Dnes chcem písať o sile. Nielen o sile tanca, ktorý má liečivý účinok, ktorý vždy bol nástrojom Boha v rukách človeka a viedla cezeň priama cesta k sebe, do srdca, do vnútorného sveta. Chcem vám napísať o našej sile. O sile človeka, ktorú v sebe máme všetci. Bez rozdielu veku, pohlavia, národnosti, výchovy a mnohých iných vecí, ktoré niekedy slúžia skôr ako výhovorka, než by boli skutočnou prekážkou. Každý máme v sebe životnú iskru, ktorá neumiera.
Inšpirovala som sa príbehom klientky, s ktorou pracujem individuálne aj na mojich workshopoch tanečnej medicíny. Píšem o nej preto, lebo je za posledných 10 rokov, ktoré tancujem životom, človek, ktorý keď to rozbalil celé, tak mi doslova padla sánka. Taký veľký rozdiel bol medzi tým, keď hovorila tichým hláskom na verejnosti, a tým, čo sa stalo potom, keď vošla do priestoru a prehovorila jazykom svojej duše – tancom.
Sila, ktorá v nej je, a krása, ktorá sa v nej ukázala, ma inšpirovali k písaniu a šíreniu povedomia o potenciáli a sile, ktorú v ľuďoch vidím, ktorá často celý život čaká na prebudenie. Moja najbolestivejšia predstava je, že dnešná doba je vybavená prostriedkami na utlmenie ľudského potenciálu, na žitie plochého života bez poznania iskry. Dobrá správa je, že tá sila v nás je mnohonásobne väčšia a vždy si bude pýtať svoju pozornosť. Vráti nás to k nej, pretože tú iskru sa nedá zhasnúť, život si nájde cestu ako voda, ako malá rastlinka, ktorá sa preďube cez betón v prostriedku parkoviska pred nákupným strediskom.
Táto žena tancovala skutočne „o dušu“, pretože trpí chorobou tela, ktorá je podľa lekárov „nevyliečiteľná“, ale ona cíti, že keď tancuje, jej telo sa lieči. Cíti, že jej telo tanec potrebuje na to, aby sa dostalo do stavu, ktorý si pre neho vysnila jej duša. Duša silnej bojovníčky, odvážnej ženy, jasne hovoriacej aj mysliacej, plne funkčnej, radostnej a plodnej vo všetkých smeroch. No počas života dostávala od útleho veku, snáď aj prenatálneho, veľmi tvrdé rany a zažila veľa bolesti – duševnej a telesnej – , ktorá ju postupne oddelila od jej mocného potenciálu.
Skúsenosti života presvedčili jej určitú časť, že je nedostatočná, nie dosť dobrá, nie dosť rýchla, nie dosť výkonná. Normy, štandardy, smernice a kritériá zatlačili jej pocit jedinečnosti tak hlboko, že si dnes ledva spomína, že má právo aj na takú drobnosť, ako vybočiť z prúdu celej skupiny a môže sa cítiť úplne inak než všetci ostatní a stále je to v poriadku. Dennodenný nános tlaku proti jej vlastnej prirodzenosti za tie roky spôsobil, že jej telo v stresových situáciách vykazuje známky záchvatu a doslova sa vypína na znak toho, že už nevládze niesť túto ťarchu.
Telo je totiž veľmi múdre. Je to ako bytosť, ktorá s našou dušou celý život „parťákuje“. Má dva smery, jeden je, že cíti dušu a jej želanie žiť svoj potenciál naplno a je na to plne pripravené. Ako na potvoru má však podľa toho, čo povedal Jeshua, jedno oko zamerané dnu a druhé von. Pamätá si teda vo svojich bunkách aj veci z prostredia, v ktorom sa vyvíja, ktoré boli pre neho a jeho dušu ohrozujúce a devastačné, a snaží sa poskytnúť svojej duši i egu ochranu a teda funguje v spolupráci. Keď vníma a vyhodnocuje, že sa nejaká situácia podobá tej, ktorá spôsobila stres, reaguje.
Vtedy je na nás, na našej vedomej časti, aby sa spoľahla na to, čo by telu mohlo pomôcť… u mňa je to, ako inak, tanečná medicína. Vytvorila som pre túto krásnu ženu prostredie pomocou medicíny tanca, v ktorom, keď sa výstraha jej tela aktivuje, zameriame skrze tanec pozornosť na silu v tele. Vtedy duša aj telo ako jeden celok naraz pociťujú, že sa vzorec bolesti, poníženia, zadupania prepisuje na schopnosť čeliť tomu, vnímajúc silu a moc v tele, stavajúc sa – obrazne, ale aj doslova – na vlastné nohy a zažívajúc svoje odhodlanie žiť v slobode a ľahkosti.
Tá cesta nie je vždy ľahká a pre ňu konkrétne nebola bezbolestná, ale zámer svieti na konci ako jasný krištáľ a ona neustupuje. Je úchvatné sledovať ľudí, nás, koľko sily v sebe máme, koľko odhodlania a presvedčenia v nás je. Hoci zvonku môže pôsobiť táto osôbka ako malé krehké žieňa, keď desaťkrát počas tanca spadla z nôh v starom vzorci obete a jedenásty raz sa zdvihla a už nepadla, v jej očiach bolo toľko sily, ktorú som dávno v nej cítila. Naraz bola žitá. Prichádza zakaždým viac a viac posilnená, mení sa nám pred očami a ja verím, že jedného dňa ona sama bude stáť ako sprievodkyňa ľudí na ceste k ich sile, pretože si tú cestu k vlastnej identite, sile a schopnosti žiť seba naplno vytancováva plno verná sebe.
Ak vás jej príbeh oslovuje a cítite vo svojom tele mravenčenie, búši vám srdce a niečo vo vás cíti empaticky s touto ženou niečo spoločné, vedzte, že je to váš skrytý a pritom plne pripravený potenciál, aby sa otvoril a roztancoval vás vo vašom živote. Netreba utekať, uhýbať a meniť okolnosti života, ale dovoliť svojmu ohňu, svojej iskre, aby zapálila vás, aby ste svietili, kdekoľvek práve ste. A nemusíte hneď pre celý svet, keď nechcete, ale môžete.
Ako vám v tom pomôže tanec a jeho medicína?
Skúste tanec tej hore spomínanej rastlinky spred supermarketu. Pripravte si tri skladby, ktoré budú vystihovať minimálne tri obdobia vášho života. Detstvo – pokojnejšia, miernejšia, jemná hudba, no už je v nej trochu dynamiky. Puberta – hudba vašej mladosti, dynamickejšia, rýchlejšia. A potom dospelosť – hudba iniciačná, dynamická, výrazná, životabudič. Môžete si ľahnúť na zem a nechať najskôr pár minút telo odpočívať, akoby bolo čokoláda na slnku, akoby sa rozlievalo do podlahy. Nezabudnite dýchať pravidelne a voľne.
Začnite s hudbou, ktorá reprezentuje detstvo. Ostávajte na zemi, ale skúste počkať, kým si hudba vypýta od vášho tela prvý pohyb. Čakajte na svoj prvý pohyb, nenúťte sa doňho. Keď príde, nasledujte ho, povoľte pohyb ďalším častiam tela, akoby sa prebúdzalo celé telo pohybom na zemi. Môžete si predstaviť, že ste malé semienko nejakej vašej obľúbenej rastliny alebo stromu, ktoré sa práve na jar prebudilo v zemi a rozbieha sa v ňom životná a životodarná energia rastu. Akoby vo vás táto energia vaše telo naťahovala a prebúdzala ho. Popreťahujte celé telo, svaly, šľachy, fascie, rozhýbte kĺby, končatiny. Spravte si z tohto taký vlastný tvorivý tanec a venujte ho zemi. Keď je človek na zemi, kompletná múdrosť buniek tela sa aktivuje dotykom so zemou. Tanec na zemi je veľmi výživný a ja mu v budúcnosti ešte budem venovať veľa riadkov a pozornosti.
Pokračujte ďalej vo vašom tanci rastúcej rastliny. Na druhú pieseň sa dostaňte pomaly a plynule do sedu. Ostaňte v tejto úrovni, medzi nebom a zemou. Poloha medzi ľahom a stojom je veľmi dôležitá pre celú bytosť. Vystihuje obdobie puberty a dozrievania. Toto obdobie nie je vekom ohraničené, teda nie v tanečnej medicíne. Toto obdobie v mnohých aspektoch nášho života trvá dodnes, aj keď sme už poriadne dospelí a sami máme deti. Je to obdobie nezrelosti. Vravíte si nezrelosť, aké nepríjemné slovo. Všetci chceme byť zrelí, to znamená dosť dobrí a hodnotní. Lenže nezrelosť má skvelú stránku. Obsahuje v sebe túžbu rásť. Bez pocitu nezrelosti a nedokončenosti procesu by sme v sebe nehľadali silu rásť. V sede teda skúste pokračovať vo vašom tanci tak, ako ste to robili na zemi, avšak pridajte viac dynamiky. Akoby ste už-už chceli vstať, ale ešte to celkom neviete alebo to nejde. Nechajte telo aspoň raz pocítiť, aké to bolo, keď ste sa pokúšali vstať na vlastné nohy ako malé dieťa a ešte to nešlo, nevedeli ste ako a hľadali ste oporu a podporu vo veciach okolo vás. Skúšali ste svoju silu. A niekde vo vás sa naraz objavila, priviedla vás k opore, o ktorú ste sa zapreli a šups… dieťatko sa prvýkrát postavilo na vlastné. A to isté sa vám stalo v období dospievania, kde ste predtým boli stále podporovaní, a naraz šups – mladý človek sa naraz musel o seba postarať sám. Skúste teraz svoj vlastný prepis, skúste to sami za seba tak, ako ste to chceli, ako to cítite… postaviť sa na vlastné a precítiť vlastný život v nohách, v panve, v chrbte, v srdci, v rukách, v hlave, v celom tele.
A nakoniec si zatancujte na svojich nohách svoj vlastný dospelácky tanec. Tanec za seba. Tanec, v ktorom cítite pevnú pôdu pod nohami, svojimi chodidlami môžete dupať, pozdravte zem, na ktorej stojíte, a tak trochu aj susedov, nech vedia, že u vás to dnes žije a tancuje v radosti. Tancujte naplnení pocitom, SOM, EXISTUJEM, ŽIJEM, TVORÍM, MILUJEM. Tancujte o dušu, nech aj ona vie, že ju vnímate, že vnímate jej chuť, radosť a zámer žiť. Dovoľte si máchať rukami, dupať nohami, trepať rukami aj nohami, celým telom, dovoľte si smiať sa, kričať, plakať, fučať… čokoľvek. Veď to ste vy!
Verím, že ste si dosýta zatancovali. Že ste nasýtili svoju dušu, telo a myseľ sa tiež odľahčila a uvoľnila a môže vás znova podporovať v živote tým, čo všetko vymyslí pre vás tak, aby vám bolo dobre, ľahko a radostne ste mohli žiť sami seba.
Ja som si to práve celé zatancovala s vami znova už tisíci raz a znova inak. Inšpirovaná príbehom jedenej ženy a silou, ktorá v nás je. A tak ako tancujem, tak som to aj napísala pre vás… o dušu, pretože verím, že vás tá vaša nenechá sedieť na gauči alebo stoličke a zdvihne vás do tvorenia v sile. Tá sila, o ktorej píšem, je sila človeka, o tom, koľko toho v nás je, čo všetko sme vo svojom živote museli zažiť a koľko nánosov, ktorými sme sa v minulosti nechali pokriviť, ktoré sme zo seba už sňali. Tá sila, ktorá je stále niekde v nás, hlboko, ako to semienko rastlinky, z ktorej je teraz obrovský košatý dub. Tá je skutočne veľká, a aj keby sme akokoľvek zle boli na tom, stále nás zdvihne zo zeme, stále nám pomôže vstať, spraviť prvý krok, ťahá nás rásť a prísť k sebe, k pravej podstate, poznať seba, prepojiť sa a nechať ju v sebe žiť a horieť už stále.
Nech sa vám to, drahí moji, darí, nikto to za nás nespraví, máme tú silu v sebe práve preto každý sám.
S láskou,
Marcela Berith
www.marcelaberith.com
