Stratený v bájnom labyrinte

Už od bájnych čias starovekého Grécka, keď kráľ Minos nechal na Kréte postaviť labyrint ako bydlisko pre Minotaura, si ľudia na celom svete lámu nad bludiskami hlavu. Jeden z najznámejších labyrintov na svete sa nachádza vo Francúzsku, v gotickej katedrále v Chartres. Práve toto mystické dielo kopírujú po celom svete. Jedno zablúdilo aj k nám.

Takéto nadpozemské miesto nájdeme rovno v hlavnom meste, konkrétne v mestskej časti Devínska Nová Ves. Zdalo by sa, že ho tam počas hlbokej noci stvorili samotní mimozemšťania. Neboli to veru žiadni mužíci z inej galaxie, ale Martin Kaľavský. V roku 2007 ho tam zostavil z kameňov, ktoré už za ten čas obrástli zeleňou. Veľký kruhový labyrint je súčasťou Waitovho lomu, v minulosti nazývaného Devínsky kameňolom.

Waitov lom je zaujímavá terasa s mohutnými bralami ako pozostatkom pôvodnej ťažby kameňa v období pred sto rokmi. 

Dnes lom predstavuje prírodnú lokalitu, ktorá sa vyznačuje hojným výskytom skamenelín a mimoriadne vzácnou faunou a flórou. Ak by ste sa na neho pozerali z výšky, možno by vám pripomínal jeden zo záhadných obrazcov na peruánskej planine Nazca, ktoré sú top atrakciou Peru a na ktoré sa chodí pozerať z lietadla celý svet. Najlepší výhľad na labyrint sa naskytne z vysokých skalných brál bývalého kameňolomu.

Autor labyrintu mal na jeho výstavbu niekoľko dôvodov.
Jedným z nich bolo, že išlo o dar pre jeho vtedy novú priateľku. Asi to celkom zabralo, keďže dnes sú manželia. Waitov lom mu pripadal ako ideálne miesto na dielo takého charakteru. Navyše sa dozvedel, že sa na mieste príležitostne konajú bohoslužby, čo vytvára jedinečnú symbiózu s pôvodným labyrintom vo francúzskom Chartres, kde sa náboženské bohoslužby dodnes konajú.
Na tomto mieste nájdete okrem netradičného kamenného bludiska aj altánok i drevené ovečky. Ochranárske združenie BROZ tu obnovilo pôvodnú extenzívnu pastvu zvierat, ktorá umožňuje udržiavať pôvodné lúky a pasienky nezarastené a prispieva tak k vyššej biodiverzite. Po modrej značke sa dá pokračovať ďalej a po pol hodine chôdze sa vám otvorí pekný výhľad na bralo Devína. Ak v okolí Bratislavy hľadáte miesta, kde je ticho, pokoj, menej ľudí a viac prírody, mali by ste zablúdiť k netradičnému kamennému labyrintu pripomínajúcemu časy pradávne, časy Keltov či Slovanov. Miestu, ktorého vznik podnietila neskrotná životná láska.

Bizarnosť slovenskej Transylvánie

Niektorí bohatí ľudia investujú do luxusných áut a drahých dovoleniek alebo podľahnú zberateľstvu vzácnych umeleckých diel. Iní radšej investujú do stavby nehnuteľností. K takým patrí aj záhadný podnikateľ, ktorý si nechal postaviť v nádhernom prostredí Štiavnických vrchov rovno hrad pripomínajúci jeden z tých v rumunskej Transylvánii.

Oblasť v minulosti slúžila ako strategické miesto templárov, ktorí hojnosť liečivých teplých prameňov v tejto lokalite medzi Sklenými Teplicami a Vyhňami využívali na liečenie rán z krvavých bojov. No a práve medzi nimi leží malá obec Repište, neďaleko ktorej vyrástol v roku 2009 hrad. 

Názov Marcus mu podnikateľ dal podľa mena svojho syna. Nechal pre neho postaviť takúto honosnú repliku stredovekého hradu z dôvodu, že v minulosti v danej oblasti zaniklo veľa podobných stavieb, teda pre trvalú spomienku bohatej histórie a obranyschopnosti územia, ako aj odvahy ľudí, ktorí bránili svoje územie pred vpádmi nepriateľov. Stredovekú atmosféru umocňuje aj fakt, že k hradu vedie len poľná cesta s turistickými značkami a že na hrade nie je elektrina. Presne ako v stredoveku. 

Prvá písomná zmienka o obci Repište sa datuje do roku 1388. 

Názov Repište pravdepodobne pochádza zo slova repa, ktorú pôvodní obyvatelia obce pestovali vo veľkom. Hovorí sa, že v minulosti obec založili uhliari – drevorubači Čížovci uprostred lesov, ktorí spracovávali drevo a pritom pálili uhlie, ktoré dodávali aj do Sklenej huty v Tepliciach. Títo uhliari sa usadili na pozemkoch nazvaných Za diel, Peňažná a Uhlištia. Ich názvy sa zachovali dodnes. Potomkovia Čížovcov začali postupne klčovať lesy, a tak získali pôdu, ktorú obrábali a na ktorej chovali dobytok. Usadlíci si tu postavili jednoduché drevené domy, ktoré boli roztrúsené po úbočiach vrchov. Keď vznikla v Tepliciach skláreň, presťahovali sa z úbočí bližšie k hradskej – na miesto, kde sa teraz nachádza centrálna časť obce Repište. 

Repište je zhluk domčekov s pozemkami, ktoré sú roztrúsené po oboch stranách cesty a zasadené v lone harmonickej prírody. Autom som prešiel po kľukatých zákrutách smerom nahor, až som sa dostal za dedinu na začiatok lesa. Vystúpil som z auta a začal som kráčať po lesnej poľnej ceste, pri ktorej som si všimol značku hradu odkazujúcu na hrad Marcus. Po pár minútach cesty medzi vysokými stromami som sa vynoril z lesa na obrovskú lúku. V diaľke sa predo mnou zjavil honosne pôsobiaci hrad, akoby vytrhnutý priamo z rozprávkového deja. Musel som prejsť pešo ešte pár desiatok metrov k nemu, aby som sa ocitol pred bránami. 

Hrad Marcus sa mi zdal naživo oveľa väčší ako na fotkách. 

Ako tisíckrát zväčšená maketa je zasadený na lúku, v okolí ktorej nevidno okrem stromov a trávy nič. Architektúra je skutočne prepracovaná do posledného detailu. Dominantou je šesť vežičiek zakončených kužeľovitými strechami. Okolo hradu je rozsiahly pozemok s jazierkom a sochami bojovníkov. Pozemok je ohradený vysokým plotom, všimnete si na ňom mnohé starodávne kresťanské symboly. Slováci o tomto hrade, ktorý niektorí považujú za najbizarnejší hrad na Slovensku, takmer nevedia. Postupne však k nemu ľudia hľadajú cestu cez tmavý repištský les, na konci ktorého sa prenesú do slovenskej Transylvánie so všadeprítomnou mystickosťou.

Farebný skvost v lone prírody

Na našom čarovnom Slovensku sú miesta, ktoré by mal poznať každý z nás. No a samozrejme vždy je lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť. Jedným z takých miest je aj unikátna podhorská osada pri Ružomberku. Je pamiatkovou rezerváciou ľudovej architektúry a ako pozoruhodne zachovaný sídelný celok je od roku 1993 zapísaná do Zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. Názov miesta pochádza od slova vlk, nakoľko v okolitých lesoch bol jeho výskyt veľmi hojný. Už viete, o akej dedinke, ktorú akoby dokonale vymodeloval sám pán Boh, je reč? 

Trvalo mi celý život, kým som si tam našiel cestu, ale ten skvelý moment konečne prišiel a čaro Vlkolínca som videl na vlastné oči. 

Pozostávajúci z typických zrubových objektov charakteristického stredoeurópskeho typu, je jednou z najikonickejších a najtradičnejších pôvodných dedín na Slovensku, ktorá sa teší širokej popularite Slovákov i cudzincov. 

Vlkolínec je situovaný v značne izolovanej polohe. 

Aj to prispelo k tomu, že sa až do dnešných čias zachoval vonkajší vzhľad domov a v mnohých z nich aj vnútorné usporiadanie. V celej strednej Európe sa nezachoval podobný porovnateľný súbor pôvodných domov, a tým je Vlkolínec tak veľmi výnimočný. Podarilo sa ho navštíviť aj vám?
Farebnosť Latinskej Ameriky je na každom kroku prítomná v jednej z najkrajších slovenských dediniek, ktorá svojou malebnosťou a ľudovým šarmom berie dych všetkým návštevníkom.
Vlkolínec je typickým predstaviteľom sústredenej svahovitej drevenej osady.

Zachovalo sa v ňom 45 usadlostí, ktoré tvoria obytné domy a hospodárske budovy. Trojpriestorový zrubový dvojdom, ktorého konštrukcia a vnútorné usporiadanie sú charakteristické pre horské oblasti stredného a severného Slovenska, je svojím zastúpením prevažujúcim objektom v skladbe vlkolínskej architektúry. Je dôležité podotknúť, že v niektorých domoch dodnes bývajú domáci obyvatelia – hrdí Vlkolínčania. Vlkolínec je teda spojením skanzenu (múzeum ľudovej architektúry v prírode) a obce, v ktorej ľudia vedú svoj bežný vidiecky život. 

Na Vlkolínci sa mi veľmi páči to, ako skvele harmonizuje s prostredím, v ktorom sa nachádza.
Farebné drevenice sú veľmi citlivo zasadené do prírody, akoby boli pre seba stvorené. Vyzerajú ako namaľovaný obraz. Presne ten, ktorý by sme našli niekde visieť na stene v dome u babičky. Malinký kúsok krajiny, ktorý ma napĺňa pokojom a krásou. Niektoré domy majú farbou natreté všetky steny, iné len priečelia. Bočné steny na veternej strane sú obité drevom alebo šindľom, aby boli ochránené pred vetrom či dažďom, keďže ide o podhorskú osadu obkolesenú nekonečnými horami a lesmi národného parku. 

Biele, béžové, okrové, modré, ružové, citrónovožlté, zelenkasté. Nie vždy však boli vlkolínske domy až také krikľavé ako v súčasnosti. Obvyklými farbami boli svetlomodrá, biela či béžové odtiene. Až v priebehu histórie sa ich obyvatelia rozhodli viac spestriť a vniesť im čerstvý šmrnc. Vlkolínska farebnosť je preto raritou, ktorá široko-ďaleko nemá obdoby.