Slovensko je čarovné. Toľké skvelé miesta na preskúmanie v takej na pohľad malej krajine. Väčšina Slovákov si však bohatstvo, ktoré máme, príliš nevšíma a tvrdí, že Slovensko nie je zaujímavé. Ťaháme sa do zahraničia za atrakciami, pritom u nás máme aj také, o ktorých veľa ľudí ani nepočulo, ide o unikáty, kvôli ktorým sa turisti paradoxne ťahajú k nám. Začal som objavovať našu čarovnú krajinu, aby som tie krásy slovenské videl na vlastné oči. Milí čitatelia, je mi veľkým potešením, že sa s vami v tejto rubrike na pokračovanie podelím o svoje autentické zážitky zo Slovenska. Prajem vám príjemné čítanie a veľa nových ciest po zaujímavých, neobyčajných a kurióznych miestach naprieč krajinou halušiek, bryndze a fujár.
V skalných dierach Hontu
Keby som mal povedať jednu najtypickejšiu črtu regiónu Hont na juhu stredného Slovenska, boli by to vykresané diery v skalách a skalné obydlia, ktorých je tam skutočne neúrekom.
Pod Banskou Štiavnicou sú v Chránenej krajinnej oblasti Štiavnické vrchy roztrúsené dedinky s typickými črtami, architektúrou a tradíciami pre Hontiansky región. Jednou z nich je aj malinká obec Baďan, v ktorej žije len okolo 170 obyvateľov. Ako osada sa po prvýkrát v písomnom prameni objavuje v roku 1245 ako Villa Bagun. Prakticky od konca 20. rokov 14. storočia až po zrušenie poddanstva v 19. storočí patrila obec do majetku rôznych zemepánskych rodín a mešťanov zväčša pochádzajúcich z južnej časti Hontianskej stolice. V druhej polovici 16. storočia dedina prežívala obdobie hrozieb tureckej expanzie. Zachované písomné pramene dokumentujú činnosť obyvateľov dediny najmä v poľnohospodárstve.
Vedľa obce Baďan leží Klastava, ktorá ešte do roku 1971 figurovala ako samostatná obec, no po tomto roku sa pričlenila k Baďanu ako jeho časť. Prvá zmienka o Klastave je z roku 1285, kedy bola obec známa pod názvom Chasyta. Patrila k majetkom hontianskej rodiny Pazmáňovcov, neskôr bola pričleňovaná k majetkom iných majetnejších rodín. V tomto článku sa sústredím na Klastavu, pretože práve tam nad miestnym cintorínom vo vyľudnenej oblasti je skrytá zaujímavosť, ktorá obec zviditeľnila.
Poľná cesta nad domami ma priviedla k starým tufovým pivniciam. Pôvodne ich tam bolo asi sedem, no niektoré zasypalo a dnes ostali prístupné štyri z nich naukladané jedna vedľa druhej. Pivnice sú vytesané v skale do trachytového tufu. Všetko je z kameňa, iba dvere a zárubne, ktoré tam postupom času prirobili Klastavčania, sú z dreva. Vnútri sú chladné miestnosti v tvare fľaše, v ktorých sídlia ich nájomníci – netopiere.
Pravdepodobne pochádzajú zo staroslovanského obdobia, mohli vzniknúť niekedy pred 9. storočím. Z tradovania a rozprávania starších obyvateľov sa zistilo, že v čase tureckých nájazdov na našom území slúžili ako sýpky a úkryty. Legendy hovoria aj o tom, že sa využívali ako väzenie. Počas 2. svetovej vojny tiež slúžili ako skrýše pre obyvateľov Klastavy. Po vojne ich využívali predovšetkým na uskladnenie zemiakov, zeleniny, ovocia či domáceho vína. Aktívne ich využívali do roku 1970, potom si postavili iné a tieto začali pustnúť, až ich nakoniec takmer pohltila zem. Len pred pár rokmi sa obyvatelia rozhodli, že ich vytiahnu z popola, aby tak zachovali pamiatku na predkov a záhadné dedičstvo tamojšej obce.
Ako v seriáli Prison Break
Leopoldov – mesto ležiace v Dolnom Považí, ktoré sa na Slovensku skloňuje iba v jednej veci známej nám všetkým. Leopoldov však nie je iba o väznici, ktorá bola pomenovaná po rímskonemeckom cisárovi, rakúskom arcivojvodovi, uhorskom a českom kráľovi Leopoldovi I. Habsburskom. Z toho dôvodu aj samotné mesto prevzalo aktuálny názov Leopoldov.
Keďže ide o dôležitý železničný uzol, nasvedčuje tomu aj pozoruhodná budova železničnej stanice nesúca sa v bordovej farbe alebo, ako by povedali vo Venezuele, vino tinto, teda vo farbe červeného vína. Vo vnútri stanice sú na stenách krásne nástenné umelecké maľby stvárňujúce umelcov – hudobníkov, artistov, klaunov a športovcov pri výkone ich profesií.
Prvá písomná zmienka kedysi známeho Ujvárosu je z roku 1664. O sedem rokov na to bol v strede mesta postavený prvý kostol zasvätený sv. Ignácovi z Loyoly. Jeho interiér zdobia mnohé zaujímavé obrazy a sochy, no najväčším skvostom je vzácny organ umiestnený na kostolnom chóre. Tento rímskokatolícky kostol je situovaný v príjemnom prostredí miestneho parku a s nedávno zrekonštruovanou farou sú ozdobou hlavného námestia.
Od námestia kráčam ďalej po Gucmanovej ulici, na ktorej sa nachádza jedna z pamiatok mesta. Ide o starý trojklenbový Most na Trolaskoch, ktorý vznikol v rokoch 1665 – 1669 počas stavby pevnosti, ku ktorej práve smerujem. Postavili ho nad jedným z ramien Váhu, aby tak spájal západnú bránu s pôvodnou osadou, v ktorej sa usadili robotníci z pevnosti. 
O chvíľu sa dostávam pred brány miesta, ktoré v každom vyvoláva mrazivé pocity iného rázu. Ústav na výkon trestu odňatia slobody a ústav na výkon väzby Leopoldov je najstaršia väznica na Slovensku. Nachádza sa v priestoroch bývalej protitureckej pevnosti postavenej v rokoch 1665 – 1669 po páde pevnosti v Nových Zámkoch, dobytej pri ofenzíve Osmanskej ríše. Dôkladné vybudovanie a obrana dosiahli, že pevnosť bola v 17. a 18. storočí najsilnejšou pevnosťou habsburskej monarchie, ktorá odrážala bojové nájazdy osmanských Turkov.
Väznica v Leopoldove bola v 50. rokoch minulého storočia jedným z najhorších zariadení vo vtedajšom Československu, ktoré bolo často označované ako likvidačné zariadenie. Počas existencie väznice sa za jej bránami toho udialo skutočne veľa. Spomeniem iba jednu udalosť, ktorá sa do jej análov nezmazateľne zapísala naveky. V roku 1990 došlo k masovej vzbure väzňov, na ktorých sa nevzťahovala amnestia prezidenta Václava Havla. Svojím priebehom a scénami silno konkurovala tvorcom seriálu Prison Break. Následne na to došlo k masakru dozorcov a k úteku recidivistov na slobodu. Keď som stál pred hlavnou bránou a zvnútra som počul výkriky väzňov, behal mi mráz po chrbte. Celé prostredie na mňa vplývalo strašidelne a nekomfortne – presne ako z Prison Break. Leopoldov, so svojou niekdajšou pevnosťou a terajšou väznicou, má za sebou skôr pochmúrne dejiny späté s požiarmi a krvou. Mestečko sa však oplatí navštíviť, aby ste spoznali aj jeho svetlé stránky súčasnosti.
Strážny hrad opradený legendami
Nad Podbrančom od nepamäti na malej skale stálo hradisko. Sídlili v ňom mocní keltskí druidi. Vládli mocnými čarami a dožívali sa vysokého veku. Hoci sa ich sídlo pomaly tratilo, všetci vedeli, že v útrobách skál tam niekde žijú. Iba s ich podporou mohol na kopci oproti vzniknúť dnešný rozľahlý hrad Branč. Zdal sa síce nedobytný, no mal jednu nevýhodu. Bol tu obrovský problém s vodou. A tak hlboká priekopa medzi vnútorným a vonkajším hradom bola vždy suchá a mala iba obranný charakter.
Hradný pán bol vášnivým poľovníkom a pri jednom love zachránil život malému slabučkému starčekovi, na ktorého zaútočil poranený diviak. Starček mu vtedy sľúbil, že mu túto službu vráti v dobe, keď ju bude najviac potrebovať. Hradný pán sa neveriacky pousmial a pomyslel si, čo mu už len pomôže taký starý dedko.
Roky bežali a príhoda upadla do zabudnutia. Nastali zlé časy, do krajiny vtrhli Tatári. Počas suchého leta obľahli hrad a snažili sa posádku vyhladovať a vysmädiť. Sily dochádzali. Tatári už prekonali vonkajšie hradby a nahrnuli sa do priekopy. Hradnému pánovi zostávali posledné minúty života. Z ničoho nič sa zrazu zatemnila obloha a spustili sa z nej prívaly vody. V priebehu pár sekúnd sa naplnila priekopa, mnohí Tatári sa utopili a zvyšok vojska veľká vlna zmietla pod kopec. Za pár minút bolo po bitke a Tatári, čo prežili, sa rozpŕchli.
Hradný pán z okna paláca uvidel na skale oproti známeho starčeka. Spomenul si na dávnu príhodu a jeho sľub. A tak vyrazil na koni, aby sa mu poďakoval osobne. Starčeka však nenašiel a už ho nikdy nevidel. Taktiež už nikdy nezažil vodu vo svojej hradnej priekope.
Aj takéto čudesné legendy sa viažu k rozľahlému hradu Branč, ktorý sa týči na homoľovom kopci nad dedinou Podbranč v okrese Senica na Záhorí. Prvá zmienka o Podbranči pochádza približne z roku 1394, kedy je uvedená v tvare Berencz a dnešná obecná časť Podzámok je spomenutá ako Podharath. V blízkosti zrúcaniny hradu Branč je Starý hrad vo výške 455 metrov nad morom, ktorý bol pravdepodobne osídlený 2500 rokov pred Kristom. V obci je aj nálezisko z mladšej doby kamennej, kde sa našli kamenné pracovné nástroje pračloveka.
Hrad Branč dal postaviť magister Aba zo slávneho rodu Abovcov – jedného z najstarších a najvýznamnejších uhorských šľachtických rodov – v rokoch 1251 až 1261 ako pohraničný hrad strážiaci cesty cez Malé Karpaty na Moravu, keďže leží takmer na hraniciach s Českom. Keďže sa hrad rozkladá na ploche približne 7500 m2, ide o skutočne rozsiahly areál, v ktorom som sa mohol pohybovať až do nemoty. Z vrchných hradieb sa mi naskytol parádny výhľad na okolitú prírodu Myjavskej pahorkatiny. Na hrade sa vystriedalo asi 40 majiteľov. Medzi najznámejších patria Matúš Čák Trenčiansky, uhorský kráľ Karol Róbert, Matej Korvín, český kráľ Ján Luxemburský a Žigmund Luxemburský.
Po vybudovaní kaštieľa v Sobotišti zostal hrad opustený, preto ho ľahko napadli a vypálili Turci počas svojich pustošivých výbojov na území. Hrad bol aj prechodnou väznicou protestantských kňazov odsúdených na galeje. Zomreli v jamách, čo bola provizórna väznica po obvode hradného múru. Dnes je už len zrúcanina hradu Branč stálou atraktívnou zastávkou turistov nielen z okolia, ale z celého Slovenska.
Text a foto: Michal Hertlík
