Celé snaženie, úsilie nás, ľudských mravčekov, smeruje od zimného slnovratu k tomuto bodu: k dožinkom. Lebo, ako hovoria klasici, zima sa blíži! (My tu na kopaniciach ju cítime už v kostiach a je to pre nás motivácia nad motivácie…)

Čas prímeria v prírode, kedy všetky sily a snaženia smerujú k jednému, ťahajú za jeden koniec – aby plody v záhradách a na poliach dozreli, odpadli, boli zozbierané a uskladnené. Aby bol ich údel naplnený, podľa Najvyššieho zákona – poslúžiť svojím telom, rozmnožiť sa, aby budúci rok zrno zasa mohlo vyklíčiť.

Najštedrejšia bohyňa prastarých čias naša matka Mokoš dozrie a podľa zásluh nadelí.

Aj naše leto sa nesie v znamení pravidiel, ktoré diktuje Všehomír. Všetky letné školy sa riadia silami, čo nás presahujú.

Prvé pobyty, kde ešte prevláda živel ohňa, sú naplnené pohybom, mladou silou, rastom a to u nás prázdninujú v tom čase deti a mladé bytosti do veku dospelosti. Tento „tábor“” je plný učenia sa nových vecí. Prichádzajú nováčikovia, čo pozerajú na naše gazdovstvo ako vyorané myši, učia sa nosiť vodu z prameňa, rúbať drevo, kŕmiť sporák v letnej kuchynke palivom, energia učenia sa, rastu, novosti poznatkov, napredovania v dielni pri výrobe svojho luku, píšťaly, kresania ohňa, pochodov krajinou, spoločného varenia, udržiavania ohňa v strede dvora… to všetko vibruje a chveje sa s energiou pohybu a napredovania. Je to súvislý obrad na slávu veľkého Ohňa, čo prebleskuje pomedzi nás a dáva nám silu a nadšenie.

Ako leto postupuje, prichádzajú muži, malí i veľkí, a svojou výbušnou energiou napĺňajú priestor pod lesom. Hrajú píšťaly, vrhajú sa nože, varí sa vo veľkom kotle a rozhodnutia dozrievajú v potnej chyži, s horiacimi kameňmi, pod našou dubinou. Schladenie prichádza v potokoch a jazerách myjavských vôd. Muži sa rozložia na lúke a svojou rozhodnou a jednoznačnou silou naplnia priestor na prospech tak trocha uvoľnených väzieb, čo sa počas roka stihli naštrbiť.

Rodičia s deťmi sú predelom. Dve až tri generácie sa stretajú na našom dvore už roky, v spoločnom snažení a spoločnom oddychu. Prehadzujú sa úlohy, v záverečnom obradovom divadle pri veľkom ohni v nočnom lese syn hrá otca a matka sa podriaďuje ako poslušná dcéra… dedo je veľký silný orol, ktorý spája v rozprávke postavy a pomáha im na ich ceste. Táto skupina si už pod vládou rodinnej bohyne Mokoš poľahky rieši svoje trápenia a uzlíky, s ktorými intuitívne zamierili k nám, do nášho dvora. Mokoš ich nasmeruje k pochopeniu, zmiereniu, vyladeniu… Lebo aj to je jej úloha, je to cnosť, ktorú prináša zrelosť a nadhľad, a tiež súcit.

A teraz to najlepšie na konci… Lebo svoje letné školy končievame už dlho a tradične v polovici druhého mesiaca prázdnin, kedy sa Mokoš už prejavuje naplno. Je to tradičný „babský“ pobyt – Mokošín. Ako sa vyjadrili niektoré účastníčky Mokošínov, už im počas roka chýbala táto energia, a tak sa nevedia dočkať!

Mokošíny bývajú veľmi napínavé a nepredvídateľné. Vždy sa tam zamieša život sám. (Minulý rok sme riešili paralelne s mokošínskym pobytom ťažký proces odchodu Weleslawinej mamy, kde sa deje na plátne pomyselných a obradových pochodov prepletali s realitou, odohrávajúcou sa 150 kilometrov od miesta letnej školy, a karma sa tu „vyzúrila“ naplno.) Mokošín je koleso idúce svojou zotrvačnosťou, ktoré sa nedá zastaviť a smeruje k svojmu cieľu. S napätím aj zvedavosťou zakaždým čakáme, čo nám prinesie, lebo tento čas dožinkov, žatvy a oslavy života je vrcholným bodom roka a potrvá až do jesennej rovnodennosti. Stačí sa naladiť na jeho zmierlivú a všetko riešiacu silu, ktorá je odrazom života samotného, a uvoľniť sa. Mokoš, najspravodlivejšia a najláskavejšia božská matka, má prehľad o našich trápeniach a radostiach a dožičí nám prechody údoliami sĺz i smiechu.

A po jej očistnom konaní sa ocitneme na prahu dlhej zimy, kedy ozveny ohňa a tepla budeme hľadať v piecke, čakajúc na Slnko, ako na spasenie… A Kruh sa k nám otočí zasa tým krajším osením.