Za liate vosku trest upálením

V roku 1720 zažaloval púchovský obyvateľ, Adam Fabricius, tamojšiu obyvateľku Magdalenu Kubány, manželku Zachariáša Petroselínyho, prezývanú Zacharka, že mu porobila z pomsty, keď bola súdom prinútená jeho žene a švagrinej polovicu zemianskeho domu a majetku odovzdať. Medzi aktami bosoráckeho procesu ,proti Magdalene Kubany Púchovskej bosorke‘ priložený je aj vyššie menovaného Fabricia tri celé strany zaplňujúci prosbopis, z ktorého pasáž vzťahujúca sa na čarovné vody znie takto: ,…do ktorého na prebývanie v ňom som vošiel, ale po dvoch alebo troch týždňoch do hroznej a ťažkej choroby som upadol, z ktorej dosť dlhý čas sa nemôžem pomocou žiadneho lieku, ako doktorskou tak aj lekárnickou pomocou dostať. 

Preto popri radách a informáciách mnohých statočných ľudí musel som takú vedomkyňu pohľadať, ktorá mi odkázala, aby som jej päťsto ihiel a svoje nože za pásom sám osobne do tretieho dňa priniesol, čo ak neurobím, do dvoch alebo troch týždňov že budem v zemi ležať. Čo ja počujúc, a zhroziac sa toho síce na pol mŕtvy, však ako som mohol v termíne tých troch dní som prišiel. Ako náhle som k nej vošiel, hneď mi povedala: Zemanom si chcel byť, vidíš bolo sa ti o zemiansku čiastku nesúdiť, a ak by si nebol prišiel, bol by si musel za dva alebo tri týždne v zemi byť. 

Potom prevzala tie veci odo mňa a po jednej hodine mňa prepustila domov, dajúc mi akúsi vodu, na umývanie seba, a pritom mi prikázala, aby som na takú vodu veľký pozor dal, že ten ktorý mi tú hroznú nemoc spôsobil má už znak na sebe, a že ako náhle tú vodu dostane, že sa toho znaku zbaví. Keď som vtedy prišiel domov, Zacharku nemocnú na zuby a ruku na ručníku nosiac som našiel, ktorá s veľkým nariekaním po dome chodila. Keď potom noc prišla toho dňa, ktorý som od tejto vedomkyne prišiel, podľa rozkazu jej s tou istou vodou som sa umýval a sediac aj so svojou manželkou na posteli, dobre uzamykanej izbe medzi jedenástou a dvanástou hodinou Zacharku zatvorenými dverami do izby našej prísť sme zbadali, ako keď pod posteľou našou tú vodu brala, jeden na druhého pozerajúc sa na ňu očami, že berie, berie, a ,nedaj, nedaj‘ sme volali, však žiadny z miesta pohnúť sme sa nemohli. Ráno potom Zacharka zdravá ako predtým chodila.‘

Keď stoličný fiškál proti tejto Zacharke žalobu pre čarodejstvo podal, boli aj manželia Fabriciusovskí ako svedkovia vzatí pod prísahu a mimo nich ešte šesť svedkov v Rovňach a 12. mája 1721 v Trenčíne. Zuzana Ďurček z Hoštiny svedčila, že keď raz Zacharka k svojej tetke Záhonke dala schovať akési strieborné veci, a tieto sa stratili, ona mala v podozrení slúžku, akoby to ona ukradla; preto vo dvore vodu preliala, aby bol zlodej poznačený. Keď Ďurčečkin syn cez to preliate prešiel, upadol do ťažkej choroby a po dlhom liečení aj zomrel; načo Zacharka povedala, že ho to Pán Boh potrestal, že falošne prisahal, akoby to striebro nebol ukradol.

Zacharkinu vopred stratenú vec jej obhajca – škoda, že jeho meno sa neudáva – statočne a rozumne zastával; vzdor tomu znel výrok na upálenie.

Roku 1720 bola Anna Žgeňa, obyvateľka malo-porubská, v Trenčíne pre čarodejstvo k sťatiu a upáleniu odsúdená. Aj v tomto procese sa často spomína zlievanie vosku a čarovných vôd. Hovorí sa tu o nej: ,Nepopiera liatie vosku, nad ktorým recituje modlitby… Vidí podľa značiek, ktoré sa objavujú v takom vosku, kde je akýkoľvek dom, cesta alebo cesta so škodlivým prachom.

V takom prípade sa objaví roztavený vosk v zemi, ale keď sa takáto voda vyleje, potom vyčnievajúci biely včelí vosk tohto druhu sa zvykne považovať za znamenie a človek rozpozná, aký druhu choroby môže mať a či je to jedovatá látka a či bola pripravená pre neho alebo iného ako otrava. Ale ak urobí smrtiaci vosk, jama sa javí ako slabý človek.‘

Iný svedok, Pavel Urban z Rovní, svedčil, že jeho počarovanému synovi jeden moravský ,vedomník‘ z Krasňovej poslal v džbánku akúsi žltú vodu a kdejaké zeliny s inými rozličnými vecami pomiešané, a kázal chorému sa tou vodou žehnat s križom a potom zas s vínom variť a vypiť.

Druhý raz bol o toho syna u Žgeňovej, ktorá poslala v džbánku vodu a nejakú zelinu, ,a kazala aby ten jeho syn v tej vode tu zelinu varit dal a pil ju najprv, zatím pak aby stal do škopa nahaty, a tu vodu varenu, aby ju dal na hlavu liat, čoby mu po všetkem tjele stjekla.‘ K tomu istému Urbanovmu synovi chodila aj jeho sestra k Žgeňovej, aby mu pomáhala. Táto sestra chorého svedčí, že Žgeňová zlievala vosk a povedala: ,hladte, prešjel, presypaly mu y prelaly… vidiš že je opuchnuty… a to mu pojde ta bolest od hlavy az do pyat, ukazujyc na vosku znaky.‘ Aj tejto dala Žgeňová do plošteka vodu a zelinu, a touto vodou kázala nemocného po tri razy napojiť, zeliny zvariť a odvarkom opuchlinu spláknuť.

Aj beckovské panstvo malo 11. mája 1722 dňa svoj bosorácky proces proti Susanne Roškovej, manželke Štefana Uhlárika, poddanej pani barónky Cath. Horeczky rod. Borcsiczky. Rošková bola obžalovaná, že svojho prvého muža (Tabačníka) otrávila, pred farským kostolom beckovským vody rozlievala a iné pletky porobiť mala; že však sudcom toho všetkého bolo ešte málo, vyniesli výrok, aby bola ,Torturali probae‘ (mučeniu) podrobená, a až potom že má byť konečný výrok vynesený. Či si zachránila život nevieme, lebo spisy chýbajú. Žalobca však žiadal ,extremum supplicium‘ (trest smrti) na základe zákonov.“

J. Ľ. Holuby o vyše sto rokov neskôr píše: „Dosť je ešte ľudí, ba až priveľa, ktorí sú práve tak poverčivými a čarom oddanými, ako boli tí, sto rokov pred nami žijúci. Čím viac čarodejstva mohli žalobníci, svedkovia, sudcovia bosorkám a bosorákom prisúdiť a z nich mučením vynútiť, tým podľa svojej mienky väčšiu službu vlasti a ľudstvu, ba i Bohu samému preukázali. 

Tá sláva, vypátrať bosorku, mučiť a upáliť ju, dráždila mnohých k prevádzaniu zjavnej krivdy. Nuž, a či aj za našich čias nie je dosť ľudí, ktorí sú, nie pre bosoráctvo, ale z iných dôvodov, ktoré najviac strašia po takých hlavách, v ktorých sa ani myšlienka slušnosti a spravodlivosti vyliahnuť nevie, pripravení práve tak mučiť a upaľovať?“ 

Od jeho čias uplynulo opäť vyše sto rokov…