Sme svedkami činov, ktoré nedokážeme pochopiť. Násilie, pomstychtivá nenávisť, deštrukcia, zúfalstvo, ktoré v spoločnosti kvasia, sú potláčané a prehliadané. Až ich máme pred tvárou a nevieme, čo s tým. Ako sa k tomu, čo sa udialo a otriaslo to nami, máme postaviť, čo si o tom myslieť? Mnohé sa skrýva za všeobecné presvedčenie, že každý má svoj názor a každý má na to právo.
Názory ľudí bez ohľadu na to, aké sú, sa šíria do sveta ako presvedčenia a pravdy a ovplyvňujú ľudí, nie vždy smerom k rozvoju, ale často naopak k úpadku. Spoločnosť sa neustále rozdeľuje, hľadá sa nepriateľ, upevňuje sa presvedčenie o nepriateľskom svete, ktoré je zakorenené celé generácie, kde vždy spolu bojujú dve strany. Stará viera, paradigma buď – alebo. Musíme si vraj vybrať a ešte aj bojovať. Večný rozpor, ktorý nás rozdeľuje. Hovoríme o láske, o jednote, ale – ruku na srdce – vieme alebo chceme sa vlastne spojiť? Je nevyhnutné prevziať osobnú zodpovednosť za to, aký život vytvárame a ako tým ovplyvňujeme svet a celú spoločnosť. A tiež ako ovplyvňujeme kolektívne vedomie.
Ľudstvo je choré na duši, nevyliečené z večne sa opakujúcich tráum, pomsty a strachu. Strach z nového, neznámeho, strach z inakosti. Nedávno sme boli svedkami nemilosrdnej vraždy dvoch mladých mužov kvôli ich inakosti. Podľa niektorých vraj ohrozujú spoločnosť, pretože nie sú normálni. A nakazia nás už len tým, že sú. Dokonca sa vraj ani nemali narodiť na zem, ktorá ich sem zavolala a je im rovnako matkou ako ostatným ľuďom. Všetko, čo teraz žijeme, bolo predtým snom. A to, o čom snívame teraz, bude raz našou budúcnosťou. V roku 2012 bol predpovedaný koniec sveta. Vtedy sa skončil starý sen. Starý sen síce skončil, ale nie je vytvorený sen nový. Ľudia prestali snívať. Stále snívajú rovnako. Snívajú o sebe rovnako, o svete rovnako, preto to vyzerá tak, akoby nebola budúcnosť. Budúcnosť sa zablokuje, keď nie je sen, keď nie je vízia, keď nie je nič nové, keď netvoríme z neviditeľného a len opakujeme vytvorené, čo je videné a čo už existuje. Najviac ľudia opakujú svoje staré príbehy. Ako môže vzniknúť nový príbeh, keď dookola opakujeme ten starý a všetka energia ide do udržania poznaného.
Svet sa mení, pokiaľ sa nezmení, stratíme budúcnosť, zanikneme. Je nevyhnutné kráčať so zmenou. Vždy, keď potrebujeme niečo zmeniť k lepšiemu, potrebujeme nájsť tvorivú odpoveď a tú prinesú práve ľudia, ktorí myslia inak. Myslia nadčasovo, neegoisticky a nevychádzajú zo starého, overeného a poznaného. Majú slobodnú myseľ a dovolia si myslieť ďalej, vidieť ďalej. Na to, aby človek tvorivo myslel, musí byť v mieri so sebou a so svetom. Potrebuje mať srdcovú čakru v rovnováhe. Znakom človeka, ktorý má štvrtú čakru v rovnováhe, je sloboda, radosť a trvalý mier. Je potrebné prejsť od pocitov a emócií k životu. Prestať byť posadnutý samým sebou a svojím príbehom.
V priebehu života prechádzame rôznymi štádiami. Najprv uchopujeme svoju identitu prostredníctvom vzťahu s matkou, potom prostredníctvom rodiny, neskôr sa proti rodičom búrime a stotožňujeme sa s vrstovníkmi, potom sa identifikujeme so svojím národom a kultúrou a nakoniec dozrieme a stávame sa svetoobčanmi. Nebezpečenstvo uviaznutia v identifikácii sa s národom je nacionalizmus, čo je v podstate zaseknutá hrdosť. Je to tiež stratégia, ako zakryť komplex menejcennosti, pomstychtivosť a nenávisť. Skryť sa za dav, nemusieť vstúpiť do sveta a byť videným.
Sme pred výzvou stať sa svetoobčanmi a zanechať komplexy malého bezvýznamného človeka z malej bezvýznamnej krajiny a zanechať rolu obete z porobeného národa, ktorému svet dlží. A takto pestovať pýchu a nadradenosť. Zanechať strach a vykročiť do sveta nie ako sluha, otrok, ale ako človek, ktorý kráča pokorne a hrdo po planéte, ktorá je jeho domovom, pretože ktorékoľvek miesto na planéte, akákoľvek krajina je kúskom jej tela.
,,Stúj noho posvátna místa jsou všude, kamkoliv kráčíš.” Pocit posvätnosti vracia vieru. S vierou sa vracia nádej a v nádeji rozkvitá láska. Život je posvätný a šťastie môžeme prežívať, len keď môžeme cítiť posvätno, mágiu, to, čo nás presahuje, keď môžeme veriť, keď môžeme snívať. Veď práve snenie nás vynáša k hviezdam a naše úsilie, snenie z hviezd uskutočniť na zemi. Práve cez človeka sa môže udiať spojenie medzi nebom a zemou. Na to ale človek musí prežívať mier. Nie rozdeľovať, ale spájať. Nie báť sa inakosti, ale nechať sa ňou inšpirovať. Keď sa človek sám stane mierom, mier šíri a aj sa zaň postaví. Nerozdeľuje, nesúdi, naopak – vracia sa mu do života radosť z farebnosti života.
Práve, keď píšem tento článok, je v prírode veľa farieb, aby nám pripomenuli rôznorodosť, krásu, vznešenosť a lásku. Rôznorodosť v prírode a rôznorodosť medzi ľuďmi. Keď sme uväznení, žijeme len čiernu alebo bielu. Poprípade ich zmes – šedú. Šedý priemerný život bez radosti, kde z každej inakosti máme strach. A to, čoho sa bojíme, nás bolí, lebo nám to pripomína stratu farieb v našom živote. Nezabúdajme snívať a priniesť mier, nebo na zem a svoj život maľujme všetkými farbami, nech je krásny a je nad čím žasnúť a čo obdivovať. Neunikajme do sveta fantázie a halucinácií, naša zem nás potrebuje, my potrebujeme zem a my všetci sa potrebujeme navzájom.
Howk.
Diana Grall
