Prečo mi nevyšiel vzťah s človekom, aj keď zamilovanie bolo obrovské? Možno práve preto, že zamilovanie bolo obrovské. Často sa kúpeme v zamilovaní, pokladáme to za niečo skvelé a vítané. Dokonca sa rozchádzame kvôli tomu, že zamilovanie vyprší a už to nie je, ako to bolo. Zamilovanie je emočné vychýlenie, nerovnováha v polarite ťahu.
Snažíme sa o rozvahu – v náuke rozpoznania skutočnosti prirovnávame napĺňanie zámeru zrodenia k chôdzi po lane. Kráčam k naplneniu zámeru môjho zrodenia. Pri tejto chôdzi na mňa pôsobia dve základné sily – ťah a tlak.
V živote, v komunikácii sa to prejavuje ako príťažlivosť, sympatia a vzdor, konflikt. Obe sily na nás pôsobia, aby nás vyrovnali. Tlak je posol nášho tvorivého vedomia, ktorý nám ukazuje, čo robíme nesprávne, čo máme zmeniť. Sila ťahu nás zas učí, čo máme rozvinúť. Čo nerobíme a máme to začať robiť. Zobrazuje nám naše zapreté kvality, vnútornú krásu, ktorú nemáme odhalenú. Čím väčšia sila ťahu alebo tlaku na mňa pôsobí, tým väčšia je moja nerovnováha na lane. Sila ťahu či tlaku sa ma snaží na tom lane narovnať. Preto sa v náuke rozpoznania skutočnosti nesnažíme sily ťahu a tlaku v našom živote pretláčať ani pred nimi utekať, vnímame ich ako poslov nášho tvorivého vedomia, ktorí nám pomáhajú skvalitniť život, keď pochopíme ich lekciu – robíme to napríklad metódami vedomej priazne a vedomého sporu.
Podobenstvo – aj keď sa nám javí, že povrazolezec kráča po lane úplne rovno bez vychýlenie, je to iba jeho výborná zručnosť striedania polarít, ťahu a tlaku. Preto hovoríme o rozvahe. Povrazolezec nie je v rovnováhe, kráča rozvážne. Dokonalá rovnováha je smrť, preto ho nepoužívame.
Čo je zamilovanie?
Zamilovanie je začiatok vzťahu, je to prvá fáza, ktorú nazývame rozrušenie.
Rozrušenie môže prísť v dvoch polaritách – ťah, to je zamilovanie, alebo tlak – niečo nás nahnevá, vystraší, poníži… Obe polarity nám pomáhajú vyrovnať sa, dostať sa do rozvážneho postoja. Postoj väčšiny ľudí je vyhýbať sa tlaku a kúpať sa v ťahu. Vyhľadávame euforické zážitky (zamilovanie), keď zamilovanie vyprší, rozchádzame sa. Často je to zbytočné. Vo fáze zamilovania, kým sme v emočnom vychýlení, máme si sledovať samostatnosť – nerobiť unáhlené životné rozhodnutia s človekom, nakoľko ešte toho mnoho nevieme.
Dovoľujme si spoznávať sa, pozorovať, na čo nám daný človek prišiel do života, akým spôsobom nás môže obohatiť, podporiť v tvorbe, čo s ním máme rozvíjať.
Na rozvíjanie vnútorných kvalít nám slúži metóda vedomej priazne, vďaka ktorej si zvedomujem vnútornú krásu, ktorú nemám odhalenú. Zisťujem, čo je na mne vzácne, ako to môžem rozvíjať a ako ma v tom môj partner, respektíve človek, ku ktorému cítim nejakú formu príťažlivosti, vie podporiť. Táto metóda nám pomáha dostať sa z emočného vychýlenia do rozvahy a preklopiť fázu rozrušenia (zamilovanosti) do vedomej oddanosti (zdieľania).
Vedomé zdieľanie kvalít prináša novú tvorbu, kde 1+1=3.
Ako väčšinou vstupujeme do vzťahov?
Bez vedomosti prečo. Najčastejšie do nich vstupujeme, pretože si projektujeme nenasýtené citové dlhy z detstva a očakávame, že nám ich partner naplní. Toto by nebol problém, ak by sme si ich napĺňali vedome. Lenže často sú tieto citové dlhy nezvedomené a projektujeme ich do našich partnerov. Podprahovo ich potom trestáme za to, že nám nedali to, čo nám v detstve nedal ocinko alebo maminka. Potom však na spoločnú tvorbu ostáva málo času, pretože veľa času pohltí rozvojová komunikácia.
Rozvojová komunikácia
V akomkoľvek vzťahu (partnerskom, pracovnom, kamarátskom) máme dva druhy komunikácie: rozvojovú a tvorivú.
Keď si to predstavíme ako chôdzu po lane – človek, napríklad ja, kráča krok za krokom po lane k naplneniu zámeru svojho zrodenia. Chôdza – krok po lane je tvorba. Keď kráčam po lane – tvorím. Keď kráčam po lane, zároveň stále balansujem na jednu alebo druhú stranu – ťahom a tlakom. Rovnováha na lane je rozvojová komunikácia. Čím viac zranení z detstva máme, tým viac sme pokrivení a ťažšie sa nám udržiava rovnováha na lane. Čím viac pozornosti musíme vynaložiť na to, aby sme a na lane udržali v spravodlivom postoji, tým menej energie nám zostáva na tvorbu. Tak to máme aj vo vzťahoch. Čím väčšie vychýlenia máme (zranenia, citové dlhy), tým viac energie venujeme rozvojovej komunikácii. Je to vlastne liečenie.
Tvorivá komunikácia je chôdza po lane – nová tvorba.
Rozvojová komunikácia nie je niečo zlé, čomu sa musíme vyhýbať. Citové dlhy si prinášame z detstva takmer všetci. Problém nie je v tom, že sme vychýlení. Vychýlenie podporuje aj to, že sa rodíme do unavených rodových línii. Veľa vecí z rodu čistíme. Problém je, keď o nich nevieme a keď za ne neprijímame zodpovednosť a odovzdávame ju spôsobom, že obviňujeme a trestáme okolie za to, ako sa cítime.
Prvý krok práce s citovým dlhom je uvedomenie si, že ho mám, a vedomie toho, že za ten citový dlh nezodpovedá parter. Môže mi ho však pomôcť vyrovnať. Citové dlhy vyrovnávame tak, že si zvedomujeme, čo nám chýba a akým spôsobom nám to má byť splatené – a kto by nám to vedel dať.
Rozdiel je v tom, že vo vedomom riešení sme pripravení za to zaplatiť. Sme si vedomí a zodpovedáme za energetickú výmenu vo vzťahu. Nevstupujem teda do vzťahu s rozprávkovými očakávaniami, napríklad: Správny muž by mal… Správna žena by mala… Aj za týmito očakávaniami sa totiž často skrývajú citové dlhy z detstva. Preto niekedy aj nesprávne uchopený koncept žena bohyňa vedie k tomu, že máme rozdrapenú princeznú, ktorá trestá mužov za to, že jej nedajú to, čo jej nedal otec.
Nesprávne uchopený koncept žena bohyňa
Žena bohyňa v unavenom postoji sa prejavuje tak, že nevie prijať zodpovednosť za svoje citové prostredie a obviňuje za to ostatných. Niekedy je ťažko odhaliteľný, pretože si ho človek môže mýliť so zdravými hranicami. Napríklad žena vo vzťahu si hovorí: „Už nedovolím, aby sa nejaký muž ku mne takto správal.“ Navonok sa môže zdať, že sme v spravodlivom postoji, ale podvedome to môže byť útek zo sporu v dôsledku zranenia. Skrz obraz sa to ťažko odlišuje, ale energeticky sa to dá vnímať. Je to niečo, ako keď povieš: „Už som mu odpustila.“ Ale reálne cítiš energiu, ktorá poukazuje na to, že v skutočnosti to nie je zmierené, ale ide o piaty krok ega – rezignáciu. Nie je to prečistené.
Pokiaľ sa žena bohyňa nachádza v unavenom postoji, musí na to prísť sama tým, že je k sebe pravdivá.
Dobrou poistkou je autenticky vyjadrovať, čo vo vzťahu cítime. Nerobiť rozhodnutia bez vyjadrenia toho, čo cítime. Pokiaľ sme totiž v citovom rozrušení, často sa stáva, že to, čo naša myseľ vyhodnotí ako skutočnosť, je prelud. Tým, že vyjadrím, čo cítim, dávam priestor, aby sa veci dali do pohybu a usporiadali na šachovnici tam, kde skutočne patria. Pokiaľ následne príde rozchod, nebude to rozchod z domnienky alebo z preludu.
Ako to prakticky uchopiť?
Najskôr vyjadríme to, čo cítime, a čakáme na odozvu okolia. Buď príde ťah, alebo tlak. Ak príde ťah, ideme do vedomej priazne, ak príde tlak, ideme do vedomého sporu.
Bezpečné prostredie pre riešenie konfliktov
Dôležité je zladenie sa s partnerom – pochopiť a vnímať, kedy je vhodné a potrebné otvárať niektoré témy, pretože sme ľudia. Partner má aj iné vzťahy, napríklad pracovné. Možno nám aj chce vyhovieť, ale príde unavený z práce a pod ťarchou únavy prepadne emočným lievikom. Dôležité je zladenie sa s energiami a načasovanie. Niekedy je možné ísť do interakcie aj v emócii, ale len v prípade, že máme silu a chuť nájsť riešenie. Ak nie, nejdeme do toho. Najeme sa, vyspíme. Dôležité je energetické zladenie a dostatok síl.
Čo v prípade, že vyjadrím, čo cítim, a partner to neprijme?
Čo to znamená, že partner neprijíma? Partner len nezareaguje podľa očakávaní nášho ega.
Nástroje rozpoznania skutočnosti nemajú slúžiť na manipuláciu, aby niekto napĺňal naše očakávania. Nástroje sú na to, aby sme skrz konflikt zistili, čo robíme nesprávne a čo máme zmeniť. Alebo skrz priazeň čo nerobím a mám to rozvinúť. Ľudia často dostávajú odpovede v konflikte, ale nechcú ich počuť. Treba pravdivo vnímať, čo prichádza.
Môže sa stať, že partnerstvo nakoniec skončí rozchodom, aj keď vyjadrujeme, čo cítime. Je to v poriadku, pretože sa evidentne niečo vyčistilo a už k sebe partnersky nepatríme.
Vždy je parametrom v každom kroku pocit šťastia.
Keď ideme do vedomého sporu s partnerom a od neho nám príde rada, reálne vieme, čo máme zmeniť. Vyberáme si však až radu, s ktorou vieme súhlasiť. To znamená, že je v rámci mojich síl a možností, neponižuje ma, neohrozuje a tak ďalej. Riešenie v spore hľadáme dovtedy, kým nenájdeme zmierenie.
Text: Nikola Laňková a Mari Lomnická
www.vedomaskola.sk
