Je jeseň. Zlatavé lúče slnka nazerajú do našich príbytkov žehnajúc hojnosťou plodov, o ktoré sme sa celý rok starali. Farebné listy padajú na zem a s tým šuchotom sa nám vynárajú spomienky z detstva na prechádzky lesom, púšťanie šarkanov, vôňu ohňa, šípkového čaju či pečených gaštanov. Nastáva rovnováha medzi naším vnútorným svetom a vonkajším.

Z Perúnovej rodiny, z panteónu starých božstiev prichádza Oseň, ktorej ducha dodnes nesie morféma slova jeseň. Je bohyňou jesene, spánku a snov. Je to povedzme taká zasnená princezná, pretože pod jej dotykom všetko dozrieva a pripravuje sa na odpočinok. Oseň je dvojičkou sestry Vesny. Hoci sú sestrami plnými protikladov, obe spoločne prinášajú rovnováhu medzi dňom a nocou, prinášajú rovnováhu medzi činorodosťou a oddychom. Oseň je pravým opakom svojej sestry, ktorá je veselá, prelietavá, šantivá. Je skôr tichá a mámivá, čo pohladí, to dostane zlatú či medenú farbu. Pod jej rukami všetko dozreje. A tak jej pripadlo spravovať práve tú časť roka, kedy sa deň kráti. Oseň často závidela Vesne jej veselú povahu, pretože ona mala radšej samotu. Vraj čím častejšie ostávala sama, tým viac sa jej telo stávalo priehľadnejším a ľahším, až raz sa Oseň úplne rozplynula. Stala sa tak neviditeľnou aj pre samotných bohov. Stala sa snom, snom ľahším ako dym či priehľadnejším ako svit mesiaca. Stala sa nepolapiteľnou čo i len v krátkych a prchavých spomienkach naň. Tak ako aj ročné obdobie volané jeseň.

Napriek jej utiahnutosti je veľmi kreatívna. Svojím dotykom v období jesene oblieka prírodu do teplých pestrých farieb. V čase spánku ako neviditeľná bohyňa prichádza do snov bohov i ľudí a snáď až tam je šantivá tak, ako jej sestra Vesna. Ako žena boha Usuda má možnosť nazrieť do osudov bohov i ľudí, a preto im občas v sne vyjaví, čo sa im môže prihodiť. Oseň sa stala neviditeľnou bohyňou, no predsa sa občas ukáže v šatách farby hnedej, zlatej a medenej. Jej hrdzavo gaštanové vlasy zopína najčastejšie veniec z opadaného lístia, do ktorého sú vpletené dozreté klasy a vlčie maky. Zo zvierat je jej zasvätená sova. Oseň ako bohyňa obdobia jesene sa spája so všetkými jesennými sviatkami, a to najmä s jesennou rovnodennosťou. Tieto sviatky sú spojené s ďakovaním za úrodu leta a lúčenie sa s teplými dňami a prípravou na zimu. Do dnešných dôb sa zachovali v podobe hodov, dožiniek či kermešov. Oseni sa prinášali obety zo všetkých urodených plodov, ako aj chlieb, kaša, oplátky.

Toto obdobie v kole roka sa tiež spája s vôňou vlhkej zeme, húb. Oslavujeme sladkosť úrody v podobe našej všadeprítomnej živiacej pramatky, ktorú predstavuje Mokoš, tá prichádza s jej rohom hojnosti. Zem predstavuje v našom živote stabilitu, bohatstvo, rast. Všetko je zrodené z jej lona. A keď nastane čas, všetko mŕtve si vezme späť. Zem je oplodňovaná slnkom a vyživovaná vodou. Predstavuje celistvosť, ktorú keď chceme žiť, môžeme v dňoch rovnodennosti snáď aj najlepšie naozaj precítiť.