Ľúbi, neľúbi. Ľúbim sa, neľúbim sa. Odveký príbeh odpočítavaný na lupienkoch kvetov. Bola najprv sebaláska či láska? Alebo to bolo naopak? Čo je čoho bonusom? Keď mám lásku, automaticky sa milujem? Keď milujem, milujem všetko? Poďme do etikoterapeutického kruhu, kde rôzne témy o blízkosti, o milovaní seba i tých druhých do jedného príbehu sa zlievajú.

Barbora: Moja mama s chlapmi celý život bojuje ako chlap. So silnými bojuje, slabých valcuje a pohŕda nimi. Má totiž veľmi silnú mužskú energiu a až vďaka etikoterapii som odpozorovala, že má vlastne veľký strach zo zlyhania. Nie zo ženského, ale z mužského, že neobstojí s mužmi v boji, že je slabá, že bude porazená, že nemá dosť sily, aby bojovala mužským spôsobom a ženským konať nevie. Nikdy tak nerobila. Čuduj sa svete, ja to mám tak isto, len v inej farbe. Veď aká matka, taká Katka. Slabí muži v našom rode zlyhávajú rôznym spôsobom a ja mám potrebu ich potom zachraňovať. Mám totiž strach, že keď sú slabí a zlyhajú, tak ma tým ohrozujú, hrozí mi smrť.

Vladimír Červenák: Áno, to je obranná reakcia žien, keď je muž slabý. Aj u tvojej mamy je to obranná reakcia. Hrá tvrdú, lebo sa chráni pred slabosťou. Hrá tvrdú až tak dokonale, že zatvrdla a už sa ani pohnúť nevie. Bojí sa nehy a bojí sa byť nežná. Pritom jej to tak veľmi pristane. Je krásna, keď sa dokáže uvoľniť a byť nežne ženská. Poznám ju, videl som ju mnohokrát v mužskej tvrdej energii konať, ale v ženskej možno len trikrát.

Barbora: To sú len záblesky. Áno, záblesky ženskosti.

Vladimír Červenák: Presne. Preto ti svietim, lebo vidím, že žiješ úplne vzorec svojej mamy, že sa bojíš byť nežná vo vzťahu k mužom. Aj k blízkym, ktorí sú pre teba bezpeční.

Barbora: Je to tak. Ukončujem tento blud.

Vladimír Červenák: Aj muži potrebujú cítiť blízkosť a aj muži potrebujú cítiť nehu vo vzťahu, v ktorom sú bezpečnými mužmi. Aj muž potrebuje nehu, romantiku a naozaj v tej najväčšej čistote.
Ešte ti chcem, Barborka, povedať, že napríklad vidím u tvojho otca, že je plný očakávania, kedy jeho žena bude na neho nežná, kedy bude milá k nemu, uznanlivá, žensky otvorená. Nepotrebuje ho chváliť, ale nech sa mu otvorí v ženskosti, ktorú on pozná. Určite ju veľakrát zažil, lebo inak by s ňou nemohol byť toľko rokov do dnešných dní. Tiež som to poznal vo vzťahu k žene. Poznal som jej krásnu časť, do ktorej som sa zamiloval a dodnes som zamilovaný.

Barbora: Áno, a vidím ešte oslabovanie muža v našej rodine aj cez oslovovanie. Viem, že to súvisí s traumou, ktorá sa u nás udiala. Rodičom zomrel syn. Keď sa im neskôr narodil vnuk, volali ho zdrobneninou. Už je dospelý a oni ho stále oslovujú tou najzdrobnenejšou zdrobneninkou. Cítim, že ho veľmi oslabujú, lebo majú v sebe strach z toho, že zlyhá ako muž. V podstate aj smrť svojho syna majú niekde hlboko ako jeho zlyhanie… a prekryté vzorcom veľkej obete.

Vladimír Červenák: Barbora, opäť záleží na priestore. Či hovoríš, konáš z priestoru nedôvery a strachu, alebo z priestoru lásky. Spomeňte si, ako vám hovorili, keď ste boli malí, a aké príjemné a milé vám takéto oslovenie bolo. Mal som pocit, že som bol milovaný. Už viem, že som veľký, preto v osobnom veľmi priateľskom styku mi je veľmi príjemné, keď mi niekto povie Vladík. Nie je mi však takéto oslovenie príjemné v oficiálnom vzťahu. Napríklad aj maily vždy podpisujem Vladimír. Rovnako sa podpisujem, keď píšem svojim žiakom nejaký oficiálny mail, pozvánky alebo nejakú informáciu. Nikdy nie Vladík, ale Vladimír. V správach alebo niekde v osobnom vzťahu úplne v pohode napíšem Vladík a necítim sa menej dospelý. Vtedy dávam najavo blízkosť a od blízkeho človeka, ktorého mám veľmi hlboko v srdci, Vladíka s láskou prijímam. Je to pre mňa vyznamenanie. Znamená to, že mi opätuje blízkosť, preto ma spontánne osloví Vladík bez toho, aby o tom premýšľal. Je to pre mňa spätná väzba, že aha, toto je láska, sme na najvyššej úrovni spojenia. Priateľstvo na úrovni vzťahu. Nepotrebujem od svojich blízkych, voči ktorým mám srdce otvorené, aby ma videli ako dospelého, lebo ja sa cítim ako dospelý. Nepotrebujem to potvrdiť, ale to, čo potrebujem, je – áno, vidím ťa, vidím ťa. To je bezpečie vo vzťahu. 

Keď sa vo vzťahoch necítime bezpečne, vtedy máme strach. Bojíme sa zrady, bojíme sa opustenia. Teraz samozrejme nejde o to, že mi všetci budete spontánne hovoriť Vladík, lebo to mi robí dobre. Tajomstvo je v tom, že sa takéto oslovenie deje spontánne bez toho, aby si rozmýšľala, že toto je pečať, ktorou je vzťah zapečatený. Uvedomíš si to následne, nie predtým. Nie je to kalkulačka, na ktorej si vypočítam, čo sa mi oplatí a čo nie.

Milka: Nadviažem na mená. Mám presne opačnú skúsenosť s mojím menom. Do určitého veku som bola len Milka, Milka. V 24 rokoch som prišla do anglickej rodiny v Londýne a domáca pani ma volala Emília. Naznačovala som jej, že som Milka. Jej to nešlo – Milka, ona poznala len čokoládu Milku. Jej vďačím za to, že ma oslobodila od lipnutia na Milke. Vďaka nej som uvidela krásu mena Emília. Blízkosť mi dávala inými spôsobmi najavo. Hovorila, že je rada, že som tam, že spolu ladíme, že nám je dobre, že vzájomne vychádzame… Vďaka nej mám rada svoje meno Emília. Či mi niekto povie Emília alebo Milka, oboje je fajn. Už vnímam za oslovením priestor, z akého sa mi kto prihovára.

Vladimír Červenák: Milka, Emília, toto je príklad, že si Emíliu nemala rada. Bolo to cudzie meno pre teba, až v procese dozrievania si k nemu získala vzťah a tým aj k sebe ako k Emílii.
Vždy, keď niečo nemáme radi, sme v odpore, lebo sa cudzieho bojíme, a tak sme v strachu. Ty si prekonala hranicu strachu a prijala svoje meno. Takže nehovoríš o opačnej skúsenosti, ale o úplne takej istej situácii. Vysvetľujeme hĺbku toho, že keď nehovoríme o tom, aké to má byť, ale hovoríme, aké to je, keď si v prijatí.
Mne sú rovnako príjemné všetky podoby môjho mena. Pokojne by som sa mohol zajtra premenovať na Izidora a bolo by mi to rovnako príjemné. Nemám žiaden odpor voči rôznym podobám svojho mena, ale viem, kedy ktorú je možno použiť a keď ju použijem, čo tým vyjadrujem. To je súčasť tvorenia reality. Keď tvorím blízkosť, lásku, keď ju zažívam intenzívne, vtedy je iná podoba aj teba. Inak ťa oslovím. A inak oslovím toho, kto je na meter alebo na tri metre vzdialený.

Milka: Domáca v Anglicku dala na rovinu, že jej a aj mne je rovnako blízka aj Emília.

Vladimír Červenák: Áno. Keď však človek hovorí zo strachu, nepovie napríklad nežnejšiu formu mena. Prípad, o ktorom hovorila Barbora, je o vzťahu ovplyvnenom traumou. Vo vzťahu k vnukovi jej rodičia používajú najzdrobnenejšiu formu preto, lebo majú strach, že stratia dieťa. Chcú, aj keď si to neuvedomujú, aby vnuk bol stále dieťaťom, ktoré stratili. Chlapec však proti tomu protestuje.

Barbora: Keď však ešte ideš za toto všetko, oni sa boja naozaj svojho konca.

Vladimír Červenák: Samozrejme, že za strachom zo straty je strach zo svojej vlastnej smrti. To je vždy posledná kosa.

Milka: Vrátim sa k oslovovaniu krstným menom. Vidím totiž, že je veľmi oslobodzujúce, keď sa meno hovorí v jeho základnom tvare. Eva, Iva, Anna… jednoducho žiadne zdrobneniny. Moja dcéra je Amélia, ale doma jej manžel vymýšľa rôzne podoby mena.

Vladimír Červenák: To je to, o čom teraz hovoríme…

Milka: Áno, ale vonku to nepotrebuje, od otca je to iné. Respektíve poviem takto na príklade: dcéra mi povedala, že išli s babkou z cintorína a ona sesternicu oslovila Eva. Babka ju upozornila, že nemá hovoriť Eva, ale Evička, Evka, hoci babička jej tiež povedala – Eva, nerob to!

Vladimír Červenák: Lebo to je upozornenie, to je trest. Keď ťa doma oslovia tvrdým menom, si trestaná. Babička preto upozornila – to si tak nehovorte. Nabádala ich k nežnosti. Neha, blízkosť a láska sa vyjadrujú týmto spôsobom – Evička. A preto doma medzi blízkymi, medzi blížnymi, keď si hovoríme nežne, vyjadrujeme blízkosť. Keď oslovujeme takto vedome, je to aj citovo prijímané. Keď oslovujeme zdrobneninou len naučene, tak cítim, že to je naučené. Čiže ide o to, aby bol vyjadrený cit aj na mentálnej úrovni zdrobneninou. Vtedy vyjadrujeme blízkosť, lásku. Blízkosť by mala byť stále medzi blížnymi a deti najmä cítia. Nemusia tomu rozumieť, ale cítia rozdiel. Vidia, že niečo nie je v integrite, niečo nie je v poriadku. Necítia sa v tej chvíli v bezpečí. Dieťa okamžite cíti, že nie je v bezpečí. Deti sú veľmi senzitívne. Keď sa niečo v rodine deje, keď je medzi rodičmi konflikt, deti sa cítia ohrozené a potom okamžite reagujú napríklad chorobou.

Milka: Napríklad vnímam, keď mám muža oslovovať zdrobneninou, cítim v sebe odpor. Vtedy nie som jeho manželkou, partnerkou, ale mamou.

Vladimír Červenák: Zase len opakujem to, čo sme už hovorili – držíš si odstup, nejdeš do blízkosti, do nehy. Pozrime sa však na to, čo sa deje, keď nejdeš do blízkosti a na záver pridám príbeh, cez ktorý porozumieš.

Čoho symbolom je srdce? Intimity, blízkosti… Každý človek bez ohľadu na to, či je svetský, alebo spirituálny, túži po blízkosti. Túžime totiž po tom, čo nemáme. Čiže, keď nemáme blízkosť, tak po nej túžime. Prečo? Lebo sa bojíme. Máme strach z blízkosti, a preto si často držíme odstup, dištanc: čo keď mi ublížiš, čo keď ma zraníš, keď si ťa pustím bližšie? Prídu pochybnosti, strach. Veľa ľudí kvôli tomu nikdy neurobí krok k láske. Zostávajú zamrznutí aj celý život. Nikdy nenaberú odvahu urobiť správny krok.

Nedávno som mal seminár a na ňom jedna účastníčka otvorila svoj príbeh s otcom. Naposledy sa s ním videla v útlom detstve, keď opustil rodinu. V žene bolo veľa bolesti a nenávisti k mužom a veľa hnevu na otca. Robili sme cvičenie – pošli niekomu sms správu. Ona nabrala odvahu a poslala ju otcovi. Udialo sa to v čase, keď bol chorý. Zrejme v chorobe bol viac otvorený, a tak jej odpísal. Dostala krásnu správu. Pritom si celé roky predstavovala, aké by to bolo hrozné, keby sa stretli a ona by mu všetku rokmi nazbieranú nenávisť vykričala. Nedávno zdieľala, že sa stretli. Hovorila, aké to bolo krásne stretnutie, ako sa tešili jeden z druhého. Úplne sa zmenila, úplne sa rozžiarila. Blízkosť je to, čo chceme, ale máme z nej zároveň strach. Hospodinovo svetlo nám stále sieti s obrovskou trpezlivosťou, že ten krok urobíme, že zariskujeme. Veľakrát sme aj riskli, veľakrát to dopadlo hrozne, ale napriek tomu skúšame znovu. Niet inej cesty, len nájsť blízkosť sám so sebou. Miluj blížneho svojho. Kto ti je najbližší? Kto ti je najbližšie?

František: Pre mňa je úžasné zažiť blízkosť a zároveň mať slobodu. Jednoducho nelipnúť na nikom a ničom.

Vladimír Červenák: A to môžeš, iba keď máš blízkosť sám so sebou. Vtedy sa otvára celá plejáda chutí, celá dúha, celé spektrum. Život chutí v tej chvíli najlepšie, má chuť.

Nie je náhoda, myslím si, že kovid priniesol stratu chuti a čuchu, prestávame cítiť. Cez kovid prišlo upozornenie, že prestávame cítiť ako ľudstvo, že padáme do ďalšej úrovne bezcitu. Preto potom vojna, hladomor, smrť. Sme vyzvaní životom znovu precitnúť. Znovu cítiť, ako chutí život, ako vonia život. Natiahni vzduch do seba a zacíť, aká vôňa je v tvojom okolí, ako vonia priestor okolo teba. Vieš, čím vonia tvoj priestor? Priestor vonia tebou. To môžeš odmerať teraz, či ti vonia príjemne, alebo nepríjemne. Prvý impulz blízkosti sám so sebou – voniaš si alebo smrdíš? Približuješ sa alebo vzďaľuješ od seba? Ako si voniaš? Tak ako sa rozhodneš. Je veľký rozdiel, či sa cítime tak, ako sme sa rozhodli cítiť, alebo tak, ako sa cítime, tak sme sa rozhodli cítiť sa. Zložité? Ty si predsa ten, ktorý sa rozhoduje. Keď si reaktívny, nacítiš, ako sa cítiš. Necítiš sa nijako a potom si sklamaný z toho, že sa necítiš nijako. Čo sa musí stať, aby si cítil? To príde samo? Nepríde. Musíš si zvolíš správnu cestu – človek sa rozhoduje v srdci. Rozhodnúť sa správne.

Urobme cvičenie: vizualizuj si, ako energia stredom tvojej miechy stúpa hore do koruny. Rozlieva sa ako prameň, keď vyviera zo zeme. Môže byť aj gejzírom. Naciťuj a vizualizuj, ako tvoja energia zospodu zemskú zbiera a potom ju ťaháš hore, kde fontána vystrekuje. Môžeš si robiť cvičenie celý deň a zvedomuj si pocit, ako energia stúpa hore a odtiaľ vystrekuje fontána. Jej voda sa veľkým oblúkom vracia dole a odtiaľ ju znovu čerpáš.

František: Rozumiem, čo hovoríš. Zatiaľ nemám svetlo, neviem, ako konať. Potrebujem trpezlivosť.

Vladimír Červenák: To je práve to, že rozmýšľaš, ako konať. Nerozmýšľaj. Prečo chceš vedieť, čo máš robiť? Dôveruj a tvoje kroky budú usmernené, keď to dovolíš. Strach z blízkosti je aj strach robiť kroky. Rozbehni sa ako malé dieťa, ktoré sa učí chodiť. Jemu je jedno, kam ide, teší sa, že ťapká. Ťapky, ťapky a už ide, ako malá motorová myš.

Barbora: Opýtam sa ťa, František: vieš sa rozpamätať, keď si bol malé dieťa, povedzme do 7 rokov, či si mal nejaké extrémne emočné prejavy? Povedzme, že si sa hodil o zem, že si plakal alebo sa smial. Vieš si spomenúť, či také chvíľky boli? Vieš si spomenúť, čo v tej chvíli povedzme robili tvoji rodičia, mama a otec?

František: Áno, boli sme v jednom obchodnom centre, mal som asi dva, tri roky. Nechcel som odtiaľ odísť. Rodičia sa na chvíľu vzdialili, akože odišli. Vtedy som sa cítil veľmi opustený a v dave ľudí som zakričal z plného hrdla.

František: To si nepamätám. Viem, že trest tam nebol.

Vladimír Červenák: Akože nebol, veď to je jasný trest. Nechcel si ísť von, tak ti ukázali, že ťa môžu opustiť, môžu ťa nechať samého, keď nebudeš poslúchať. V zúfalstve, že ťa opúšťajú, si vyjadril emóciu, bolesť krikom. Obrovský strach! To je zapísanie koreňového vzorca ako z učebnice. V tej chvíli si si obnovil strach z opustenia, ktorý si si doniesol na tento svet. Manipulácia cez strach. Samozrejme vôbec netušili, urobili to pudovo.

Poďme ešte priamo k láske. Slovo láska čítame a počúvame už takmer všade, kam sa pohneme. Veľa ľudí o nej rozpráva, veľa duchovných vodcov ju považuje za jedinú možnosť, ako sa liečiť, veľa odborníkov na osobný rozvoj ju ponúka ako univerzálny liek na všetko. Majú pravdu. Porozumenie vytvára hlboké priateľstvo, je to láska. Vypočujem si na záver jeden príbeh o porozumení, blízkosti a láske. Je to príbeh z knihy Malý strom o rodine z kmeňa Čerokiov: Stará mama sa volala Včelička. Vedel som, že keď som ho v noci začul hovoriť: „Sme svoji, Včelička,“ vlastne hovoril: „Ľúbim ťa.“ Dalo sa to vycítiť zo slov.

A keď sa zhovárali a stará mama povedala: „Si so mnou, Wales?“ a on odpovedal: „Som s tebou,“ znamenalo to: „Rozumiem ti.“

Pre nich bola láska a porozumenie to isté. Stará mama vravela, že nemôžeš ľúbiť niekoho, komu nerozumieš. Nemôžeš ľúbiť ani ľudí, ani Boha, ak nerozumieš ľuďom ani Bohu. Starý otec a stará mama mali porozumenie, a tak mali aj lásku. Stará mama vravela, že s rokmi sa porozumenie prehlbuje a podľa nej môže ísť hlbšie, ako si vedia obyčajní smrteľníci predstaviť alebo pochopiť. A tak tomu vraveli – sme svoji.
Sme svoji. Rastieme spolu.