A tak záleží na vnútornom priestore, či je naplnený dôverou a či konáme tak, že záležitosti idú zľahka a v súlade so všetkými okolnosťami, ktorých sa dotýkajú. Teda nikto a nič proti takémuto konaniu nenamieta ani v nás, ani mimo nás. To je vnútorný priestor spojenia a radostného tvorenia.
Druhý priestor vychádza z nedôvery a strachov, a je to cesta utrpenia, bolestí, ťažkostí, sťažovania, keď aktér pozerá na svet okuliarmi „celé zle“. To je priestor odporu. Mnohokrát je možné sa na život pozerať i z jedného, i z druhého priestoru. 

Týmito dvoma pohľadmi sa v apríli pozrieme v našom etikoterapeutickom rozprávaní na nakupovanie v kamenných obchodoch a v online priestore, a to pohľadom z priestoru nedôvery, teda celé zle, a pohľadom z priestoru pochopenia a dôvery. 

Ako sme sa vlastne k nákupom dostali? Cez úvahy o tom, čo je naša potreba, ako s nami hýbu túžby a kde sú hranice spotreby. Šups, a sme tam! Hlboké rozpravy o záležitostiach bežného života a koľko svetla sme si do nich mohli pustiť! Nech sa páči, poďte s nami do sveta nákupov. Ak sa budete chcieť na niečo opýtať aj vy, prosím, napíšte cez formulár Máte otázku? na www.advaita.sk.

Moje meno

Pred tým, ako dám Vladimírovi slovo, podelím sa s vami o skúsenosť z nakupovania najmä oblečenia z priestoru dôvery, ale prezradím, že týmto spôsobom som si kúpila napríklad aj notebook. Zvyčajne sa zrodí najprv potreba. Taká ženská: potrebujem nové šaty s ružovými kvetmi. Potrebujem veselú vetrovku. Potrebujem… a v pokoji nechám čas pracovať. Niekedy hneď, inokedy po niekoľkých dňoch sa mi dostane cez priateľku do uší informácia o tom, brnkne mi na internete do očí alebo vojdem do obchodu, kde som nikdy nebola, a – olala – je to tu! 

Na predmete, ktorý potrebujem, je „napísané moje meno“, to znamená, že je to presne to, čo chcem, čo mi prebehlo mysľou, čo som si predstavila a úplne zapadá do môjho štýlu. Dokonca aj dcéry mi povedia – Mami, na tejto šatke bolo tvoje meno, tak som ti ju kúpila. 

Hneď hovorím, že občas kúpim aj zbytočnosť, ale zvyčajne jasne viem, čo chcem, a nerozptyľujem sa hľadaním. To potrebné príde ku mne akoby samo. Som v priestore dôvery, že dostanem to, čo potrebujem. Čo nepotrebujem, hoci niekde sa myšlienka na to objavila, často prejde pomimo mňa.
Teraz sa pozrime, ako sme s etikoterapeutom Vladimírom Červenákom nazerali na nakupovanie z priestoru odporu a z priestoru spojenia. Kedy je nakupovanie potrebou, kedy úraduje žiadostivosť, „chtíč“, kedy nepotrebujem, ale chcem. Nech sa páči, ďalej sa vám prihovára etikoterapeut Vladimír Červenák. 

Pýcha verzus spojenie

Jednoduché rozlišovanie – záleží od priestoru. Keď si v pýche, takmer každý „chtíč“, každé chcem je veľmi ťažké dosiahnuť. Ťažké. Musíš vynaložiť veľa úsilia, veľa premýšľania, musíš veľa manipulovať, aby si dostala to, čo chceš. Vymýšľaš stratégie, venuješ veľa času, veľa energie dosiahnutiu cieľa – to chcem. Vždy potom príde únava, vyčerpanie. 

Keď je túžba a potreba z priestoru spojenia, iba si pomyslíš – to by bolo krásne mať, toto chcem – a ono sa to zľahka stane. Samozrejme, ideš za cieľom, sleduješ vôľu, ale je to veľmi, veľmi ľahké. Dokonca máš z tvorenia, že sa to deje, radosť. Žasneš, že sa tvoja potreba manifestuje spôsobom, o akom si ani netušila. Žiadna stratégia nebola vopred vymyslená. Ono sa to stane. To je celé.
Aby sa to mohlo stať, musíme priestor spojenia najprv zažiť. Aspoň raz. Aspoň na sekundu si uvedomiť – toto je stav spojenia. Rozpoznať ho v sebe a potom ho zažívať čoraz častejšie a dlhšie. Ten stav je vnútorný mier, vnútorný pokoj. Keď sme si neustále vedomí vnútorného priestoru, ktorý je plný ticha, plný svetla, plný tepla, v tom momente idú veci zľahka akoby samy. Potom je v poriadku vlastniť aj nevlastniť, je v poriadku aj mať, je v poriadku aj nemať, je v poriadku aj byť, je v poriadku aj nebyť. Nie je v tebe strach, nech sa deje čokoľvek. Dôveruješ. 

Pôžitok a pôžitok

Čoraz častejšie a čoraz viac nakupujem všetko okrem potravín cez internet. Takmer vôbec nechodím do obchodu. Nesadám však k internetu s tým, že prehliadam stránky s myšlienkou – čo by som si tak kúpil? Keď však mám potrebu niečo zmanifestovať – teraz potrebujem túto vec – idem na internet. Zadám kľúčové slovo, vyskočí tovar, pozriem, či je na ňom napísané aj moje meno, cvaknem, kúpim, vybavené. Tri sekundy. 

Strácať čas tým, že idem do obchodu a zažívam v ňom rôzne pôžitky? Vôbec nepotrebujem pôžitok z nakupovania. Prečo? … lebo úplne iným pôžitkom žijem. 

Keď máš vnútorný pôžitok vnútorného priestoru, tak ti nemôže nijakým spôsobom pôžitok z nakupovania kompenzovať to, čo máš vo svojom vnútri. Nakupovanie je v tomto prípade malinké oproti tomu, čo máš vo svojom vnútornom priestore. Ak to máš v sebe inak, aj malinký pôžitok z nakupovania je veľa. Potom za ním ideš a si na ňom závislá.

Nakupovať a nakupovať nie je to isté, lebo vždy záleží na priestore. Daj si otázku: potrebujem pôžitok či danú vec? V tom momente si uvedomíš priestor, v akom si a z akého ideš do akcie. To platí úplne pre všetko, čo robíme, či sa ráno zobudíš a vyjdeš z postele alebo nevyjdeš, z akého priestoru si ideš zuby umyť… Platí to úplne pre všetko. 

Súcit a rast

Čo s tým, keď vidíš, že niekto nakupuje pre pôžitok? Súcit. Hlboký súcit je v tej chvíli veľmi dôležitý, lebo len súcit nás môže zachrániť. Súciť s človekom, ktorý má „nakupovacie“ pôžitky. Inak padáme všetci presne tam, kde treba napĺňať hladných démonov, teda uspokojovať „chtíč“, nie potreby. Zdôrazňujem, súcit zachraňuje nielen nás, ale aj tých, ktorí s pôžitkom nakupujú. Ty súcitíš s nimi, ale zároveň máš v sebe súcit a súcitíš so sebou, čiže dodávaš si svetlo a tvoríš priestor spojenia.
Sme v duálnom svete. Sme v ňom preto, aby sme zažívali jedno i druhé, aj jedných aj druhých, sme jedno aj druhé. Môžeme sa však naučiť rozlišovať a vytvoriť víziu, čo a ako chceme, tak sa bude diať. Frekvencie zeme rastú, hoci pomaly, ale vývoj všetkého smeruje k prírodnému svetu, nie umelému. 

Viera a miera

Veľmi, veľmi dôležité je, aby sme stáli nohami na zemi, aby sme boli dobre zakorenení. Potom môžeme mať hlavu v nebesiach. Ak sme len v matérii alebo len vo virtuálno-duchovnom uletenom priestore, aj jedno, aj druhé je peklo. Prepojením dvoch svetov – sveta matérie a sveta duchovnosti – sa dostávame na vrchol trojuholníka. Predstav si trojuholník. Na jeho vrchole je bod, z ktorého pozeráš oboma očami súčasne, a v tej chvíli vidíš realitu. Takto to je. 

Ako je to teda s potrebou, chcením a spotrebou? Kde nie je viera, nie je ani miera, ani mier v srdci. Kde je miera? Mieru ovplyvňuje viera – dôvera v celok, ktorého si súčasťou. Ak nemáš dôveru, nemáš mieru. Nikdy ti nie je dosť. Budeš naháňať svoj chvost, lebo nemáš dosť, lebo nemáš dôveru, že je o teba postarané, že si v bezpečí. Preto, keď máš vieru – dôveru, máš aj mieru, aj mier.

Návrat k sebe

Technológie idú veľmi rýchlo dopredu, ale pozri – čo nás výnimočný stav s koronou a napätím vo svete učí? Pracujeme omnoho viac z domu alebo pracujeme tam, kde práve sme. Nepotrebujeme sa kvôli práci presúvať. Kedysi to tak bolo, že ľudia pracovali tam, kde žili. Nepotrebovali cestovať. Veď doteraz si presúvala zadok z jednej stolička na druhú, kde si potom odsedela osem – desať hodín a vrátila si sa naspäť. To je nezmysel. Potom aj deti chodia do škôlky preto, že ich rodičia presunuli svoje zadky. Dieťa odrazu nie je vychovávané rodičmi. Nevníma, čo rodič robí, neučí sa od neho, ale od niekoho cudzieho. Čo dostáva dieťa vychovávané mimo rodinu?

Keď pochopíme odkaz epidémií, vojen a hladomorov, tak sa viac vrátime k sebe. Bude menej arogancie, menej nenávisti a viac pravdy. Potom budeme žiť prirodzenejšie. Autá nemusia zaniknúť, ale naozaj ich nebude treba toľko na pokrytie individuálnych potrieb. V jednej chvíli zistíš, že je velikánsky luxus mať auto viac v garáži, ako na ňom jazdiť. Život smeruje k tomu, že autá sa budú možno zdieľať, neskôr ani to nie, lebo ak budú vypracované dobré dopravné systémy, auto nepotrebuješ. 

Dva stromy

Predstav si, že si v nebeskej záhrade, kde rastú dva stromy – strom života a strom poznania dobrého a zlého. Ku ktorému stromu pôjdeš, keď vieš, čo sa stalo po odtrhnutí jablka zo stromu poznania dobrého a zlého? Chceš plod teraz už len zo stromu života? Chytila si sa do pasce. Prečo len zo stromu života? Veď si už z neho odtrhla a rozpoznala to zlé. Už ti nemôže ublížiť. Keď znovu ochutnáš jablko, čo sa stane, keď to bol strom poznania dobrého a zlého a zlé už poznáš? Rozpoznáš aj dobré. 

Koľko je ľudí, ktorí žijú len v priestore nedôvery a všetko je pre nich zlé? Celé zle! Vieš prečo? Lebo jedli zo stromu poznania dobrého a zlého, ale stále rozpoznávajú len jedno – len zlo. Jablko však umožňuje rozpoznať aj dobro. Keď si ho dáš ešte raz, možno zistíš, že rozpoznávaš dobré aj zlé, aj zlé aj dobré. Potom môžeš ísť ochutnať zo stromu života. Ale ak v tejto sekunde, keď som o stromoch hovoril, si mala strach, si v nedôvere. Máš strach znovu ísť a ochutnať zo stromu poznania dobrého a zlého. V rozhodovaní ťa riadi strach. Deti v raji nemali strach. Bolo im povedané – nejedzte z tohto stromu, ale ony nemali strach. Nevedeli, čo je strach. Boli v priestore dôvery, kde nemôžeš byť zároveň v strachu a v dôvere. So strachom sa spája nedôvera.

Ak sa naučíš dôverovať, už nebude žiaden zákaz, čo môžeš či nemôžeš odtrhnúť. Žiaden zákaz – z toho a toho jablka nejedz, lebo už poznáš, čo je dobré a čo je zlé. Máš poznanie, skúsenosť a vieš rozlíšiť. Potom vedome ješ zo stromu života. A užívaš si ho. Keď si dáš teraz zo stromu poznania dobrého a zlého, tak neustále viac a silnejšie vieš rozpoznať, čo je zlé, čo je bolesť a utrpenie, a vieš precítiť. Potom príde automaticky hlboký súcit s tými, čo trpia. V dôvere rozpoznáš pravdu zo svojho vnútra, a tak rastieme spolu.