Svojbytná pevnosť

Tým prvým priestorom je časo-priestor, ktorému na Univerzite Vedomého Života hovoríme Svojbytná pevnosť. Ako už z názvu vyplýva, ide o priestor, kde sa stretávam so svojím bytím, a preto je určený len pre mňa – je to moje kráľovstvo, môj chrám. Chrám, do ktorého sa ponáram oddychovať, spočívať, čerpať novú energiu či inšpiráciu, ale aj hojiť si emočné zranenia. Je to miesto, kam sa môžem opäť a opäť vracať, miesto, ktoré mi hovorí, že mám kam ísť, miesto pre moje ticho, pre moje napojenie sa na svoje vnútro, miesto pre objavenie svojho zdroja, miesto pre moje JA. Do Svojbytnej pevnosti by sme mali vstupovať každý deň tak samozrejme ako do kúpeľne, keď chceme vykonať osobnú hygienu fyzického tela, akurát tu sa tá hygiena koná na tele emočnom, mentálnom a duševnom. 

Raz, keď už máme zvolený čas a priestor svojej Svojbytnej pevnosti, je dôležité si ustáť jej hranice – a to nielen pred okolím, ale hlavne pred sebou a neodbiehať z nej k zvoniacemu mobilu, k práci či k prianiam a potrebám svojho okolia a rovnako tak rešpektovať aj Svojbytné pevnosti členov rodiny. Ľudí, ktorí si pravidelne doprajú svojbytnú pevnosť, je radosť stretávať, spolupracovať či žiť s nimi, lebo sa každodenne osviežia, prečistia a načerpajú zo svojho prameňa. Sú to ľudia, ktorí sú si o poznanie vedomejší rozvahy svojich síl a možností, ľudia, ktorí sú schopní svojej samostatnosti, pričom slovo samostatnosť tu vnímam hlavne ako schopnosť ustáť sám seba, svoju vlastnú osobnosť. Aby sme si mohli ustáť svoju osobnosť, musíme ju najprv dokonale spoznať. Musíme objaviť a priznať všetky jej zranenia, závislosti a dlhy, ale rovnako tak hodnoty, dary, cnosti a talenty. Nestačí ich samozrejme len priznať, aj keď už toto je veľký krok k schopnosti ustáť seba samého. Samostatnosť posilňujeme liečením týchto zranení, transformovaním našich závislostí do oddaností a nasycovaním svojich pocitov dlhu a na druhej strane rozvíjaním a používaním svojich darov, talentov a cností. 

Je to práve Svojbytná pevnosť, ktorá poskytuje priestor na zušľachťovanie svojej samostatnosti, keď v napojení na seba samú prichádzam na zranenia, liečim ich a transformujem a zároveň pracujem so svojimi cnosťami, darmi a talentami v inšpirácií do nových projektov a prác. Zároveň je to aj priestor pre moje tiché bytie a spočinutie v nekonaní. Trávenie času v Svojbytnej pevnosti je výživnou pôdou pre ďalší priestor, v ktorom sa už ocitáme v spoločnosti iných.

Spoločná dielňa

Žijeme vo vzťahovom svete, a je to Spoločná dielňa, kde zdieľame čas a priestor v spoločnosti niekoho ďalšieho a v tejto spoločnosti aj tvoríme – preto dielňa. Verím, že nie náhodou sa my ľudia nazývame aj tvorovia. Verím, že je to tak, lebo sme sem prišli tvoriť. Tvoriť a robiť to, čo nás baví, to, čo nám ide, to, čo nás napĺňa a robí šťastnými, spokojnými. Áno, môžeme tak robiť aj sami, ale v spoločnej dielni sa môže vytvoriť aj niečo, čo nás samých presahuje. V spoločnej dielni sa tvorí niečo, čomu často hovorím: jedna plus jedna rovná sa tri. Použijem príklad z mojej pohybovo-somatickej praxe, tentokrát z prístupu kontaktnej improvizácie. 

Kontaktná improvizácia je druh somatického tanca, kde tanečníci improvizujú, to jest sú vo svojom pohybovom prejave autentickí, neriadia sa žiadnou predpísanou choreografiou či tanečnými krokmi a figúrami. Tancujú, ako to v danom momente cítia. Kontaktným sa tento tanec nazýva preto, že pohybujúci sa tancujú v kontakte s iným tanečníkom alebo celou skupinou tanečníkov. Čo je na kontaktnej improvizácii unikátne v porovnaní so sólovým tancom je, že v tomto druhu tanca práve preto, že tancujeme s niekým, sme schopní v tanci tvoriť kreácie, ktoré by sme v sólo tanci neuskutočnili. V kontaktnej improvizácií môžeme za pomoci partnera lietať. Porušiť pravidlá gravitácie a zažiť niečo, čo nás presahuje. 

Rovnako za hranice svojho sólo pôsobenia môžeme tvoriť aj mimo tanečného štúdia so svojím partnerom, partnerkou, kolegom, kolegyňou, deťmi či rodičmi, stačí ich prizvať do spoločných projektov, ktorými môžu byť aj spolupríprava jedla, ale aj založenie rodiny, spolupráca na projekte a pod. V Spoločnej dielni spolu plynieme, tvoríme, využívame talenty a cnosti, ktoré niekto do Spoločnej dielne prinesie, aby sme mohli tvoriť tak, že zažívame v duši pocit ako z lietania. Zároveň sa prepájame, utužujeme vzťahy a vstupujeme do oddanosti. Čím viac sú spoločníci v dielni samostatní, t. j. schopní ustáť samých seba, tým viac si spoločnú tvorbu užívajú. Prítomní totiž presne poznajú rozvahu svojich síl a možností, vedia, čo môžu a chcú ponúknuť, a preto im nič nebráni v lietaní, lebo čokoľvek sa stane, dokážu sa ustáť vo svojej samostatnosti a zodpovednosti za seba, a podobne ako aj v kontaktnej improvizácií, ak sa aj dvíhačka náhodou nevydarí, každý z tanečníkov si dokáže ustáť svoj pád a bez akýchkoľvek vín či obviňovaní sa oddáva ďalšiemu tancu vylepšenému o prežitú skúsenosť z pádu. 

Keď sa tanec skončí, opäť v sile samostatnosti prepúšťame projekt, odrastené deti, dokonaný partnerský vzťah, vstupujeme do nášho chrámu Svojbytnej pevnosti, aby sme sa opäť mohli roztancovať v nových Spoločných dielňach. Spoločná dielňa nám teda prevažne slúži na tvorenie a rozvíjanie a mali by sme do nej vstupovať rovnako často a vedome ako do Svojbytnej pevnosti.

Dôverné prostredie

Posledný priestor, do ktorého vás pozývam nielen nahliadnuť, ale aj vstúpiť, je Dôverné prostredie. Je to časo-priestor, v ktorom sa z dôverou odovzdávam vedeniu inému človeku, ktorý sa v nami spoločne určenom čase a priestore Dôverného prostredia stáva zároveň aj mojím sprievodcom. Dôverné prostredie slúži ako príležitosť na prekračovanie hraníc môjho komfortu, kde vstupujem do výziev, v ktorých mám možnosť spriateliť sa so strachom, keď sa nejaký zjaví. 

Ako som v Svojbytnej pevnosti budovala svoju samostatnosť a v Spoločnej dielni ju mala možnosť viac zušľachtiť, ale už aj otestovať, v Dôvernej pevnosti sa o ňu rozhodne opieram. Možno by sa niekto pýtal, prečo by sme mali vôbec dobrovoľne prekračovať hranice svojho komfortu či venovať sa svojím výzvam. Verím, že je to v živote dôležité tak ako napríklad otužovanie. Záleží len na nás, či otužujeme ponáraním sa do ľadového jazierka, na ktorom sme práve rozsekali ľad, alebo tak, že si na prechádzku oblečieme o jednu vrstvu menej. V každom prípade, každá prekonaná výzva či prekročená hranica nášho komfortu nás posilní, niečo nové o sebe naučí a vybuduje dôveru v nás samých.

Dôverným prostredím sa tak pre nás môže stať čokoľvek, do čoho sme pozvaní a čo nás rozruší. Každé rozrušenie je totiž znamením, že nás v tomto prostredí čaká niečo, čo nás posunie na našej ceste ďalej. Preto si dovoľme oddávať sa naším sprievodcom, či je to v už spomenutom otužovaní, chodení po uhlíkoch, vylezení na vrchol hory, kde by sme sa sami neodvážili, naučení sa šoférovať, a podobne. 

Naše vyššie JA nám vždy prináša do života výzvy, na základe ktorých rastieme. Vstupujme do nich s dôverou, že každá výzva, ktorá je tu pre nás nachystaná, je vždy taká, aby sme ju zvládli, akokoľvek hrôzostrašná sa zdá. Niekedy je to výzva v sadnutí si do zubárskeho kresla, kde sa stáva mojím sprievodcom zubný doktor, inokedy to môže byť mnou vybraná výzva napríklad v tandemovom zoskoku či v sprevádzanom pobyte v potnej chyži. 

Napriek tomu, že v Dôvernom prostredí nikdy nie sme sami a vždy je s nami náš sprievodca, musíme vždy vychádzať zo svojej samostatnosti, čiže schopnosti ustáť si seba samého a tiež z rozvahy svojich síl a možností, aby sme vždy vedeli povedať nie, dosť či pomalšie, aby sme vždy dokázali vyjadriť, čo cítime, a tak robiť Dôverné prostredie bezpečným pre nás aj sprievodcu. Dôverné prostredie neslúži na to, aby sme niekomu niečo dokazovali, ale podobne ako Svojbytná Pevnosť či Spoločná dielňa, aby sme sa o sebe aj v pre nás možno trochu rozrušujúcich situáciách niečo naučili.