Želáme všetkým čitateľom Vitality šťastný, spokojný a radostný nový rok. Január začíname príbehom o cibuľke a v nasledujúcich mesiacoch budeme pokračovať ďalšími príbehmi. Všetky boli vyrozprávané v priestore etikoterapeutického kruhu a podáme ich tak, aby všetko to, čo sme doteraz v našich článkoch opisovali, ďalej inšpirovalo.
Článok začíname citátom súvisiacim s príbehom: Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí tvoja pravá ruka. (Matúš 6,3) a príbehom o malej cibuľke, ku ktorému etikoterapeut Vladimír Červenák povedal: „Príbeh je o cibuľke a dôvere, ktorú žena stratila, a tak stratila aj svoju silu. Ak by bola dôverovala, Boh by svoj sľub splnil.“
Príbeh prerozprávala Bibiana tak, ako ho v detstve často počula od svojej babičky. Pre detskú dušu bol taký silný, že si naň aj v dospelosti hneď spomenula, keď sme v kruhu prečítali citát.
Príbeh o malej cibuľke je o lakomej žene, ktorá zomrela a dostala sa do pekla. Bolo jej v pekle ťažko. Začala preto prosiť Boha, aby ju z neho vyzdvihol. Prosila, prosila, a prosila. Boh povedal: „Keď si spomenieš, že si aspoň raz v živote niečo niekomu dala, vyzdvihnem ťa z pekla.“ Rozmýšľala, veľmi dlho rozmýšľala a potom povedala: „Raz prišla žobráčka a ja som jej darovala jednu malú cibuľku.“
Boh sa zmiloval a povedal: „Dobre, urobíme to takto – zoberiem cibuľku, ktorú si darovala žobráčke, spustím ju dole do pekla. Ty sa cibuľky chytíš a ja ťa na nej vytiahnem z pekla až do nebies.“
Tak sa aj stalo. Boh spustil cibuľku, ona sa chytila a on ju ťahal z pekla do neba. Krásne jej to šlo. Už bola skoro vonku, len nohy jej ešte viseli v pekle. Čo sa stalo? Ostatní, ktorí boli v pekle, videli, že žena sa dvíha, chytali sa jej nôh, aby sa vyzdvihli s ňou. Začala kopať nohami, lebo sa zľakla, že cibuľka ich všetkých neudrží. Chcela ich striasť. Práve kopanie nôh cibuľka nevydržala a všetci spadli naspäť do pekla.
Vladimír Červenák: Upriamujem pozornosť ešte na citát a na to, že nech tvoja ľavá ruka nevie, čo robí pravá. Prvoplánovo ide o zabúdanie, ktoré je príčinou utrpenia. Stávame sa nevedomými. To, čo máme v nevedomí, nás ovplyvňuje, takže nás udržiava v priestore utrpenia. Keď sa človek ponorí do mystiky, mal by pochopiť, že aj v Biblii je symbolická reč a za ňou nasleduje hlbšie pochopenie. Človek si slová potrebuje preložiť. Žiadne mystické texty totiž nedávajú zmysel, preto materialisti sa takýmto textom, aj tým biblickým, vysmievajú. Však panna porodila dieťa, hahaha.
Keby sme teda citát pochopili prvoplánovo, odkaz v ňom je zabúdaj. Zabúdaj znamená nevedomosť a nevedomosť je utrpenie. Text je v poriadku, len ten, kto sa naň pozerá, nie je v poriadku, lebo sa naň pozerá zo svojho pohľadu cez filter oddelenosti. Ako je to cez advaitu?
Keď dávaš milodar, keď sa delíš a obohacuješ svet, žiješ, rozdávaš svoju hojnosť. Pravou rukou dávaš, nech tvoja ľavá ruka nevie, čo robí pravá. Nech do procesu dávania nemá strčenú varechu. Nech nekomentuje, nech nehodnotí, nech sa tým nezaoberá. Inak si v dualite, nie v advaite, jednote.
Advaita v tomto príbehu znamená, že pravá aj ľavá hemisféra ostávajú o fraktál vyššie. Sú jednou monádou, ktorá sa vzájomne podporuje. Z neprejaveného vzniká prejavené. To neprejavené nie je niečo čierne, temné, nepriateľské. To je matka, to je potenciál neprejaveného. To je priestor a do priestoru vstupuje prejavené. Vedomie sa zmaterializuje, lebo frekvenčne klesá a stáva sa viditeľným svetlom. To je prejavený priestor. Prejavené je, že dávam. Neprejavené je, z čoho vzišlo moje rozhodnutie dávať. Z ľavej ruky, z pravej hemisféry, ktorá ovláda ľavú ruku. V pravej hemisfére je idea a možnosť, ktorá sa objaví vo vedomí. Tam príde impulz k manifestácii – na počiatku bolo slovo – teda myšlienka, ktorá sa stáva skutkom a ty dáš milodar.
Niekedy ideš ulicou, sedí na nej človek, naťahuje k tebe ruku a ty si ho nevšimneš. Inokedy ideš ulicou, sedí na nej človek, naťahuje k tebe ruku a ty okamžite otváraš peňaženku. Kde sa zobralo toto rozhodnutie? Odkiaľ? Ak je to z ľavej hemisféry, z ľavej ruky, tá kalkuluje: oplatí sa mi, neoplatí? Mám pocit viny a chcem sa z neho vykúpiť? Dám.
Kalkulačku odlož, kalkulačka je ľavá hemisféra. Ak robím niečo preto, že som si to vypočítal na kalkulačke, že sa mi to oplatí, a urobím to, v tej chvíli dávam milodar pravou rukou, ale ľavá to má zrátané. Už to kalkulačka vie. Dávanie z priestoru kalkulácie má inú hodnotu a iný dôsledok pre teba, ako keď darovanie urobíš z čistého impulzu bez kalkulačky. Nebudeš kalkulovať, nebudeš špekulovať, cítiš, máš vnem, objavilo sa. Možnosť učiníš realitou.
Tento spôsob myslenia nás vedie k tomu, že aj takto možno žiť s ľahkosťou. Nemusím všetko prerátavať na zisk, lebo vždy sa všetko vracia. Už poznám zákon, že akékoľvek dávanie vytvára hojnosť a bohatstvo. Ale keď dávam s kalkulačkou, tak si obmedzujem bohatstvo. Keď si vykalkulujem v sebe, že toto sa mi oplatí, to je chytráctvo, prešibanosť: ako som s tým dobre vybabral, ako som získal. Tam vzniká „chtíč“, chamtivosť.
Keď však máš poznanie, pozeráš z nadhľadu, z vyšších fraktálov, z pohľadu Horusa nazeráš na procesy, tvoríš. Neustále tvoríš, lebo už vieš, že čím viac budeš dávať, tým viac tvoj svet bude bohatý. Boh aj ty budeš prítomný, lebo myslíš na celok. Obohacuješ celok, dávaš Bohu. A to božské, ten celok ti vracia. Si predsa súčasťou celku, ktorý obohacuješ, teda nepriamo obohacuješ aj seba a len to ti patrí, čo nepriamo k tebe príde. Všetko ostatné, čo si získal cez chamtivosť, stratíš. Keď zomrieš, všetko tu necháš. Nič si z toho nevezmeš, a tak je to nesmierne spravodlivé. To, čo si nezištne dal, to ti bude pridané naveky. To si aj cez bránu smrti zoberieš. V ďalšom živote to bude už základom toho, na čom sa postavíš. Bude kolískou, do ktorej ťa položia. Bude lyžičkou, ktorou ťa budú kŕmiť. Bude prsníkom, ktorý ti mamina vloží do úst. To je karmický zákon cez smrť.
Jozef: Akonáhle máš v hlave kalkulačku, hojnosť si škrtíš už v koreni na prvej čakre. V tejto súvislosti mi prišiel na um príbeh o vode na púšti: keď hľadáš vodu, staň sa vodou. Keď hľadáš vietor, staň sa vetrom. Keď hľadáš lásku, staň sa láskou. Keď hľadáš svetlo, staň sa svetlom. Keď hľadáš priestor, staň sa priestorom. Jednoducho sa staň tým, po čom túžiš.
Kvantová fyzika, ktorú objavujeme, hovorí, že všetky častice, ktoré sú vo vesmíre, sú navzájom prepojené. Sme súčasťou tohto prepojenia. V našom nekonečnom vesmíre je všetko prepojené. Vždy sme boli súčasťou tohto prepojenia, vždy sme a vždy budeme. Jediný rozdiel je, že sme v odpore. K čomu prirovnať tento odpor? Je to akoby sme boli v priezračnom jazierku, do ktorého stále priteká čistá voda, ale my ju mútime. Keď prestaneme mútiť a necháme vodu prúdiť, jazierko sa prirodzene vyčistí. Ostane len čistota. Je to také úžasné, že som očarený, vzrušený zo života. Aké jednoduché – byť len priestorom. Môžeme byť v priestore zlo-žití, teda môžeme mútiť, ale keď to neurobíme, len sme, je to jednoDUCHé.
Adam: Hovoríme, že nemať kalkulačku v hlave, keď dávame. Ale ako, keď hlava okamžite vie, že dáva? Raz som dal žobrajúcej žene nejaké peniaze s otázkou, či je to pre ňu. Povedala, že áno. Usmial som sa, ona sa potešila a kráčala ďalej. V duchu som ďakoval, že som jej peniaze mohol dať. Napriek tomu si teraz kladiem otázku, či to bolo z priestoru spojenia alebo je tam kalkulačka, že viem, že dávam. Nie je v tom prefíkanosť?
Vladimír Červenák: Samozrejme, že je. Jediný spôsob, ako sa z nej dostať von, je poďakovať, teda urobiť to, čo si urobil. Ďakovanie je najsilnejšia mantra – ĎAKUJEM, ŽE SOM MOHOL. To je cesta von z rozumovej kalkulačky. V kalkulačke totiž si – či chceš, alebo nie. Ak začneš spochybňovať a potom si zakážeš dávať, je to len potlačenie do nevedomia. Potlačenie sa potom premietne do tieňa. V tomto prípade do tieňa lakomosti, chamtivosti a pocitu nedostatku. Udržiavalo by ťa to v ilúzii, že už si takmer svätý, ale ešte ti treba trochu Sidolu na vyleštenie glorioly.
Treba s tým len vedome pracovať. Už vieš, že si chamtivý, že máš v hlave kalkulačku. Máš ju už rozpoznanú, poznáš celý jej mechanizmus, ale hľadáš cestu, ako obabreš celý systém. Neexistuje obabranie. Existuje len jediné úprimné ocenenie, to znamená uvoľnenie a rozšírenie sa a to urobíš práve cez mantru ĎAKUJEM. Keď ďakuješ, nemáš kalkulačku. Si v pokore. Uznávaš, že je niečo, čo ťa presahuje. V tom momente si v pokore a v tej chvíli si vonku. Keď povieš aspoň miliónkrát ďakujem, tvoja myseľ všetko spracuje, vyčistí všetky neukončenia z hladu a nedostatku, vymažú sa a zostaneš čistý. Kedykoľvek sa objaví potreba poďakovať, urob to.
Príde čas, že budeš ďakovať tým, že vydýchneš. Keď si totiž nastavíš svoj dych – pri nádychu dôvera, pri výdychu vďačnosť –, tak pri každom výdychu si poďakoval. Inak sa tvoje fyzické telo vždy vráti do ilúzie duality a padne. Ako padlý anjel znovu a znovu. Ak je však za každým tvojím výdychom ďakujem, aj posledný výdych z tohto tela bude ďakujem. Veď si si to za života nacvičil. V tej chvíli z duality vystupuješ. V tej chvíli si v advaite. Si doma. Rastieme spolu.
DagmaRA Sarita Poliaková, Vladimír Červenák
www.advaita.sk
