Je tu jar, preto by som sa s vami rada podelila o pár postrehov a skúseností s viac ako 30-ročným behaním. LEBO behanie nie je iba ŠPORT…
Behanie je SLOBODA… Môžete behať pomaly alebo rýchlo, 100 metrov alebo 100 kilometrov, s hudbou – bez hudby, ráno – večer, po rovine – v kopcoch, v lese – na lúke – vo fitku, sám alebo s priateľmi, v teniskách alebo na boso…
Behanie je MEDITÁCIA. Je to MODLITBA… Pomáha vyčistiť hlavu, upratať myšlienky alebo nájsť riešenie. Pomáha v časoch náročných a tie pekné obdobia v živote sa stávajú vďaka behaniu ešte krajšie…
Behanie je TERAPIA. Pomáha udržať zdravé telo a sviežu, pozitívnu myseľ…
Behanie je RELAX – UVOĽNENIE… Je to „kávička s kamarátkou”…
Behanie je ZISŤOVANIE VLASTNÝCH LIMITOV. Je to o spoznávaní vlastných schopností a možností. Je to o prekonávaní samého seba – mentálne i fyzicky.
Behanie je HARMÓNIA. Je to o dokonalom zladení zvukov a obrazov prírody s vašimi krokmi, s vaším dýchaním, s vaším životom… v každom ročnom období.
Dalo by sa ešte veľa o behaní rozprávať, písať, treba to vyskúšať. Som vďačná za každé ráno, keď si môžem vybehnúť, stačí si obuť tenisky, možno ani tie netreba.
Je to tá najlacnejšia OXYGENOTERAPIA, akú poznám…
V posledných rokoch sa behanie rozmohlo, čo ma na jednej strane veľmi teší, ale na druhej strane, podobne ako v každej inej oblasti, si aj tento šport vďaka tomu získal oveľa viac skalných zástancov, ale aj kritikov až odporcov. Nie som žiadny bežecký či športový tréner a ani odborník na fyziológiu pohybu, takže by som asi ťažko obstála v nejakej fundovanej debate na túto tému.
Uznávam, že behanie naozaj nemusí byť vhodný šport pre každého.
Som iba dlhoročný hobby bežec a chcela som zdieľať s ľuďmi všetko to dobré, čo mi beh priniesol cez svoje pocity a zážitky. Áno, je mi niekedy smutno z toho, ako čierno-bielo sa na tento šport niektorí ľudia pozerajú a pritom to možno ani neskúsili alebo neboli dostatočne vytrvalí. Prípadne to vzali z nesprávneho konca. Pritom chôdza a beh sú tie najprirodzenejšie pohyby pre naše telo. Takí sme sa narodili.
Ale snažím sa pochopiť aj iné postoje ľudí, lebo som si tiež pri behaní kadečím prešla. Tak ako v živote. Ako to trefne okomentovala jedna moja kamarátka: Beh – to je filozofia života. U mňa teda rozhodne áno…
ÁNO. Môže to niekedy bolieť. Hlavne na začiatku to ľudí odradí. Lebo je to namáhavé – pichá vás v boku, bolia svaly. Niekedy nestačíte s dychom, niekedy nevládzu nohy.
Áno, treba sa trochu premôcť. Môže to trvať niekoľko týždňov, možno niekoľko mesiacov, keď si zrazu uvedomíte, že nohy už bežia akoby samy. Už sa nemusíte kontrolovať a nútiť ku každému ďalšiemu kroku. Nohy už vedia, čo majú robiť. Váš dych je plynulý, rytmus pravidelný a vy si to začnete užívať. Už to nie je trápenie, už je to radosť. Radosť z voľnosti, z pocitu slobody. Radosť z pohybu i zo seba samého. Aj ja veľmi dobre poznám tie nekomfortné pocity a stavy. Ešte aj teraz, po rokoch. Kamarátka Danka, ktorá behá asi tak dlho ako ja, hovorí, že sa musí premáhať zakaždým, keď ide behať. Ale ten super pocit po behaní jej stojí za to. Verím jej to a obdivujem ju za to. 
Krôčik po krôčiku. Učí to trpezlivosti. Nečakať zázraky zo dňa na deň. Tešiť sa aj z malých úspechov a posunov. Tešiť sa z toho, ako z týždňa na týždeň rastie vaša sila, vytrvalosť, prehlbuje sa dýchanie, upevňuje zdravie, zvyšuje sebavedomie, zlepšuje nálada. Tešiť sa z toho, že vás to udržuje v dobrej kondícii a zdraví.
Ani ja som sa nenarodila ako kenský bežec a moja postava je predsa len trochu inak stavaná. Mám skôr také „dobré nohy pod batohy“. Ale prekonám sa a idem. V prvých rokoch to bolo vždy na jar akoby odznova. Teraz už behám s menšími či väčšími prestávkami skoro celoročne a je to super.
Byť k sebe láskavý. Nebyť na seba príliš tvrdý. Veď aj keď odbehnete 100 metrov je to viac ako nič. Zajtra možno odbehnete 200 metrov a o 2 týždne to bude kilometer. Alebo sa rozhodnete striedať beh s chôdzou. Len tak. Lebo sa vám tak chce. Lebo to tak momentálne cítite. Pritom sa poriadne vydýchate a ešte budete mať i čas lepšie sa poobzerať po okolí. Možno zbadáte rozkvitnutý strom alebo ker, ktorý ste si tam doteraz ani nevšimli, započúvate sa do zvukov lesa a zelená sa vám bude zdať oveľa zelenšia než inokedy.
Cesta je cieľ. Niekto chce behaním schudnúť, niekto si chce zlepšiť kondíciu, ďalší chce zabehnúť maratón alebo byť lepší ako jeho sused. A niekto to robí iba tak, pre radosť. U každého to môže byť iné. A je to tak v poriadku. Dokonca i u jedného človeka sa môžu ciele v priebehu času meniť. Aj ja som si prešla rôznymi bežeckými obdobiami. Keď som na strednej škole začínala behať, mojou motiváciou bolo hlavne schudnúť. Povedala by som, že to bol cieľ primeraný môjmu veku. Neskôr, na vysokej škole, som bola rada, že sa aspoň pri behaní dostanem na čerstvý vzduch a vyvetrám si hlavu, doplním endorfíny. Takúto motiváciu mám v podstate až doteraz. Len by som dodala, že už to pre mňa nie je povinnosťou, už je to pre mňa radosťou. Pravidelnou rutinou. Ako hovorí moja kamarátka Danka, je to ako umyť si zuby. Samozrejmosť, na ktorú si vždy nájdem čas. Niečo ako dýchanie. Rozmýšľate niekedy nad tým, že sa treba nadýchnuť? Musíte sa do toho vedome nútiť? Jednoducho dýchate.
Nech si každý hovorí, čo chce. Keď som vo svojich 16 rokoch (bol to koniec 80. rokov) začala s behaním, bola som síce trochu za čudáčku, ale prežula som to. Okrem mňa totiž v tom čase na dedine behal už iba futbalový klub a nejaký mladík, ktorý sa práve vrátil z vojenčiny a asi si chcel udržať kondičku (aspoň o nikom inom neviem). Behala som v bratových rozťahaných mikinách (žiadne funkčné termoprádlo), v teplákoch a nejakých „číňanoch”…
Až na vysokej škole som si z peňazí zarobených na brigádach kúpila prvé „poriadne” bežecké tenisky (s odpruženou pätou) a to bolo niečo v tom čase! Mala som pocit, že lietam. Polovicu práce urobili tieto zázračné tenisky za mňa (aspoň vtedy som to tak vnímala). Miestami som sa cítila ako na trampolíne. Pamätám si, ako sa všetci uškŕňali, keď som si i k promóciám od rodičov priala nové „poriadne” bežecké tenisky. Vtedy som si totiž myslela, že veľa a správne behať môžem iba v kvalitnej, drahej obuvi. Až rokmi som pochopila, že to nie je iba o teniskách, ale že je to hlavne o správnej technike behu, o držaní tela, postavení kĺbov, došľape, prirodzenom pohybe.
A teraz sa kruh uzatvára. A ja hľadám zase nejaké dobré „číňany“ po obchodoch. Ale také sa už nevyrábajú. A zase som trochu za čudáčku, zvažujem a skúšam behanie „na boso“. V „číňanoch“, skoro na boso, tak som vlastne začínala… Len vtedy to bola nutnosť, teraz je to moja voľba. Som zvedavá, čo mi to prinesie, čo ma to zase naučí, kam ma to posunie…
Nie ste v tom sami. Hoci sa beh považuje za individuálny šport, ja ho vnímam kolektívne, veľmi spoločensky. V tom mojom svete beh ľudí spája. Komunita bežcov, to je ako ktorákoľvek iná komunita. A aj keď môžete byť veľmi rozdielne osobnosti, máte niečo spoločné a to vás akosi zbližuje. Aspoň ja mám ten pocit… Keď si ráno bežím svoju obľúbenú trasu, zdravím sa s inými bežcami alebo s ľuďmi na prechádzke, ktorých tam pravidelne stretávam. Akoby sme boli starí známi, kamaráti… v podstate aj sme. Niektorých tam naozaj vídam už roky. Niekedy aj prehodíme spolu pár slov a vždy sa teším, keď ich vidím. Mám jednu bývalú kolegyňu, a aj keď už spolu nepracujeme skoro desať rokov, ideme si z času na čas spolu zabehať a preberieme novinky. Je to taká naša „ranná kávička“. Nikde inde sa nestretávame. Dokonca sa mi asi dvakrát stalo, že na prijímacom pracovnom pohovore sa reč veľmi rýchlo zvrtla na behanie a, veru, celkom dobre sme si „pokecali“. Doteraz neviem, či zavážila viac moja odbornosť alebo to, ako nadšene som rozprávala o tomto svojom koníčku. No v oboch prípadoch ma do práce prijali.
Všetko s mierou. Behanie sa stáva čoraz populárnejším a ľudia, čo začínajú behať, si robia tréningové plány, vedú si tréningové denníky, po 3 – 4 mesiacoch trénovania sa chystajú zabehnúť polmaratón a pod. A ja stále nič, stále rovnako…bolo to asi 10 rokov dozadu, keď som si to uvedomila, že behám už 20 rokov… a stále bez denníka, bez plánu, bez poriadnej bežeckej výbavy, prípravy, teórie… Nerobím niečo zle? Tak som podľahla trendu a začala i ja. Nechala som sa do toho vtiahnuť. Do bežeckého marketingu… Chcela som byť rýchlejšia, výkonnejšia, lepšia ako pred týždňom. Študovala som techniky, čítala knihy, nakupovala bežecké oblečenie, tenisky… ALE, začali sa ozývať päty, šľachy, kĺby a z môjho behania sa kamsi vytratila radosť, relax, uvoľnenie, sloboda. Veľmi rýchlo som pochopila, že toto nie je moja cesta.
Počúvať seba a vlastné telo. Takže som sa opäť vrátila k sebe. Behám, kedy chcem, koľko chcem, s kým chcem a v čom chcem. Tak ako to cítim. Práve v danom momente. V to ráno, keď sa zobudím, vonku je krásne voňavo a ja môžem, lebo som zdravá. Bežím lesom a v duchu ďakujem, že stále môžem…
BEH je jedným z mojich najvernejších priateľov. Je po mojom boku skoro celý môj život. Pomáha mi, keď mi je ťažko, a intenzívne so mnou prežíva tie krásne chvíle v živote. Je poruke vždy, keď ho potrebujem. Som rada, že som prekonala prvotný ostych, zoznámila sa s ním a niečo zo seba do tohto vzťahu investovala. Vracia sa mi to mnohonásobne.
Ľuba Bolvanská
