Transformácia vnútorných blokov

„Najvyšší princíp je pochovaný v srdci-mysli človeka“
“Nič neexistuje mimo našich myslí, nie je žiaden najvyšší princíp, ktorý by existoval mimo našich sŕdc.”
Wang Yangming, ‚Škola srdca‘,1584

..Pokračovanie článku “Prahy osobného rozvoja 1. časť”…

Príšera strachu
Zlá sila vôle spôsobujúca odcudzenie tela od duše

Každý krok k skutočnému priamemu poznaniu seba a sveta a každý krok k sebapoznaniu, ktoré je nevyhnutné pre skutočné poznanie bude napadnutý strachom z tohto poznania. Tento strach je väčšinou nevedomý, zvykový, skrytý a hlboko zakorenený. Má svoj vlastný život. Bol vytvorený v priebehu mnohých cyklov života. Je uložený hlbšie, než súčasná biografia človeka. Každý krok v sebapoznaní si vyžaduje krok v osobnej zmene a osobná zmena je desivá: niečo musí zomrieť a niečo nové sa musí zrodiť. No zároveň hlbšia ako všetky ostatné túžby je túžba po sebapoznaní a sebatransformácii. Strach je choroba vôle. Dá sa vyliečiť len mobilizáciou novej odvahy. Tu je kus strohej faktickej paradoxnej reality: jedine priame stretnutie s vlastným strachom a jeho zdrojom, Príšerou strachu, môže zmobilizovať odvahu potrebnú na prekročenie tohto prahu. Čakanie, kým sa objaví odvaha, s ktorou budeme schopní čeliť strachu, je pravým opakom skutočného osobného rozvoja. Odvaha vzniká len tvárou v tvár strachu. Je to slobodná voľba.

Psychofonetický proces na prekonanie Príšery strachu vyžaduje aktiváciu živej spomienky na moment odvahy z akéhokoľvek bodu v živote človeka a inšpiráciu ním. Potom je potrebné vrátiť sa do súčasnosti a čeliť súčasnému strachu. Odvaha sa mobilizuje a rastie konfrontáciou so strachom.
Všetky strachy bránia priamemu poznaniu pravdy, pretože inštinktom strachu je zakryť, skrývať, brániť, útočiť, blokovať realitu. Všetko poznanie je založené na sebapoznaní. A každé poznanie si vyžaduje záujem a empatiu s realitou. Preto je každý strach protikladom pravého poznania. Opakom strachu je odvaha poznať realitu a čeliť jej, nech už je realita akákoľvek.
“Len statočnosť v poznaní to prekoná.”3
Každý čin prekonania strachu zo seba samého omladzuje a oživuje celú Čchi, čím sa znovu spája telo s dušou. Strach paralyzuje a zmrazuje vôľu človeka a spolu s ním zmrazuje toto organické spojenie tela a duše. Odpojenie vzniká inštinktívne. Opätovné spojenie sa môže uskutočniť len vedome.

Príšera sebanenávisti
Zlá protisila ľudského citu

Sebanenávisť a všetky jej prejavy sú chorobou cítenia života. Ľudský citový život je orgánom duševno-duchovnej konštitúcie, ktorá je založená v „éterickom srdci“ každého z nás a žije v celom organizme človeka prostredníctvom procesu dýchania. Každá nuansa zmeny v citovo-emocionálnom živote priamo ovplyvňuje naše dýchanie. Pozorovanie svojho cítenia je jedným z hlavných psychofonetických procesov sebauvedomenia. Zdravý citový život voľne dýcha. Kontrakcia, toxifikácia a zablokovanie pocitu života sa prejavia priamo v dýchaní človeka.
Sebanenávisť, sebaneúcta, sebanegativita, sebaodsudzovanie, sebakritika, sebaodmietanie, negatívne porovnávanie, perfekcionizmus, ozveny rodičovského nesúhlasu, ponižovanie seba samého – to všetko je jedno a to isté: emanácia vnútornej Príšery sebanenávisti. Posmešný, toxický vnútorný charakter sebanenávisti sa javí ako vlastný hlas. Je bystrý a prudko intelektuálny, špecializujúci sa na znižovanie seba samého, úplne bezcitný, krutý a sarkastický. Tvrdí, že je nadradenou vnútornou morálnou autoritou. Často je zamaskované za obraz stôp rodičovskej kritiky, ktoré zostali v našich mäkkých vnútorných detských telách.

Aby skutočný osobný/duchovný rozvoj napredoval musí byť Sebanenávisť voči úplne odhalená, konfrontovaná a demaskovaná, aby ju bolo možné objektívne pozorovať ako vnútorný fakt, čím stráca svoju silu škodiť.

Konfrontácia sebanenávisti ako vnútornej reality znamená krok vpred od bežnej praxe v tradícii psychoterapie 20. storočia. Predpoklad, že všetky psychologické komplexy sú vysledovateľné až k detským traumám a pochybeniam rodičov, nemôže riešiť celú zložitosť ľudskej reality. Táto úroveň psychologického diskurzu môže osloviť iba kognitívnu/emocionálnu dimenziu ľudskej zložitosti a iba z dysfunkčného/terapeutického uhla. Táto úroveň psychológie má široké uplatnenie, univerzálne akademické/profesionálne uznanie a stále je dominantná v bežnej akademickej psychológii. Avšak tieto obmedzené parametre, jazyk a kompetencia modernej psychológie trvajúce už vyše 100 rokov v skutočnosti nie sú modernejšia ako samotný modernizmus4. Začlenenie reality Prahu do psychológie posúva hlavný účel psychológie od opravy psychopatológie do normálu k evolučnému „psycho-vývoju“. Jej základnou motiváciou nie je obnovenie normálnosti, ale ďalší rozvoj jednotlivca. Ako povedal profesor Stan Lifschitz, vedúci psychologického výcviku na Juhoafrickej univerzite, keď ma vítal ako lektora psychofonetiky v jeho krajine:
„Psychofonetika oceňuje zložitosť ľudskej formy. Ľudí chápe ako multimodálnych a rešpektuje ako ekologické bytosti. Je to prístup, ktorý ponúka možnosti liečiteľom pracujúcim v Afrike, pretože pripomína plnosť toho, čím žitie môže byť“.

Profesor Stan Lifschitz
Vedúci výcviku pre klinických psychológov na Juhoafrickej univerzite v Pretórii

Psychofonetika je priekopníkom „psycho-vývoja“ a jej základným pracovným konceptom je, že dosiahnutie psychického zdravia si vyžaduje neustály vývojový pohyb od primitívne-normatívneho stavu vedomia ďalej smerom k ideálu vyššej ľudskej bytosti, smerom k tomu, čo Nietzsche „Das Übermensch“, ktorý žije ako driemajúci potenciál v každom z nás.

Vo svetle psycho-vývoja sú hlavné prekážky na prahu prítomné, aby splnili vývojový účel. Aby sme ich prekonali, musí sa prebudiť nový, doteraz nevyužitý osobný potenciál a vyvinúť sa do funkčnosti. Táto nová schopnosť duše JE skutočným želaným vývojom. V tomto svetle si prekonanie sebanenávisti pomocou psychofonetiky vyžaduje mobilizáciu jej opaku: súcitu, lásky, srdca.
Nenávisť má svoj vlastný život. Je veľmi zvodná a veľmi rozšírená. V dejinách 20. storočia bola dominantnou veľmocou a je stále silná aj teraz (2023). Intelekt infikovaný nenávisťou poskytuje aktívnu dynamiku nenávisti s racionálnymi výhovorkami, vysvetleniami a ospravedlneniami, ako právnik kryjúci kriminálneho klienta. Ale racionalita je zakrývanie, nie skutočná príčina nenávisti. Jej biografické/psychologické vysvetlenia sú tiež zásterkou súčasnej reality nenávisti. Sebanenávisť žije ako parazit v citovom živote, ako rakovina, ktorá sa živí citovým životom človeka a zároveň ho zvnútra ničí. Je to hlavná aktívna zložka v populistickej politike nenávisti. Nenávisť je choroba citového života.

Na prekonanie sebanenávisti a chronickej nenávisti iných, je potrebné na individuálnej úrovni zmobilizovať opak nenávisti.

Čo je opakom nenávisti voči podstate seba samého? Čo je vlastne podstatou človeka? Z istého uhla pohľadu (a som si vedomý toho, že je tu možných mnoho iných) podstatou človeka je celoľudská prirodzenosť ľudstva, čo spája ľudstvo ako celok v rámci kozmického poriadku, prejavujúceho sa prostredníctvom jednotlivých ľudských bytostí v osobnej podobe. Poznanie celoľudskej reality je podstatou sebapoznania jednotlivca. Preto sebanenávisť znamená nenávisť k ľudstvu ako celku a jej opakom je osobné poznanie všeľudskej duchovnej reality ľudstva. Preto opakom bytostnej sebanenávisti je individuálne nadšenie pre skutočné poznanie ľudstva a jeho univerzálneho kontextu existencie.
“Váš plameň poznania si ho musí podmaniť.”6

Oheň duše, nadšenie, vášeň pre pravdu a oddanosť skutočnému poznaniu ľudstva dokážu prekonať nenávisť. Nenávisť je nevedome namierená proti duchovnému rozmeru ľudského života. Vždy klame. Nenávisť nemôže vystáť svetlo ľudskej pravdy. Nenávisť je parazit duše a paraziti nenávidia slnečné svetlo. Oheň ľudskej pravdy zničí všetkých parazitov ako svetlo slnka. Lož nenávisti nechce byť odhalená. Nenávisť vždy prichádza so svojou vnútornou propagandou. Nenávisť slúži strachu tým, že ho intelektuálne skrýva, a Strach zase poskytuje Nenávisti inštinktívnu silu prežitia. To je „mafiánsky“ vzťah medzi Príšerou strachu a Príšerou nenávisti. Preto všetky utláčateľské diktátorské režimy všetkých čias spájajú vo svojej tyranskej kontrole ľudí nenávisť a strach. Na každom kroku k skutočnému ľudskému poznaniu číha inštinktívna nenávisť pripravená napadnúť spiritualitu človeka a na spiritualitu iných.

Ale hlbšie ako Nenávisť žije Ľudské srdce a jeho vrodený, prirodzený oheň nadšenia, záujmu, čestnosti a lásky k hlbšej ľudskej pravde. Všetky deti majú túto povahu predtým, ako ich skazí prevládajúca sociálna realita ich normatívneho prostredia. Láska k pravde a láska k ľuďom je jedno a to isté. Hlavným procesom je tu stretnutie a konfrontácia medzi ľudskou celistvosťou a ľudskou nenávisťou. Na prekročenie tohto prahu je potrebná mobilizácia reality a energie spomienky na moment skutočnej lásky v akcii .

Príšera Sebanenávisti – „Popierač“
Zlý protiobraz myslenia

Sebapochybovanie je najzákernejšie zo všetkých troch „príšer na prahu“, pretože je najskrytejšie, v prílišnej blizkosti na to, aby sme ho videli. Je to skreslenie myslenia samotného. Je to pochybnosť o vlastnej ľudskej realite. Je najintímnejšia a najťažšie uchopiteľná. Pochádza z vnútra nervového systému človeka a zvnútra procesu formovania vlastnej reality. To, čo nazývame „realita“, nám nie je dané. Náš zmysel pre orientáciu založený na našej osobnej realite je konštrukciou vnímateľnej skúsenosti a individuálnej reflexie. Od začiatku je náchylný na pochybnosti. Osobné vnímanie a osobné ponímanie sveta a seba samého sa môžu pokaziť. Potrebujeme ich neustále potvrdzovať. Vo fyzickom svete dostávame takéto potvrdenie pravidelne. Ale vo vnútornom svete myšlienok, pocitov, vôľe, vzťahov, emócií, túžob, frustrácií, kde sme často závislí na hodnotenia a posudzovania inými nás môžu sebapochybovanti ľahko ohromiť a narušiť zraniteľný pocit istoty osobnej reality a vnútornej individuálnej autority.

Sebapochybnosť nás ľahko dokáže premôcť, pretože ju v skutočnosti potrebujeme na formovanie individuálneho myslenia. V správnom pomere podporuje našu individualitu. Je nevyhnutnou súčasťou procesu individuálneho kritického myslenia, bez ktorého nemôže existovať individualita. Pri formovaní individuality je potrebná rovnako, ako soľ pri pečení chleba. Avšak následne má tendenciu zničiť sebaistotu, ktorú pomáha vytvárať. Chronické nadmerné pochybovanie o sebe je choroba myslenia.

In Psychophonetics process a special test is used in Psychophonetics Beast of Doubt process: in exposing the Doubt to imaginative perception – which everyone has these days, but they do not know it – the question can be asked: ”is it real?”. If the answer is “yes, it is real” – which is hard to contradict in view of all the very real damage that it has done – a paradoxical statement is ceremoniously made: “The Doubt is real. This is the end of the Doubt”. Take it or leave it, but try it first.

Paradoxne a prekvapivo jediným možným vyliečením pochybností o sebe je akt kreativity. Čo sám tvorím, čo vedome vychádza z môjho vlastného bytia, o tom nepochybujem. Som skutočným pôvodcom svojho tvorivého činu, viem, ako vznikol, urobil som ho. Pochybnosť nemôže vstúpiť medzi mňa a to, čo vychádza vedome a priamo zo mňa. Matka nepochybuje o tom, že dieťa, ktoré porodila, je jej dieťaťom. Maliar nemôže pochybovať o tom, že obraz, ktorý namaľoval, je jeho vlastný výtvor. Každé poznanie prijaté z iného zdroja, v ktoré veríte, je potenciálnou korisťou pochybností. No poznanie, ktoré ste sami vytvorili, je voči nej imúnne, no nie úplne. Zmena vlastnej identity môže viesť k pochybnostiam o predchádzajúcej fáze vlastnej identity. Ale tvorba, ktorá vyjadruje jadro bytia, znižuje silu pochybností. Sebapochybnosť je vnútorný parazit, ktorý má svoj vlastný parazitický život v našom živote myslenia. Mobilizácia špeciálnych skúseností kreativity môže pomôcť minimalizovať prítomnosť pochybností.

“Vaše kreatívne poznanie je to, z čoho musíte ťažiť.”

V psychofonetckom procese na prekonanie Príšery sebapochybnosti sa používa špeciálny test. Pomocou imaginatívneho vnímania (ktoré má dnes každý, hoci o tom nemusí vedieť), je možné príšeru sebapochybnosti odhaliť a „uvidieť“. V tomto momente možno položiť otázku: „Je skutočná?“. Je ťažké protirečiť vzhľadom na všetky veľmi skutočné škody, ktoré spôsobila. A tak zvyčajne zaznie odpoveď: „Áno“. Vtedy slávnostne zaznie paradoxné vyhlásenie: „Pochybnosť je skutočná. Toto je koniec pochybností.”

Toto je minimum, o ktoré som sa chcel s vami podeliť v súvislosti s konceptom prahu, príšer na prahu a procesom ich prekonávania na ceste osobnej iniciácie s metodológiou psychofonetiky. Viem, že to všetko znie zvláštne pre netrénovaného čitateľa, stretávajúceho sa s týmto obsahom prvýkrát. Nič z toho, čo tu s vami zdieľam, nie je čisto konceptuálny formát. Delím sa s vami o moje klinicko-vzdelávacie skúsenosti s mnohými ľuďmi v mnohých krajinách počas mnohých rokov. Zdieľam tu môj život, profesionálne skúsenosti a obsah mojej dlhoročnej prípravy profesionálnych poradcov, psychoterapeutov a psychosomatických liečiteľov.
Aj keď to môže znieť zvláštne, táto teória v procesoch a životoch ľudí funguje.

Rozhodol som sa ukončiť tento článok citátom pôvodného záveru tohto jedinečného stredoeurópskeho učenia spred 98 rokov. Nebo aj zem sa v týchto krajinách za posledné storočie búrlivej európskej histórie dramaticky zmenili, ale platnosť týchto večných učení o hlbokej iniciácii v modernom osobnom rozvoji sa nezmenila:

“Až keď porazíš tých troch,
z tvojej duše vyrašia krídla.
A ty preletíš cez priepasť,
čo ťa delí od lánov poznania,
po ktorom tvoje srdce túži.
A zasvätíš sa uzdraveniu“.8

Autor: Yehuda Tagar1
Preklad: Silvia K. Galatová
www.pace.sk

1. Yehuda Tagar je austrálsky, britský a stredoeurópsky counselor, psychoterapeut, konzultant a školiteľ counselorov a terapeutov na Slovensku, v Južnej Afrike, Veľkej Británii a v Číne. Je riaditeľom Psychophonetics Institute International a dekanom Školy Empatie.

2. Meditácia o príšerách na prahu pochádza z ezoterického učenia Rudolfa Steinera, Prvá trieda Školy duchovnej vedy, lekcia prvá: https://wn.rsarchive.org/Lectures/GA241a/English/eLib2016/19240215p01.html
3. Rudolf Steiner, Prvá trieda Školy duchovnej vedy, lekcia 1
4. Modernizmus sa vzťahuje na globálne hnutie v spoločnosti a kultúre, ktoré sa od prvých desaťročí dvadsiateho storočia snažilo o nové zosúladenie so skúsenosťami a hodnotami moderného priemyselného života. Spoločensky progresívny myšlienkový trend, ktorý potvrdzuje silu ľudských bytostí vytvárať, zlepšovať a pretvárať svoje prostredie pomocou praktického experimentovania, vedeckých poznatkov alebo technológie. (Wikipedia).
5. Friedrich Nietzsche ‘Thus Spoke Zarathustra’, 1883
6. Rudolf Steiner, Prvá trieda Školy duchovnej vedy, lekcia 1
7. Rudolf Steiner, Prvá trieda Školy duchovnej vedy, lekcia 1
8. Rudolf Steiner, Prvá trieda Školy duchovnej vedy, lekcia 1