Už je to niekoľko rokov, ako mi MUDr. Ivan Rusnák, lekár, ktorý videl psychosomatické príčiny chorôb a ktorý už odišiel na druhý breh, v súvislosti s mojou štítnou žľazou povedal: „Zaštítili ste sa a nevypovedali nejaké veci. Nehovorili ste najmä o svojich emóciách, však? Hoci tlak z vnútra bol, nezdôverili ste sa nikomu. Štítna žľaza nevypovedané slová aj tlak z nich zachytávala, dokiaľ vládala. Jej upozornenia ste nevnímali, a tak sa ozvala cez únavu tela a priberanie.“ Mal pravdu. Hneď mi pamäť priniesla niekoľko situácií, keď som sa bála niečo povedať. Prečo? Lebo poslušné dievčatko vo mne, lebo budem nemilovaná, budem odmietnutá…
Všeličo sa udialo, ja som však začala rozprávať. Aj o emóciách. Vedome som išla s kožou na trh. Ostalo totiž vo mne spojenie: rozprávanie rovná sa liečenie. V jeden deň etikoterapeutický kruh otvoril tému komunikácie, na ktorú dohliada piata čakra, teda energetické centrum pod kľúčnymi kosťami. Aha, moja téma! Debata v kruhu sa rozvinula iným smerom, ako som čakala. Doteraz som totiž pozornosť zameriavala viac na hovorenie či mlčanie ako na sebapoškodzujúce programy ovplyvňujúce piatu čakru. Etikoterapeut Vladimír Červenák mi v rozhovoroch v kruhu riadne do nich posvietil. Inak – bol to práve on, kto sa ma celkom nedávno opýtal, čím si stále blokujem piatu čakru. Odpoveď s rozuzlením prichádzala postupne, úplne jasne zaznela na konci týchto rozhovorov. Začali sme debatu o pochybnostiach a sebapochybňovaní až na záver zaznelo moje wau!
Vladimír Červenák: Pripomeňme si, čo je pochybnosť. Je tretím kvetom pýchy piatej čakry. Prvým je sebanenávisť, druhým sebaodmietanie a sebaopustenie, tretím sebapochybnosť, štvrtým sebamanipulácia a ostatným sebavydieranie. Všetko sebadeštrukčné programy, ktoré piatu čakru blokujú.
Viliam: Má poradie v kvete pýchy nejakú logiku? Ak áno, môžeš odhaliť jej tajomstvo?
Vladimír Červenák: Kto sa pýta, v tom je aj odpoveď. Áno, má. Ty by si chcel tajomstvá odhaľovať? Kto sa pýta? Ty sa pýtaš a v tebe je zároveň aj odpoveď. Keď totiž položíš otázku, v tej chvíli už máš aj odpoveď v sebe. Toto však, čo si urobil teraz, by sme mohli nazvať hrubá neslušnosť. Vieš, prečo je to hrubá neslušnosť? Hrubá neslušnosť voči tebe. Prejavil si si nedôveru a prejav nedôvery je: oslabuješ sa. Oslabovaním sa tlačíš do pekla. Prečo? Položil si otázku. Kto ju položil? Ty si ju položil a prejavil si si nedôveru, lebo rovno si sa ma opýtal, či môžem vysvetliť. A vieme – v kom je otázka, v tom je už prítomná aj odpoveď. Inak by otázka nemohla vzniknúť. Takže keby to bolo s úctou k tebe samému, vyzerala by situácia takto: položíš otázku, počkáš. Zadefinuješ odpoveď takú, aká ti príde, akú máš, akú nájdeš v tej chvíli. Akúkoľvek. Potom počkáš a dostaneš buď aha efekt, odpoveď zo seba samého, alebo zostane v tebe ešte nejaké prázdno a potom ti príde odpoveď z vonka. Napríklad odo mňa ako podpora.
To je spôsob, akým sa dá tvoriť. Spôsob, akým si sa ma pýtal, hovorí: mám strach, neviem, som Nevedko… Obrátiš sa teda na niekoho mimo seba duálne, v tomto prípade som to ja, kto vie, a – oci, povedz mi. Čiže si prejavil sám sebe nedôveru, oslabil si sa. Keby som ti odpovedal, tak ťa ponižujem a seba vyvyšujem. Vzdáš sa svojej sily a odovzdáš ju autorite. Lenže my sa učíme vnímať cez advaitu, jednotu. V dualite je to prirodzené tak, ako si sa pýtal. Tak to máme naučené. My však už máme na viac.
Sarita: Otázka ohľadom poradia sebadeštrukčných programov v kvete pýchy nabehla aj mne niekedy dávno, keď sme s čakrovým systémom začali pracovať. Keď sme v škole etikoterapie často hovorili o tom, ktoré negatívne emócie jednotlivé čakry oslabujú, ktoré posilňujú, otázky prichádzali a stále prichádzajú. Keďže už viem, že odpoveď mi vždy odniekiaľ príde, nevyslovila som ju nahlas. Išla som do dôvery, že tak to je správne a, hľa, váš rozhovor, Vladko a Viliam, mi potvrdil to, čo som ako odpoveď našla v sebe. Ďakujem našim etikoterapeutickým kruhom, že mi vďaka nim prichádzajú aj otázky, aj odpovede, aj inšpirácie ku všetkému, čo robím, o čom píšem. Mám tak pocit, že naše stretávanie nie je uzatvorená bublina, ale otvorený priestor, v ktorom som, ktorý ma inšpiruje a ktorý možno aj ja inšpirujem nejakým spôsobom.
Vladimír Červenák: Saritka moja milovaná, a čo v tvojej ostatnej vete robilo to možno? To je ešte tá jedna bunka, ktorej sa držíš ako kliešť. Pusti ju, prepánajána, pusti ju. Aké MOŽNO? Máš možnosť reparátu teraz. Prosím, vysvetli, čo bolo to možno. Overujem, či máme porozumenie, prečo som to povedal.
Sarita: Ide o oslabenie piatej podkľúčnicovej čakry, ktorá má na starosti aj komunikáciu. Keď som povedala možno, zapochybovala som, a teda som sa oslabila.
Vladimír Červenák: Áno, sebapochybnosť. (V túto chvíľu sa už začala črtať odpoveď na moju oslabenú štítnu žľazu, ale ešte som si ju nevedela zadefinovať. Pozorne som počúvala, lebo Vladko rozvíjal to, čo som začala hovoriť o bubline a priestore.) Je to presne tak, ako si slovami popísala. To nie je bublina, je to otvorený priestor. Si súčasťou toho priestoru, inšpiruje ťa a nie MOŽNO aj ty inšpiruješ celok, ale inšpiruješ aj ty celok. Veď predsa z kvantovej fyziky vieme, že keď sa jeden kvant zmení, zmenia sa všetky kvanty.
To znamená, že každý z nás každou svojou myšlienkou, každým pohybom spôsobuje zmenu celého vesmíru. Tam je naša zodpovednosť, integrita, autentickosť. Len v tom prípade sme autentickí, ak sme zodpovední za to, čo tvoríme a vedome to tvoríme. Každou myšlienkou totiž ovplyvňujem celý vesmír. Máme to tak všetci. To, čo žijeme, je výsledok. Preto aj vadžrajánový budhizmus tak zdôrazňuje, že mních ako posledný prejde bránou. Nech všetci prejdú predo mnou, lebo je tam vedomie, že som zodpovedný. Každý z nás je zodpovedný za celok, ktorého som súčasťou, čiže som zároveň zodpovedný aj za seba. Tak ako my sme inšpirovaní, tak aj my ovplyvňujeme, úplne rovnako inšpirujeme všetkým, čo robíme. Na každom jednom záleží. Aj na poslednom steble trávy záleží.
Sarita: Vieš, prečo bolo v mojej vete slovko možno? Viem, ako všetci ovplyvňujeme priestor, v ktorom sa nachádzame, a tak cítim trošku strach z tej obrovskej sily, ktorej som súčasťou.
Vladimír Červenák: Jajajaj, prečo zase trošku! Povedz: vidím za tým môj strach. Zmenšuješ svoj strach, aby ťa nebodaj neprevalcoval. Máš strach za strachom. Máš strach z vlastnej sily, to je tvoja sila. Prečo sa jej bojíš? Lebo sa bojíš, že ju zneužiješ.
Sarita: Áno, bojím sa jej, lebo mám skúsenosť z minulých zrodení…
Vladimír Červenák: Máš prd. Skúsenosti sú minulosťou. Neexistujú. Teraz si niekto iný, ako si bola vtedy. Skúsenosť, ktorej sa držíš ako cibuľky z nášho januárového príbehu alebo poslednej bunky, ktorú nechceš odovzdať. V nej máš všetku skúsenosť, ale v tom čase si bola predsa úplne iným človekom než si dnes, preto tvoja skúsenosť už neplatí. Z hľadiska vedomia si bola úplne niekto iný, preto skúsenosť už nie je platná. Platila pre osôbku, ktorá ju vtedy zažila v istej úrovni vedomia. V bublinke. Opustená, osamotená, dotýraná seba samou. Pre ňu bola platná. Pre teba, ktorá zažívaš nekonečno, je to predsa dnes úplne inak.
Sarita: Ďakujem, že mi to pripomínaš.
Vladimír Červenák: Z celého srdca, z tej najväčšej lásky. Toto bol veľmi pekný príklad, aké zhubné sú sebapochybnosti. Vyzerajú veľmi, veľmi nevinne. Také neviniatka malinké, také štipky malinké. Je to jeden z najväčších démonov zamaskovaný za milého škriatka. Taká malinká pochybnosť, ale za ňou je jeden veľmi škaredý démon. Má obrovskú moc. S nevinnou tváričkou nás drží v pekle, že nevstúpime plne do svojej sily, plne sa neodovzdáme. Nechávame si však pre istotu ešte jednu malinkú bunku pochybností pre seba. Oddelenú od tých ostatných, ktoré sme už odovzdali do svetla. Pustite ju. Vyslobodíte sa. Sarita, nepotrebuješ pochybnosť.
Barbora: Pochybnosti sú vlastne špekulácie, sú tieňom čistého intelektu. Pochybnosť príde do hlavy, zachytí sa v nej a ja špekulujem, myslím si, ako mi to myslí.
Viliam: Jeeeej, odpoveď mi prišla. Rozumiem poradiu v kvete pýchy! Rozumiem, ako sa pochybnosti vo mne dejú: najprv som sa opustil, oslabil a vyslovil otázku, potom naskočila sebapochybnosť, či viem, či neviem. Sebapochybovanie ukazuje na hlavný kvet pýchy – na sebanenávisť. Vtedy mi už ostáva len sebamanipulácia a sebavydieranie, pretože nemám vlastnú silu, tak už len takýmito trikmi sa k niečomu viem dokopať.
Vladimír Červenák: Vidíš, ako pekne si rozkľúčoval odpoveď na svoju otázku? Už vieš, že poradie sebadeštrukčných programov piatej čakry má svoj zmysel.
Viliam: Riadne zamaskovaná odpoveď! Ani som si neuvedomil, že sebapochybnosťou som sa už stotinu sekundy pred vyslovenou otázkou opustil. Už keď pochybujem, už som opustený.
Vladimír Červenák: Presne tak, keď zapochybuješ, už vtedy si opustený. Opustil si sa, stratil si svoju silu a odovzdávaš ju tomu, komu kladieš otázku. A ešte si pyšný, v akom úžasnom spojení si.
Sarita: Wau, Vladko, práve mi došlo, ako si roky oslabujem piatu čakru, a tým aj komunikáciu. Niekedy som nepovedala to, čo ma trápilo, teraz sa mi nechce rozprávať, hoci by som mala čo povedať. Občas totiž pochybujem, či to, čo poviem, bude správne, či to má význam povedať, či je to pre niekoho užitočné… Teda spochybňujem samu seba a práve som počula, že sebaspochybňovaním sa oslabujem. Pritom som hľadala oslabovanie piatej čakry, a tým aj štítnej žľazy v tom, čo poviem alebo nepoviem, a ono je schované za pochybnosťami! Dobré ráno, stará mama.
Teraz už viem, že tiež zjemňovaním pravdy cez zdrobneniny sa dotýkam svojich tieňov a oslabujem sa. Na slová -– cítim trošku strach – si zareagoval na výraz trošku a povedal: „Zmenšuješ svoj strach, aby ťa nebodaj neprevalcoval. Máš strach za strachom. Máš strach z vlastnej sily.“ Silné slová, ďalší výživný rozhovor v etikoterapeutickom kruhu.
Vladimír Červenák: Ešte niekoľko slov k výrazom, ktoré si napísala v úvode tohto textu. Vraj si sa bála niečo povedať, lebo si chcela byť poslušné dievčatko, lebo si mala strach, že budeš nemilovaná, budeš odmietnutá.
Rozpoviem príbeh jednej žiačky školy etikoterapie, ktorá hovorila, ako miluje byť sama. Zároveň však bola v pasci, lebo jej najväčším strachom bol strach z opustenia. Robila všetko možné, aby nebola opustená. Pritom nenávidela všetkých okolo seba, lebo najviac milovala byť sama so sebou. To je pasca, do ktorej sa chytila. Všetko, čo robila, robila, aby nebola opustená, pritom jej hlavná túžba bola – byť opustená všetkými.
To je jeden z najväčších vnútorných konfliktov, ktorý môžeme mať. Uvedomenie tohto rozporu však prináša vyslobodenie a potom sa môžeme cítiť výborne aj s inými ľuďmi tak, akoby sme boli sami. Tiež opačne platí – keď sme sami, nie sme opustení. Nie je potom totiž rozdiel v tom, či sme sami, či v spoločnosti iných, ak sme pochopili. Rozpustili sme závislosti. Vyslobodili sme sa zo strachov.
Keď žene toto doklaplo, zmena sa ukázala aj fyzicky. Skrásnela, rozjasnila sa jej tvár. Napísala mi: „Vladino, obrovská vďaka tryská z môjho srdca za všetko, čo robíš, konáš, hovoríš. Dáva mi to obrovský zmysel. Všetko do seba zapadlo a výsledok je unikátny, originálny, autentický. Ďakujem, že už to vidím, cítim, žijem…“
Mnoho, mnoho životov mohla žiť v týchto sebazničujúcich programoch. Všetci ich môžeme niesť v sebe. Keď sa však vzdáš všetkého toho, čo si, len aby si sa zapáčila, len aby ťa neodmietli, len aby ťa chceli… keď robíš všetko až do úplného vyčerpania, až kým ti všetko stroskotá, v tom momente už je dobre len vo chvíľach, keď nemáš pre koho svoje masky mať. Keď ťa už všetci opustili a už vieš, že nemá zmysel teátro hrať, až vtedy zistíš, ako ti je dobre. To je cesta von z pekla. Až vtedy vychádzaš z pekla trápení, keď zistíš, ako ti je dobre, keď si sama. Vtedy už nepotrebuješ hrať divadlo, mať masky na tvári a hádať, čo by sa niekomu asi zapáčilo, len aby ťa chcel, len aby ťa miloval.
Pravda je taká, že len keď sme autentickí, sme prijatí. Keď hráme divadlo, sme trpení. Ešte raz a dobre si zapíš za uši – keď hráme divadlo, sme trpení: dobre, si tu. Dobre, dobre, ale aj tak nájdem na tebe aspoň štyri chyby. Ty štyri chyby odstrániš a nájdem na tebe piatu. Snažíš sa, ako vieš, ale aj tak nie si dobrá. Hráš divadlo. Dohraj. Odlož masky. Buď autentická, ale pritom mysli na celok, ktorého si súčasťou. Nebuď však sebecká, lebo to je potom mimo misu. Preber zodpovednosť. Cíť, že si správne. Cíť, že to, čo teraz robíš, teraz klíči, teraz sa to deje. Vidíš to? Začínajú sa diať zázraky.
Sarita: Ďakujem, že už to vidím. Ďakujem, že nachádzame odpovede stále hlbšie a hlbšie v sebe i v našich príbehoch navzájom. Má to hlboký zmysel na osobnej i kolektívnej úrovni, lebo rastieme spolu.
DagmaRA Sarita Poliaková, Vladimír Červenák
www.advaita.sk
