O zvykoch starovekých národov, ktoré žili nad Dunajom, sa zachovalo niekoľko dobových správ od antických autorov. Jedným z najznámejších diel je práca, ktorá popisuje kmene a národy, ktoré žili v druhom storočí nášho letopočtu aj na území Slovenska a všeobecne v časti Európy, ktorú Rimania nazvali Germániou. Bola to v podstate len náhoda, že pre ňu vybrali toto meno, lebo výstižnejším názvom by bol názov Svébia (Slávia), nakoľko väčšinu Germánie obývali suevské (slávské) kmene.
S Germániou od východu susedila rozsiahla zem Sarmatia, obývaná tiež slovanskými kmeňmi. Do Sarmatie patrilo územie stredného a východného Slovenska, západné Slovensko ležalo v Germánii.
Germánia bola len zemepisným pojmom, nebol to politický celok, žiadny štát, ktorý by ovládala ústredná vláda. Dokladá to dielo senátora a dejepisca Publia Cornelia Tacita, ktorý žil v rokoch cca 55 – 117 n. l., známe pod skráteným názvom Germania (De origine, situ, moribus ac populis Germanorum – O pôvode, polohe, zvykoch a národoch Germánov). Pre nás je zaujímavé najviac tým, že opisuje kmene, ktoré žili na jej území, pričom Tacitus jasne píše, že vlastné germánske kmene, čiže najmä predkovia dnešných Nemcov, obývajú len jej menšiu časť. Ďalšiu časť Germánie obývali galské – keltské kmene a kmene suebské – slávske, čiže slovanské. Najmenšia časť kmeňov hovorila „panónskym“ jazykom. Tacitus doslova hovorí, že tieto skupiny kmeňov majú rozdielne jazyky, ale majú aj mnohé spoločné zvyky. O Sueboch (výslovnosť Suevoch, Suavoch, čiže Slavoch) píše: „Nie je to jediný národ ako Chattovia alebo Tencterovia, lebo zaujímajú väčšiu časť Germánie a rozpadajú sa na menšie kmene s vlastným menom, avšak všetci dohromady si hovoria Suebovia.“
Zaujímavé je, že o pol tisícročia neskôr, v polovici 6. storočia, Jordanes píše podobne: „Hoci sa ich pomenovania menia podľa rôznych kmeňov a sídiel, hlavnými menami sú Sloveni a Anti… Venedi, ako už bolo spomenuté, pochádzajú z jedného koreňa a majú dnes tri mená: Venedi, Anti a Sloveni…“
Popis Gernánie od Tacita je zaujímavý aj preto, že obsahuje viaceré etnologické pasáže o zvykoch obyvateľov Germánie. Nie vždy vieme odlíšiť, či ním popisované zvyky sú gernánsko-nemecké alebo slovanské, či keltské, ale on sám zväčša hovorí, že išlo o zvyky rozšírené medzi všetkými alebo väčšinou kmeňov, ktoré obývali toto Rimanmi vymedzené zemepisné územie. Aj z iných prameňov pritom vieme, že väčšina náboženských predstáv, ale aj zvykov a iných tradícii bola v princípe u takmer všetkých národov starovekej Európy veľmi podobná, resp. vychádzala zo spoločného starobylého základu. Tacitov popis zvykov v Germánii preto poskytuje zaujímavý obraz o zvykoch aj našich predkov v staroveku, už takmer pred dvomi tisícročiami. Z nich si pozrieme tie najzaujímavejšie.
O Matke Zemi
„…uctievajú bohyňu Nerthus, to jest Matku Zem a veria, že zasahuje do ľudských záležitostí a osobne navštevuje národy. Na jednom ostrove v Oceáne je posvätný háj a v tom háji je vozidlo venované bohyni, zahalené prikrývkou. Dotknúť sa ho je dovolené len kňazovi. Kňaz spozná, kedy je bohyňa vnútri, zapriahne do vozidla kravy a s veľkou úctou sprevádza bohyňu na ceste. Vtedy sú dni plné radosti, oslavujú sa sviatky na miestach, ktoré bohyňa poctí svojím príchodom a svojím pobytom. Nezačínajú sa vojny, neberú sa do rúk zbrane, všetky zbrane sú pod zámkou. Len tak dlho je však známy mier a pokoj, len tak dlho milovaný, kým ten istý kňaz neodvezie bohyňu späť do chrámu, keď už má styku s ľuďmi dosť. Potom je povoz, pokrývka a božstvo samotné (ak chceš, ver tomu) omývané v tajomnom jazere. Túto službu konajú otroci a to isté jazero ich potom okamžite pohltí. Odtiaľ tajomná hrôza a svätá nevedomosť o podstate tajomstva, ktoré vidia len ľudia odchádzajúci na smrť.“
V tom čase v časti Európy ešte v náboženskom živote pretrvával matriarchálny systém, patriarchát so svojím bohom prišiel na scénu až v nasledujúcich storočiach. Obdobné správy máme aj z keltského prostredia, kde funkciu boha vojny zastávala Veľká Matka. Pozostatkom po tomto „ženskom kulte“ je aj kňaz oblečený pri obradoch v ženskom rúchu, ako sa to spomína v inom prípade.
Posvätné háje
U Nahanarvalov ukazujú háj spojený s prastarým náboženským kultom. V čele tohto kultu stojí kňaz oblečený v ženskom rúchu a bohovia, ktorých uctievajú, sú podľa rímskeho výkladu Kastor a Pollux. Tým zodpovedajú svojou podstatou, ale volajú sa Alkovia (Kastor a Polux boli synovia Dia, boha hromu, prezývaní sú ako Blíženci). Žiadne modly, žiadna stopa cudzích náboženských predstáv. Sú uctievaní ako bratia, ako dvaja mládenci. Avšak drsní Hariovia nielenže prevyšujú svojou silou kmene, ktoré som pred chvíľou vypočítal, ale navyše ešte zvyšujú divokosť umelými prostriedkami a dobou: čierne štíty, pomaľované telá, k bojom si vyberajú tmavú noc. Už len príšerný a ponurý vzhľad strašidelného vojska naháňa hrôzu a žiadny nepriateľ nevydrží nezvyčajný a priamo pekelný pohľad, veď vo všetkých bojoch sú najskôr pokorené oči.
Za najstarších a najvznešenejších zo Suebov (Slávov) sa vydávajú Semnonovia. Vieru v starobylosť potvrdzuje náboženský zvyk. V určený čas sa schádzajú vyslanci všetkých kmeňov rovnakej krvi v lese posvätenom obradmi predkov a pradávnou hrôzou a menom obce obetujú človeka, čo je začiatok príšerného barbarského obradu. Ešte iným spôsobom preukazujú háju svoju úctu: nikto do neho nevstúpi inak ako v okovách, na znamenie svojej podriadenosti a božej moci. Ak náhodou spadne, nesmie sa nechať zdvihnúť a vstať, ale váľa sa po zemi. Cieľom celého kultu je ukázať, že tam je počiatok kmeňa, tam je boh, vládca všetkých a všetkého, ktorému je ostatné poddané a povinné poslušnosťou. Vážnosť Semnonov je zväčšovaná ich blahobytom: bývajú v sto krajoch a veľkosť ich spoločenstva spôsobuje, že sa považujú za hlavu všetkých Suebov…“
O zábave
„Poznajú jediný druh divadla, stále rovnaký pri každom slávnostnom zhromaždení: nahí mladíci pre svoju zábavu tancujú medzi mečmi a nastavenými oštepmi. Cvik urobil z tohto tanca umenie, umenie dalo pôvab, nie však pre zárobok alebo pre mzdu. Odmenou bujnosti, akokoľvek odvážnej, je potešenie divákov.
Hre v kocky, a to je podivné, sa venujú, keď sú triezvi, ako vážnej veci s takou náruživosťou, nech vyhrávajú alebo prehrávajú, že keď prídu o všetko, posledným a rozhodným hodom hrajú o svoju slobodu, ba o svoj život. Kto prehrá, ide bez odporu do otroctva. Aj keď je mladší, aj keď je silnejší, dá sa spútať a predať. Tak sú tvrdohlavo zanovití na nepravom mieste; oni tomu hovoria vernosť slovu. Takto získaných otrokov predávajú, aby sa aj oni zbavili hanby za svoju výhru.“
Staroveká demokracia
„O veciach menej dôležitých sa radia predáci, o dôležitejších veciach všetci, ale tak, že aj to, o čom rozhoduje ľud, napred prerokúvajú predáci. Ak nie je nič nepredvídané a náhle, schádzajú sa v určité dni, keď je buď nový mesiac alebo spln. Tieto dni považujú totiž za najpriaznivejšie pre začiatok porád. Nepočítajú dni ako my, ale noci. Podľa nocí určujú, kedy sa zídu, podľa nocí sa dohovárajú. Domnievajú sa totiž, že noc privádza deň.
Z ich slobody vyplýva jeden zlozvyk: do snemu sa neschádzajú naraz, ani ako ľudia, ktorí dostali rozkaz, ale pomalosťou prichádzajúcich sa premárnia dva aj tri dni. Miesta zaujímajú tak, ako sa komu páči a sú ozbrojení. Kňazi, ktorí majú pri tom aj právo trestať, nariadia ticho. Potom hovorí kráľ alebo niekto z predákov, poradie je závislé na veku, urodzenosti, vojnovej sláve a na schopnosti hovoriť. Viacej záleží na tom, aká dôležitá je rada, než na tom, akú úradnú moc má radca. Ak sa im prednesený názor nepáči, dávajú hlukom najavo svoj nesúhlas, ak sa im páči, bijú o seba oštepy. Pochvala zbraňami je najčestnejším prejavom súhlasu.
Na sneme je tiež dovolené žalovať a viesť hrdelné spory. Tresty sú rôzne podľa previnenia. Zradcov a prebehlíkov vešajú na stromy, zbabelcov, ľudí vyhýbajúci sa vojne a mravne úchylných ponoria do mokrade a močiara a nahádžu na nich raždie. Popravy sú preto rozdielne, že pri trestaní má byť na protispoločenské previnenia poukázané, ale nerestný čin má byť ukrytý. Ale aj za ľahšie previnenia sú ustanovované zodpovedajúce tresty. Kto je usvedčený, je odsúdený k pokute spočívajúcej v určitom počte koní a dobytka. Časť pokuty pripadá kráľovi alebo obci, časť poškodenému alebo jeho príbuzným. V tých istých snemoch sú tiež volení náčelníci, ktorí súdia v krajoch a dedinách. Každý z nich má k ruke sto mužov vybraných z ľudu, tí mu radia a zároveň zaručujú, že jeho rozhodnutia budú vykonané.“
Neverná mohla byť len manželka
„Medzi najzávažnejšie previnenia proti morálke patrila manželská nevera. Respektíve presnejšie, len nevera manželky: Potrestanie manželskej nevery prichádza okamžite a je prenechané manželovi. Ostrihá jej vlasy, strhne z nej šaty, pred zrakmi príbuzných ju vyhodí z domu a ženie ju korbáčom cez celú dedinu. Porušenie cudnosti sa totiž neodpúšťa. Takej žene nepomôže k manželovi ani krása, ani mladosť, ani bohatstvo. Tam sa totiž nikto nesmeje nerestiam a nikto nehovorí, že to so sebou nesie doba, zvádzať a nechať sa zvádzať. Lepšie sú na tom však stále ešte v tých obciach, kde sa vydávajú len panny a kde má vydatá žena raz navždy koniec s nádejami a želaniami. Dostanú jediného manžela, tak ako majú jediné telo a jediný život, aby sa ich myšlienky netúlali za jeho smrť, aby sa ich túžby nepúšťali ďalej, aby v manželovi nemilovali manžela, ale manželstvo.“
O žene na čele kmeňa
Aj keď mnohí uctievali ako hlavné božstvo bohyňu Matku, Tacitus očami rímskeho občana nechápe, že žena môže mať v spoločnosti aj výsostné postavenie. So zjavným opovrhnutím spomína pri popise kmeňa Suionov kmeň Sithonov: „Hneď za Suionmi sa nachádzajú kmene Sithonov. Vo všetkom ostatnom sa im podobajú, len jednou vecou sa líšia, že im panuje žena. Tak hlboko klesli pod úroveň národa nielen slobodného, ale aj zotročeného (!).“
Samozrejme, to nevystihuje realitu názorov obyvateľov starovekej Germánie, ale je to názor Rimana, ktorý si nevie predstaviť, že by národu mohla vládnuť žena. Tacitus tu zrejme spomína kmeň, ktorý v iných prameňoch je popisovaný ako kmeň žien – Amazoniek. O nich zasa nabudúce.
