Tam, kde víno tečie potokom

V prekrásnom a pokojnom prostredí na južnom okraji Štiavnických vrchov leží vinohradnícka osada, ktorá bola v roku 1981 zapísaná do zoznamu Pamiatkových rezervácií ľudovej architektúry na Slovensku pre svoje neoddeliteľné čaro i význam. Odohráva sa tam totižto niečo, čo je pre nás Slovákov veľmi príznačné – víno sa tam leje nie z fliaš, ale zo sudov.

Osada predstavuje zriedkavo čistý charakter sústredných vinohradníckych pivníc mimo obydlia vinohradníkov. Vinohradnícka osada Stará Hora sa nachádza 3 km západne od obce Sebechleby, ktorej je súčasťou. Je však typická tým, že ide vyslovene iba o osadu bez trvalého prebývania miestnych obyvateľov. Tí sa tam chodia iba starať o svoje chalúpky alebo počas letnej sezóny obsluhovať svojím vínom nadšených návštevníkov z celého Slovenska. Turisti okrem ochutnávky kvalitného vína od miestnych vinárov môžu nasať aj celkovú atmosféru tohto malebného miesta na kopci osamoteného od zvyšku sveta. 

K hlavným pozoruhodnostiam Starej Hory patria nepochybne vínne pivnice kopané ručne do tufového podložia sopečného pôvodu a chyžky postavené nad nimi. Počas toho, ako som sa prechádzal pomedzi ne, som nevedel, ktorú skôr odfotiť. Svojím stavebným materiálom, dispozíciou, vybavením a celkovým vzhľadom stelesňujú archaické prvky účelových objektov charakteristických pre túto lokalitu. Vznik sústredených vinohradníckych pivníc na jednom mieste si vynútili špecifické okolnosti historického vývoja, ku ktorému sa pridružuje i vhodné geografické prostredie s možnosťou hĺbenia pivníc v tufovom podloží. Posledné roky sa využívajú objekty na rekreačné účely a agroturistiku. Niekoľko objektov je pripravených ubytovať svojich hostí, ponúknuť doplnkové služby a jedinečný program na voľný čas.

V tejto osade miestne organizácie párkrát do roka organizujú rôzne udalosti a festivaly, typické vyslovene pre Starú Horu a vínne záležitosti. Najznámejšie podujatia sú Oberačka po sebechlebsky, Jánska vatra a Svätourbanské slávnosti. Svätý Urban alebo Urban I. bol 17. pápežom v období pontifikátu v rokoch 222 – 230. Na Slovensku sú vinohrady zasvätené práve pápežovi svätému Urbanovi, ktorý je vyobrazovaný spolu s vínnou révou – hroznom. Pápež Urban sa vďaka legende, ktorá hovorí, že sa ukryl vo vinici pred prenasledovaním a tým sa zachránil, stal patrónom vinohradníkov. Počas týchto podujatí sa zvykne konať svätá omša v kaplnke, vystupujú folklórne súbory, hrá živá hudba a je zábava až do rána bieleho. 

Malebnosť, tradície a šarm HontuBeluj je malá zapadnutá dedinka ležiaca južne od Banskej Štiavnice na juhu Štiavnických vrchov. Je súčasťou regiónu Hont. Pre mňa je Beluj jedna z najkrajších slovenských dedín. Každého návštevníka dostane a pozitívne prekvapí svojou jedinečnosťou, zachovanosťou, tradičnosťou a šarmom. Beluj a Belujčania by si zaslúžili viac pozornosti.

Vďaka nadšencom a stovkám hodín dobrovoľníckych prác tam v roku 2018 vyrástlo múzeum. Miestnej samospráve sa za tri roky podarilo premeniť starú chátrajúcu pajtu na malé dedinské múzeum, ktoré približuje život voľakedajších rodín, miestnych zvykov a tradícií.
Pôvodne hospodársku budovu, ktorá má viac ako 150 rokov, obec zrekonštruovala tak, aby harmonicky zapadla do rázu obce. Osadili na nej staré vyrezávané okná a na fasáde priznali časť pôvodného múru, aby bolo vidno, že ide o kamennú stavbu. Strechu pokrýva stará škridla, ktorú zohnali vo vedľajšej dedine. Exponáty získali od miestnych obyvateľov, ale aj od ľudí z okolia či chalupárov, ktorí si tam pokúpili domy a k starým veciam nemali vzťah. 

Okrem tradičných exponátov Hontianskeho regiónu zdobí steny múzea aj malá výstava fotografií miestnych obyvateľov či ochutnávka lokálne vypáleného muštu z rôzneho ovocia. Najviac ma však zaujali belujské retro šperkovnice z minulého storočia ručne vyrobené z pohľadníc, pozlátka, fólie, lemované šnúrami. Je to priam nádherné zhmotnenie lokálnej tradície a skvelá ukážka toho, kde ukladali svoje skrášľovacie klenoty ženy danej doby. 

Keď sa povie Beluj, prvé, čo mi napadne, je tradičná lokálna architektúra hontianskeho typu. Nevedel som, na ktorý rozpadnutý dom, drevenú stodolu, tradičnú chalúpku sa skôr pozerať. Najviac zo všetkého ma uchvátili štíty, resp. predné strany drevených striech domov, ktoré majú v obci Beluj vyrezávané ornamentálne vzory rôzneho typu. Sú ladené do tradičného slovenského folklórneho štýlu s dominujúcimi prvkami ako srdce, kvety, listy a ďalšie. 

Do tretice je táto sťaby maľovaná obec preslávená svojím hrnčiarskym majstrovstvom. Belujskí hrnčiari zanechali po sebe nezmazateľnú stopu v slovenskom výtvarnom folklóre. Napodiv je belujské hrnčiarstvo stále veľká neznáma žijúca v tieni iných – Modry či Pukanca. Hrnčiarske remeslo bolo po stáročia súčasťou obživy tunajšieho ľudu. Dokazujú to písomné pramene, archeologické nálezy, ako aj muzeálne zbierky. Najstarší písomný záznam o hrnčiaroch v Beluji je z roku 1635, ktorý spomína hrnčiara menom Imrich Hrnčiar. Ešte staršie doklady spracovania tunajšej kvalitnej hliny dokazujú popolnicové nádoby nachádzané v chotári obce z doby bronzovej, dnes uložené v depozitároch národného múzea. Názov obce Beluj odvodzoval Andrej Kmeť od slovanského výrazu pre označenie biela, a to zrejme podľa výskytu bielej hliny v chotári Beluja. Výrobky tunajších hrnčiarov sa vyznačovali kvalitným, neraz veľmi tenkým črepom a boli v širokom okolí veľmi žiadané. Povozníci ich rozvážali do širokého okolia a predávali na jarmokoch. Tunajší hrnčiari vyrábali veľmi svojrázne dekoratívne krčahy, fľaše či taniere, ktorých výzdoba nemá v slovenskej hrnčiarskej produkcii obdobu. Ukážku belujskej hrnčiny som si pozrel v múzeu hrnčiny, ktoré sa nachádza v budove bývalej evanjelickej fary, ktorú jeho zakladatelia dodnes obývajú. 

Obrana Rimanov za Marca Aurélia 

O tom, že Rimania v období najväčšieho územného rozmachu prišli až na ďaleký sever a prekročili rieku Dunaj, dnes už nik nepochybuje. Mementom a dôkazom ich niekdajšej prítomnosti je vojenský tábor Kelemantia, ktorý vznikol neďaleko obce Iža, ležiacej 7 km východne od Komárna na hraniciach s Maďarskom. Tábor bol súčasťou známeho obranného hraničného systému Limes Romanus počas vlády cisára Marca Aurélia v rokoch 161 – 180 v období markomanských vojen, teda série vojen medzi germánskymi kmeňmi a Rimanmi. 

Rímsky vojenský tábor v polohe Leányvár sa stotožňuje so starým názvom Kelemantia a ako taký sa zvykne nazývať aj kastel, čo je rímsky vojenský tábor pre malé útvary. V druhom storočí oblasť severne od Dunaja už obývali germánske kmene – Kvádi a Markomani, a preto Panónia hrala kľúčovú úlohu pri ochrane území ríše pred útokmi barbarských kmeňov. Z tohto dôvodu chránili líniu Dunaja vojaci ubytovaní v takýchto vojenských táboroch. Kastel v Iži bola jediná rímska limitná pevnosť, ktorá bola na tomto úseku hraníc predsunutá na ľavú stranu Dunaja. Ležala oproti légiovému táboru Brigetio (dnešné Szöny v Maďarsku), ktorý stál v rímskej provincii Panónia. Z bývalého tábora v Kelemantii sa dodnes zachovali iba zvyšky základových múrov, ktorých značná časť padla za obeť ťažbe stavebného kameňa.

Hneď po skončení markomanských vojen, v ktorých bola značná časť severopanónskych limitných pevností silno poškodená alebo úplne zničená, začali Rimania s ich obnovou. V rámci rozsiahleho stavebného programu za vlády cisára Commoda väčšinu dovtedy drevozemných opevnení prestavali do kameňa. Vtedy sa začala výstavba kamenného kastela priamo na mieste vyplieneného drevozemného tábora v predmostí Brigetia.

Počas vojnových udalostí okolo polovice 3. storočia bol kastel značne poškodený. V 4. storočí za vlády Konštantínovcov sa uskutočnila rozsiahla prestavba opevnenia kastela. Na severnej bráne i na troch nárožiach postavili bastiónové veže, ktoré výrazne vystupovali pred dovtedy rovnú líniu opevnenia kastela a umožňovali tak jeho účinnejšiu obranu. Za vlády cisára Valentiniana I. (364 – 375) došlo k jeho posledným stavebným úpravám. Krátko po cisárovej smrti a po zdrvujúcej porážke rímskej armády pri Hadrianopole už táto pevnosť nedokázala viac odolávať ďalším útokom barbarských národov, ktoré ju vyplienili a zničili. V tom čase, podľa odkrytých stôp požiaru z roku 179, zrejme násilne zanikla aj Kelemantia pri Iži. Koncom 4. a začiatkom 5. storočia územie kastela obývali zmiešané skupiny domácich Germánov a prisťahovalcov. Po ich odchode zostal tento priestor definitívne neosídlený a vyľudnený. Do 18. storočia však ruiny tábora zostali a kamene sa rozšírili hlavne na staveniská v Komárne.

Vďaka svojej výnimočnosti a historickému významu je celý areál v podobe štvorca s rozlohou viac ako 3 hektáre od roku 1957 pamiatkovo chránený a od roku 1991 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Je pretvorený na múzeum v prírode, kde si môžete pozrieť zvyšky rímskej architektúry a pôdorys jednotlivých miestností tejto bývalej pevnosti. Ku kastelu sa dostanete, ak odbočíte v strede obce Iža na cestu smerujúcu k Dunaju podľa značenia alebo cestou od Komárna smerom cez mestskú časť Harčáš.