na Zemi učíme milovať. Všetko stvorené sa nám môže javiť ako nedokonalé. Naša biologická matka, matka nášho tela a našej terajšej inkarnácie nás ani nemohla neustále vnímať a neustále napĺňať naše potreby. Možno nebola schopná nás ani milovať alebo sa o nás emocionálne postarať. Bolo to pre nás často bolestné, a aby sme sa ochránili a túto bolesť necítili, zatvárali sme sa jej láske k nám a tiež láske, ktorú nám potom dávali iní. Naša dôvera bola poškodená a možno aj zničená. 

A predsa je pocit zrady od našej matky súčasťou božského plánu. Tým, že si prejdeme touto zradou a bolesťou a vyliečime sa, smerujeme k tomu, že budeme hľadať a nakoniec sa spoliehať a dôverovať niečomu vyššiemu a večnému, inak by sme zaspali v hmote. Dokonalá matka bez chýb by nás uspala a my by sme zaspali a vegetovali na úrovni vedomia rastlín, nerozvíjali by sme sa. Boli by sme večne spokojní a nemuseli by sme za ničím ísť a stagnovali by sme. 

Dnes môžeme sledovať snahu mnohých matiek o dokonalosť, v pozadí tejto dokonalosti sú obrovské pocity viny, ktoré prenášajú na svoje deti a priväzujú si ich kvôli tejto vine k sebe. Deti potom nie sú schopné odpútať sa od svojich matiek. Spôsobuje to obrovské napätie. Toto napätie ničí atmosféru v rodine, z čoho vznikajú ďalšie pocity viny, neschopnosti a bezmocnosti, ktoré vstupujú do biopoľa všetkých členov rodiny a udržujú ich v negatívnom stave bytia. Keď sa nerozhodneme z tejto zrady vyliečiť, zostaneme zaseknutí v hneve, pomste a nedôvere. Vyliečenie nesie v sebe zmierenie sa so skutočnosťou a s faktom, že sa o nás naša matka nedokázala a ani nevedela emocionálne postarať. 

Je potrebné vzdať sa nároku na svoju matku, aby nám dala to, čo nám v minulosti nedala a nevedela dať, vzdať sa aj svojho hnevu ako nástroja moci, ktorým sa jej bránime, aby sme si ju nepustili k sebe a trestali ju. Tento vzorec potom používame na všetky vzťahy. Tento hnev blokuje štvrtú čakru a je to aj hnev na celý ženský princíp, ktorý kvôli hnevu potom sami zrádzame. Stávame sa necitliví a pred štvrtou čakrou nám narastá a zosilňuje sa energetický pancier, ktorý nás chráni a bráni nám v otvorení sa láske. Tento pancier je potrebné rozpustiť, aby sme mohli byť šťastní, prežívať radosť a hojnosť a mali pocit, že žijeme v rajskej záhrade, kde je matka našej duše, ktorej sa môžeme odovzdať a ona sa o nás stará a živí nás. Všetko, čo sme nemohli prežiť s vlastnou ľudskou matkou, si môžeme dovoliť prežiť s matkou našej duše, ktorá je večná tak ako my, abstraktná a predsa ju môžeme cítiť a vnímať. 

V procese liečenia ženského princípu v nás je dôležité prestať brať zradu matky osobne, pretože budeme ďalej trpieť namiesto toho, aby sme sa vyvíjali. Dôležité je prijať svoju ľudskú matku takú, aká bola, a pustiť ju. Pustiť samých seba do sveta a do života k božskej matke – matke našej duše. Na to potrebujeme prestať lipnúť na svojich pocitoch k biologickej matke. Môžu to byť pocity smútku, depresie, mizérie, šialenstva, hnevu a zlosti, agónie a porážky. Musíme ich prijať i presne také, aké sú, bez akejkoľvek cenzúry. Tu sa stretneme aj s vlastnou omylnosťou a nedokonalosťou a možno aj s vlastnou neschopnosťou milovať. Až vyliečením zrady od matky môžeme dôverovať láske, citom a životu. Musíme nadviazať a udržať vnútorný kontakt s matkou našej duše a nakoniec stelesniť jej prítomnosť a vyžarovať lásku a múdrosť. 

Keď sme stratení, túto potrebu prenášame na nejakého človeka alebo vec a očakávame, že sa o nás bude emocionálne starať. Cítime sa zradení, ale v skutočnosti zrádzame sami seba a svoju podstatu. A to preto, lebo nás bolí oddelenosť. Tento prežitok oddelenosti od zdroja vyvoláva emocionálnu temnotu a stratu svojho ja. Žijeme potom v spánku a snívame tento temný sen. Je to sen o utrpení, obeti, oddelenosti a boji o prežití. Veľký sen o nedôvere. Keď prežijeme a zvládneme nočnú moru našich strachov, bude nám odhalený sen našej duše. Uzdravením sa zo zrady od našej matky sa začne uzdravovať aj náš vzťah k Zemi – matke našej duše – prinesie nám požehnanie súcitu a citlivosti, a tým aj pochopenie iných a ukončenie strachu, akýchkoľvek pocitov.
Vnesieme do svojho života aj do svojej temnej minulosti lúč svetla, ktorý postupne odhalí a uzdraví naše strachy, dozrejeme a narodíme sa ako nový človek bez strachu, ktorý nahradíme pochopením, prijatím a odvahou stáť v temnom lese a nebáť sa. Byť prítomný nech sa deje čokoľvek, pretože taká je podstata lásky. Taká je podstata Zeme – matky našej duše.