Korene vedomia predkov

Vo svojom živote sa môžeme viac krát stretnúť s fenoménom koreňov vedomia i nevedomia našich predkov v nás samých. Nie je to len o DNA informácii. Mnoho ľudí sa zamyslí nad istými javmi v citovo vypätej chvíli, alebo pri práci s rodokmeňom. Koľko zvláštnych náhod a udalostí, niečoho, čo je nám povedomé, i keď dosiaľ nepoznané. Náhoda? S našimi predkami nás spája mnohé. Aura ich životov, pocitov, bytia nás zahaľuje ako jemný závoj, ako ochranca, ktorý pomáha, keď je to potrebné. ,,Keď som pracoval na svojom rodokmeni, uvedomil som si zvláštnu spoluúčasť, ,ktorá ma s predkami spája. Mám veľmi silný pocit, že som ovplyvňovaný vecami alebo problémami, ktoré moji rodičia, prarodičia a ďalší predkovia zanechali nedoriešené a nezodpovedané. Často to vypadá tak, ako keby bola v nejakej rodine neosobná karma, ktorá prechádza z rodičov na deti. Tak sa mi vždy zdalo, ako by som i ja mal zodpovedať otázky, ktoré boli osudovo nadhodené už u mojich predkov, ale neboli ešte zodpovedané.“ ( C. G. Jung) Skutočne, koľko krát sa pozastavíme nad nečakaným talentom v rodine, nad modrými očami pravnuka, ale i myšlienkami, ktoré k nám prídu ako blesk z neba, ktoré sú pravdivé a nespochybniteľné, ako kormidlo v našom živote. A my to kormidlo berieme do rúk s dôverou, že to tak má byť, lebo dozrel čas. A zrazu ide všetko ľahko. Alebo naopak, pokúšame sa o dosiahnutie svojho cieľa a mnohé preto obetujeme, celé noci premýšľame, čo je ešte potreba a predsa nežijeme ten život, ktorý sme chceli. V osudových chvíľach, keď sme otrasení a náchylní zmeniť svoj postoj a optiku, prichádza čas , aby sa prejavilo čosi hlbšie v nás a z nás. Štafeta predkov. Dary i ťarchy. Bolesť i šťastie. Všetko do seba zapadá a i melódia, alebo fotografia v nás vyvolá nečakané a silné emócie. Liečime sa a rastieme. Stávame sa tým, čím sme mali a čo bolo zrejmé snáď už od narodenia. V dobrom i zlom zmysle. Pretože i zločin potrebuje vhodné podhubie a okolnosti, aby sa uskutočnil a neostal len vo sfére myšlienok. ,,Nevedel som tiež vôbec nič o tom – ako s i dnes všeobecne málo vie – ,že budúcnosť sa v nevedomí dlho pripravuje, a preto ju môžu jasnozriví ľudia vytušiť už dlho vopred To, čo je v individuálnej duši ,,nové, je nekonečné obmeňovaná rekombinácia prastarých súčastí.“ (C. G. Jung) Mohli by sme hovoriť o istej matici vedomia, z ktorej vychádzame a profilujeme sa, z ktorej pramení duševné zdravie a vôľa k životu. Dnešná doba našu maticu narúša a likviduje a prejavujú sa dôsledky. Sme vykorenení. Strácame prehľad , čo je dôležité a prečo a strácame tiež schopnosť udržať si to v životoch. Stále menej nám záleží na tom, za čo by naši predkovia dali svoj život a prejavili značný odpor. ,, Ak je však to staré porazené a narušené, potom je to väčšinou i zničené a neexistuje už vôbec žiadna opora.“ (C. G. Jung) Áno opora…to je základný stavebný kameň ducha. Najskôr nám ju predá matka, už pri saní jej mlieka dostávame prvé informácie o svete a bytí, jej poňatie života, jej osobitný dar pre nás. Neskôr výchovou, odpozorovaním reakcií rodičov, potom škola, partnerstvá a naše vlastné deti. Štafeta sa odovzdá ďalej. Už v rannom veku sa buduje náš ďalší priebeh života. Je veľmi ťažké začínať v dospelosti odznova, keď nám rodičia neodovzdali dôveru , prijatie a lásku, pocit, že sme cenní a očakávaní, prijímaní celým srdcom matky a otca. Koľko bolesti je v detskom srdci, keď stále znova a znova dostáva negatívnu spätnú väzbu, a odkaz , že stále nemá dosť toho a toho, aby bolo milované. ,,Človek sa bez zábran rúti do nového hnaný narastajúcim pocitom neuspokojenia, nespokojnosti a neúnavného nekľudu. Nežije už z toho, čo má, ale zo sľubov. Nežije už ani vo svetle prítomných dní, ale v temnote budúcnosti, kde očakáva ten naozajstný východ slnka. Odmieta uznať, že všetko lepšie je vykúpené niečím horším. Nádej na väčšiu slobodu sa rozplýva v ničotu s narastajúcim štátnym otroctvom, nehovoriac o strašných nebezpečiach, ktorým nás vystavuje tie najskvelejšie objavy vedy.“ ( C. G. Jung) Aká je cesta späť? Niekedy stačia dva kroky vzad. A porozmýšľať v tichu myšlienok a intuície, či je ozaj to pekné jabĺčko na stole pre nás. Neponáhľajte sa, hlavne, keď si nie ste istý. Je to pasca. Cesta masy nevedie nikam. Masa odmieta individuálnu zodpovednosť a popiera individuálnu slobodnú voľbu. Ani roj rýb nie je bez vyššieho princípu prežitia. Všetko má svoj princíp prežitia. Naši predkovia to vedeli. ,, Náš vnútorný kľud a spokojnosť závisia do značnej mieri na tom, či je tá historická rodina, ktorá je personifikovaná prostredníctvom indivídua, súhlasí s efemérnými podmienkami nášho dneskajška, alebo nie. Duša mojich predkov udržuje však i duchovnú atmosféru domu, pretože im dávam odpoveď na otázky, ktoré kedysi zanechal ich život, a to odpovede správne, i nesprávne, ako sa mi darí. Nakreslil som ich dokonca v podobe obrazov na steny. Je tomu tak, ako keby bol domov zaľudnený akousi tichou, väčšou rodinou, ktorá sa rozprestiera stáročiami. Žijem tam, v ,,druhej“ osobe a vidím život v celku, ako vzniká a pomýja sa.“ (C. G. Jung) Skúste si priatelia nájsť pár kľudných chvíľ na stretnutie sa so svojimi predkami. Na precítenie koreňov vo svojom srdci. Na čom im záležalo? Aký boli? Čomu verili? Stihli na svojej ceste životom prežiť svoje sny? Ak nemáte odpovede na tieto otázky ponorte sa do hĺbky svojej prítomnosti, do prítomného okamžiku a spýtajte sa ich, odpovede vám v nejakej podobe isto prídu. Často krát sú to živé sny, náhle slová v televíznej relácii, otvorenie knihy na patričnej stránke, slová vašich priateľov, ako keby určené práve pre vás. Je mnoho podôb, ako sa večnosť stretáva s prítomnosťou.