Kde som, keď nie som v prítomnosti?

Nie je možné nebyť v prítomnosti. Všetko sa deje tu a teraz, žiaden iný čas nemáme k dispozícii. Náš život je zložený z nekonečného prúdu prítomných okamihov, počas ktorých sa všetko neustále dynamicky mení…

Ako teda môžem nebyť v prítomnosti?

Nemôžem. Môžem však o sebe nevedieť, stratiť sa v myšlienkach na minulosť alebo budúcnosť. Všimnite si, že ako dospelí trávime 90 % svojho času s pozornosťou rozptýlenou v minulosti alebo budúcnosti. Neustále o niečom premýšľame, robíme si starosti, hodnotíme, čo sa stalo, a identifikujeme sa s tým. A vďaka tomu, že to robíme, nám uniká to najpodstatnejšie. Život sám…
Čo by nastalo, keby sme si prestali robiť starosti? Nebolo by to nebezpečné? 

Obsah mysle sa nás snaží chrániť pred pocitom zlyhania, viny, strachu, neúspechu, hnevu, bolesti, straty a mnohých iných emócií, ktoré sme na škále pocitov zaradili medzi negatívne. Nechceme cítiť negatívne pocity, okrem toho sa obávame osudového zlyhania či zlého rozhodnutia, ktoré sa nebude dať zvrátiť. Je celkom komplikované prehliadnuť závoj „nereálnosti“ týchto myšlienok.

Prečo nie sú obavy reálne?

Pretože nemajú nič spoločné s tým, čo sa deje tu a teraz. Ponúkajú iba jednu z alternatív (zvyčajne tú, s ktorou sme sa stretli my sami alebo niekto iný – a obávame sa jej) a zďaleka nemôžu obsiahnuť to, čo by naozaj mohlo nastať.

Čo s tým?

Uvedomiť si to. Uvedomovať si svoje myšlienky a pocity, ktoré nás tak rady vťahujú do špekulácií, hodnotení a katastrofických scenárov. Uvidieť ich a nechať tak. Tomu hovoríme, že „sme pri sebe“. Ak sa nedá myšlienky nechať tak, opäť „byť pri sebe“. To znamená uvidieť, že sa to nedá nechať tak, že sa to deje samo.

Ako mi môže pomôcť „byť pri sebe“?

Postupne, ako vnímame to, čo cítime a na čo myslíme, stále viac si uvedomujeme, že my nie sme tie myšlienky. Ony prichádzajú a odchádzajú z našej mysle a vťahujú nás do premýšľania o nich. Keď myšlienkam neveríme (neidentifikujeme sa s nimi), nemajú takú silu nás vťahovať. Toto sa zväčša deje postupne v jednotlivých oblastiach života. Naša schopnosť pozorovať to, čo sa v nás odohráva, pozorovaním rastie. Doslova dobíjame sebauvedomenie a ono nás častejšie prebúdza v situáciách, kedy sme úplne vtiahnutí do príbehu.

Ako mi terapia pozornosťou môže pomôcť? 

Je to skvelý nástroj sebapoznania, určený predovšetkým na prácu „na doma“. Človek je tak trochu sám sebe terapeutom. Učí sa uvedomovať si svoje pocity, myšlienky, reakcie tela. Poznáva, aký je rozdiel medzi tým byť pri sebe a byť stratený v príbehu, ktorý sa mu odohráva v mysli.
Učí sa vyciťovať sám seba v každodennom živote a posilňovať pozornosť smerom k tomu, čo sa naozaj deje tu a teraz – cez päť zmyslov a cez aktivity, ktoré sú naozaj aktuálne a nie v predstave budúcnosti… To prináša postupné uvoľnenie zo zovretia príbehov, znižuje množstvo napätia a stresu v živote a prichádza s tým väčší pocit spokojnosti, naplnenia, dôvery a pochopenia voči sebe aj ostatným. Tým sa výrazne zvyšuje kvalita života.