Bola raz jedna koza, ktorá vychovávala sedem kozliatok. Mala ich rada, ako len matka vie ľúbiť svoje deti. Jedného dňa sa zberala do hory zaobstarať pre deti jedlo. Zavolala si ich a takto im prikázala: „Milé deti, idem do hory a vy si dávajte pozor na vlka. Keby sa dostal dnu, zožral by vás. Ten zloduch sa vie pretvarovať, ale ľahko ho spoznáte po hrubom hlase a čiernych nohách.“ „Milá mamka, netráp sa, dáme si pozor. Ty len choď do hory a čím skôr sa vráť,“ sľubovali kozliatka. Koza spokojne zamékala a odišla. Netrvalo dlho, niekto zaklopal na dvere a zvolal: „Otvorte mi, milé deti, prišla vaša mamka a každému z vás niečo dobré priniesla.“ Ale kozliatka podľa hrubého hlasu poznali, že je to vlk. „Neotvoríme ti,“ povedali, „ty nie si naša mamka. Naša mamka má milý a tenký hlas a ty máš hlas hrubý. Ty si vlk.“

Stop o koze a kozliatkach, otvárame sa diskusii v etikoterapeutickom kruhu, ktorá smeruje k predčasne ukončenej rozprávke z úvodu. Má to svoj zámer. Rozvinieme s etikoterapeutom Vladimírom Červenákom. 

Inak, slovenské rozprávky majú v symboloch veľa múdrosti, veľa návodov i inšpirácií, ako žiť, aby sme šťastne žili až do smrti. Veď to poznáme. Z rozprávok. Ako na to v živote? Ako v rozprávke. Začnime citátom Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú. Pokračujeme rozhovorom, ktorý nás k tým kozliatkam dovedie. Veď čítajme:

Milan: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú. To znamená otvorme im srdcia, prijmime ich v sebe. Buďme s nimi v súcite, a tým ich pozdvihneme, čiže aj seba pozdvihujeme. Modlime sa aj za tých, ktorí nás prenasledujú. Prečo? Lebo sú silno v odpore, a keďže sú v našom svete, ich odpor sa týka aj nás. Máme ho v sebe, preto naň reagujeme. Sú našou súčasťou, a tak modlite sa za tých, ktorí nás prenasledujú. Beriem to. Treba robiť preto všetko, aby sme ich pozdvihli.

Vladimír Červenák: Si v pýche. Vieš prečo?
Milan: Lebo sa oddeľujem?
Vladimír Červenák: Lebo hovoríš o tom, že ich pozdvihuješ. Sú tvojou súčasťou, ale zároveň ste v dualite a v tej dualite si v pýche. V jednote nemôžeš byť v pýche. V istej časti slová vysvetľuješ z priestoru duality, nie z priestoru jednoty, teda advaity. Vypadávaš z jednoty. Vtedy, keď hovoríš, že to ty ich pozdvihuješ. Nemáš takú moc, aby si niekoho pozdvihol. Seba zachraňuješ, keď sa za neho modlíš, keď sa aj za nepriateľa dokážeš modliť. Keď ho však nenávidíš, tak sa uvrhuješ do priepasti, do nevedomosti, do pekiel. Zachraňuješ sa len vtedy, keď ho miluješ namiesto toho, aby si ho nenávidel. Keď ho nenávidíš, uvrhneš sa do nevedomosti. To je o tebe, nie o druhých ľuďoch.
V knihe Genezis je: Žena, v bolesti budeš rodiť svoje deti. Slúžiť budeš svojmu mužovi. Kto to komu hovoril? No Eve to bolo povedané. Na základe čoho? Pretože s Adamom jedli zo stromu poznania dobrého a zlého. V momente začali rozlišovať dobré, zlé. Dovtedy mali dobré a nevedeli, čo je zlé. Zatúžili rozpoznať bolesť, utrpenie, a tak žijeme kauzálny dôsledok ich túžby. Už v knihe Genezis je poukázané na kauzalitu: keď – tak – potom. Čistá matematika. 

Keď chceš poznať zlo, zažiješ ho: ak budeš nenávidieť svojho nepriateľa, rozpoznáš, čo je zlo, bolesť a utrpenie. To nie je trest, to je dôsledok. Dôsledok toho, že rozlišuješ, porovnávaš a vyberáš si, čo je dobré, to chceš, a čo je zlé, to odmietaš. Starý zákon to je. Starozákonný otec poslušných odmeňoval a zlých trestal. Oko za oko, zub za zub, vyrovnajme si účty. Sme si fifty-fifty. Točíme sa donekonečna v štýle – akcia a odplata. To nemá koniec. Už sa dávno zabudlo, kto prvý zdvihol ruku, kto prvý zabil, ale treba tých druhých vyvraždiť, lebo my máme krivdu. Ale z druhej strany je to isté!
Kristus povedal, že je to nekonečná cesta do pekla. Je to cesta zotrvávania v ilúziách. Prišiel Nový zákon a otočil to. Nehovorí však, že ty si ten, ktorý zachraňuje. Keď už vieš, že aj tí druhí sú takí istí ako ty, ľahšie ich budeš milovať. Prečo už dvetisíc rokov cvičíme, ako milovať tak, ako nám Kristus zanechal a stále nám to akosi nejde. Prečo? Lebo nevieme, že jednota, advaita. Pre človeka je nepochopiteľné, prečo má milovať, keď má pocit, že mu niekto krivdí. Každú nedeľu to počuje z kazateľnice, ale je ťažké milovať nepriateľa. Veď mám krivdu, veď mám bolesť, veď mi ubližuje… prečítam si radšej Starý zákon – facku za facku – a mám vybavené. 

Ak vieš, že tí druhí ľudia, tí „tvoji nepriatelia“ sú tvoje subosobnosti v tebe, teda takí istí ako ty, môžeš precítiť súcit. Najvyššia forma súcitu je súcit so sebou samým. To však môžeš precítiť len ty. Môžeš precítiť, že celý príbeh o dobre a zle je tvoj príbeh, že to je zrkadlo, ktoré ti zrkadlí teba. Máme schopnosť rozlišovať, čo je dualita a čo je advaita. Dualita existuje. Keď si v nej, tak pre teba existujú aj dôsledky. Kedy prestane pre teba dualita? Keď energiu dostaneš hore minimálne do korunnej čakry, optimálne ešte vyššie. Vtedy prestane pre teba dualita existovať. Potom už nie je ťažké súcitiť s nepriateľom. Naopak, nepriatelia zmiznú z tvojho života. Potom už neexistujú. Existujú len ľudia, ktorí sú šťastní a potenciálne šťastní. Takých vidíš cez tvoje nové filtre.
Keď si v dualite, Kristus je vzdialený niekde tam hore, ty niekde nízko dole. Hovorí však – miluj ich. Tým zachraňuješ seba. Neuvrhneš sa do nižších frekvencií. Keď súcitíš, neklesáš frekvenčne, neuzatváraš sa, tvoje srdce ostáva otvorené. Si svetlom a ako svetlo stále inšpiruješ. Či padnutých pozdvihneš, alebo či sa podvihnú sami, to záleží od toho, či nájdeš v sebe dôveru a otvoríš sa svetlu, ktorým si. Svietiš zvonka. Učíš sa tancovať vo svetle vlastných reflektorov.

Vnímaj, kedy svietiš a kedy ti je svietené. Obe možnosti si ty, ale realita v každej je úplne iná. V svietiacej máš vedomie otvorené a vieš. V svietenej nevieš. Môžeš si myslieť, že zachraňuješ, pomáhaš, že bez teba by svet skolaboval. Potrebuješ nájsť správnu mieru dôvery, aby ti tvoja subosobnosť, ktorá čaká len na svietenie, dôverovala, aby ťa počúvala a aby sa ti otvorila. To nemôžeš urobiť za ňu. Ty musíš precítiť situáciu, nacítiť sa súcitom, vojsť do nej, byť ona. To je príbeh Krista, keď ide do záhrobia. Musí vojsť do pekla a tam sa stať svetlom.

Cítiš, že padáš, si v odpore, nesvietiš, hľadáš sa? Vtedy treba povedať áno životu. Áno, dôverujem ti, Ježiš. Si mojím svetlom, to je cesta, ktorou chcem kráčať. To je posilnenie zámeru. Vtedy, keď si úplne dole zavretý v zúfalstve a nájdeš štipku nádeje, iskričku, ktorá ti zasvieti v nekonečnej temnote, vieš, že sa dostaneš hore cez dôveru. Na konci dňa každý sám musí objaviť tú cestu. Sám musí otvoriť tie dvere. Mamička – koza za dverami búcha, presviedča – ja nie som vlk, ja som naozaj mamička. Ale kozliatko musí uveriť, musí rozpoznať. Podľa čoho rozpozná kozliatko, že prichádza mama a nie vlk ako predtým?
Milan: V rozprávke podľa hlasu.

Vladimír Červenák: Figu makovú. Hlasom vlk oklamal kozliatka. Ukul si tenký hlások a ony uverili, že to je mamička. Jedno, ktoré neverilo vlkovi, ako vedelo, že už je mamička za dverami a nie vlk? Hlasu nemohlo veriť, veľakrát ho už vlk oklamal, ukul si hlások, aký chcel. Kto vie? Už som tisíckrát hovoril príbeh o kozliatkach.

Barbora: Zavoňalo.
Vladimír Červenák: Výborne, podľa vône mliečka poznalo. Veď cap starý a vlk úplne inak voňajú ako mama s mliečkom. Nielen sluch a zrak na rozlíšenie použiješ, lebo ak vidíš preoblečeného vlka za barana, uveríš mu, že je baran. Alebo počuješ hlások jemnučký, nežnučký, ako ťa pekne medovým motúzom namotáva, a tak mu uveríš. Naivita. Ak však zapojíš aj vyššie zmysly, v rozprávke čuch, ideš k pravde. 

Vieme, že vyšším zmyslom je intuícia, skúsenosť našich predkov, o ktorú sa oprieme. Hľadáme, čomu môžeme dôverovať, čo intuícia hovorí, a učíme sa rozlišovať medzi strachom a intuíciou. To je jemná úroveň. Keď ľudia začínajú pracovať s intuíciou, nevedia rozlíšiť, čo je intuícia a čo strach. Schopnosť rozpoznať intuíciu získajú vtedy, keď energia vystúpa do čelovej čakry, vtedy presne vieš. Si v stave, že vnútorný priestor sa ti otvára, rozširuje a máš v ňom svetlo. Naopak, ak máš vnútorný priestor stiahnutý, potom vnímaš tmu a strach, ktorý ti hovorí – nerob to, nerob to. 

Keď vieš rozlíšiť vnútorný priestor, keď si si ho už zvedomnil bez toho, aby si o ňom akokoľvek rozmýšľal, presne vieš, či si v spojení, alebo v odpore. Či cítiš úzkosť, alebo je priestor vo vnútri teba presvetlený, prehriaty svetlom, teplom. To je tvoj vnútorný semafor, ktorý ťa vedie frekvenčne hore. Otvára každú bránu, ktorá je zavretá. Ešte skôr, než sa pred ňu postavíš, už sa otvára. Schopnosť súcitu je aj preto dôležitá, Milan, aby sme boli schopní v každej jednej sekunde rozlišovať pravdu – v našej rozprávke pravdu o tom, kto a čo hovorí. Či to hovorí subosobnosť, ktorá svieti, alebo to hovorí subosobnosť, ktorej je svietené, lebo obe si ty. Udrž si však schopnosť rozlišovania. 

Milan: Pekne si to teraz presvetlil – milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú – teraz som porozumel vete tak, že ja milujem svojich nepriateľov v sebe čo najviac a modlím sa za tých, ktorí ma prenasledujú preto, aby som ja v sebe ich prijal, súcitil, spojil sa s nimi.
Vladimír Červenák: A svoj odpor si premenil na dôveru a spojenie, teda seba si spasil. Nerobíš to kvôli nim, kvôli sebe sa modlíš za nich.

Milan: Áno, robím to kvôli sebe, aby nás bolo viacej ako jeden.
Vladimír Červenák: Aby nás bolo menej, nie aby nás bolo viacej. To je peklo. Želajme si, aby nás bolo jedno. Jedno veľké jedno. Čiže menej, nie viacej. V pekle je nás stále viacej a viacej. V nebi je nás stále menej a menej. Na konci je len jedno v najnižšom nebi. Ktoré je najvyššie nebo? Je niekoľko nebeských úrovní a niekoľko pekelných. Áno, je jeden číry živý prázdny priestor. Na konci je nás nula. Nula je úplná, celistvá. Všetci nanebovzatí majstri sú jedno, Boh. Čiže čím vyššie stúpame, tým menej nás je subosobností, lebo sa stávame jednou, jedným svetlom bez hraníc. Vzájomne neoddelených. To je stav vedomia, nie stav fyzického tela. Fyzické telo – to sú nízke frekvencie, nie najnižšie, ale nižšie ako spirituálne frekvencie, ako jemnohmotné vysokofrekvenčné.

Milan: Chcem si overiť porozumenie. Keď tvoje slová zoberiem, povedzme ako návod, nad ktorým sa dá meditovať a rozjímať, poradím si aj so svojou nespokojnosťou. Uzrel som totiž v stíšení, že napriek tomu, že mám hojnosť, mám dostatok, mám krásnu zdravú rodinu atď., cítim nejaký smútok, ľútosť. Niečo nemám v sebe prijaté. Som teda v pýche. Keď si teraz predstavím, že moja nespokojnosť je kvet pýchy, môžem všetko zmeniť tak, že pýchu ako svojho nepriateľa budem milovať. 

Vladimír Červenák: Áno, ale nepriatelia sú tvoje subosobnosti, ktoré sú voči tebe v opozícii, v odpore, čiže sú to tvoji vnútorní démoni. Tí bojujú medzi sebou, ale aj s tebou. Tiež si démon, keď ich máš. Na vyšších úrovniach si však viac, len to nežiješ. Tam vedomie nemáš ukotvené. Aby si ho mal ukotvené, potrebuješ sa ešte viac uvoľniť, rozžiariť. Potom kvantový stav sa zmení. Z nízkofrekvenčnej bytosti sa stane vysokofrekvenčná.

Milan: Presne na to sa pýtam, aby som zbytočne neťahal motúziky, ktoré nie sú pravdivé. Napríklad, keď si určím, že sebaodmietanie je kvet pýchy, potom sa môže sebaodmietanie prejaviť napríklad v nejakej osobe, ktorá ma odmieta a beriem ju ako nepriateľa.

Vladimír Červenák: Áno, je tvoje zrkadlo. Áno, to je tvoje sebaodmietanie. Tvoje sebaodmietanie sa zrkadlí v inej osobe ako v nepriateľovi. Najčastejšie v partnerke, deťoch, rodičoch… Nepriateľ je tvoje zrkadlo, nie je to skutočný nepriateľ. Je tvojou ilúziou. To ty si ten nepriateľ, to ty si ten v odpore, preto ti to zrkadlí druhý.

Milan: Čiže potom práve cesta, milujte a modlite sa (aj za nepriateľa), je vyslobodením.
Vladimír Červenák: Čím viac sa modlíš za toho v zrkadle, tým viac ten, čo sa modlí, sa viac uvoľní, viac dôvery získa a viac sa rozsvieti. Nerobíš to za seba, modlíš sa pre neho, ale v skutočnosti pre seba, lebo on si ty. Ste jedno. Keď iných pozdvihuješ, seba pozdvihuješ, ale keď len seba pozdvihuješ a na iných zabúdaš, oddeľuješ sa. Ty zostávaš oddelený, odpojený, preto tak často hovorím o súcite. Práca pre iných je najvyššia forma modlitby, ale za jednej podmienky, aj ty sa vnímaš ako súčasť celku, za ktorý sa modlíš, nie si oddelený. Keď sa vnímaš ako oddelený od celku, pre ktorý pracuješ, skončíš ako obeť. Vyčerpáš sa, vyhoríš, lebo seba potláčaš, seba umenšuješ. To je opačná pýcha. 

Veľa ľudí na duchovnej ceste sa práve tu stratí. Chcú byť skromní, a tak chcú byť bezvýznamní, až sú pyšní na to, že sa oddelili. Síce pracujú akoby pre celok a ukazujú, akí sú dobrí, ale seba umenšujú, a tým sa vyvyšujú. Tu je veľmi dôležitá rovnováha, stred, že si súčasťou celku, za ktorý sa modlíš. Si súčasťou celku, pre ktorý pracuješ, a všetko, čo urobíš pre celok, je teda súčasne aj pre teba. Len keď pracuješ pre celok, celok sa dvíha, celok sa rozvíja, ale aj ty, lebo si jeho súčasťou. Tu je rovnováha, preto to, čo je dobré pre celok a nie je dobré pre teba, je pýcha. Rovnako ako keď to, čo je dobré pre teba, ale nie je dobré pre celok, je taká istá pýcha len z opačnej strany. Morálne preto je to, čo je dobré pre celok aj pre teba. Nič nenamieta ani v tebe, ani mimo teba. Nie je to zložité. Niekomu sa zdá, že je zložité žiť morálny život, že to sa ani nedá. Dá! Dá, ale musíš to mať zvedomené, čo to znamená. Win-win. Až keď všetkých deväť vrán povie, že dobre orieš. Vtedy je dobre poorané. Orie, orie, orie Ján, priletelo deväť vrán. Ako orieš, Jano?
Milan: Najlepšie ako viem. Rastieme spolu.