Prednedávnom som, milí priatelia, čítala rozhovor o poznaní alebo, presnejšie povedané, rozoznávaní, či je určitá spoločnosť ešte ,,primitívna“ alebo naopak ,,vyspelá“. Vraj sa to spozná podľa toho, ako realizuje svoje najvyššie poznanie. My sme totiž zvyknutí domnievať sa, že úroveň spoločnosti by mala byť posudzovaná podľa úrovne jej poznania.
Tu však z rozhovoru vyplynula veľmi zvláštna vec, ktorá by nemala nechať ľahostajným nikoho z nás, kto vníma realitu okolo seba a chladný voči súčasnosti nehodlá ostať. NA ČO NÁM JE POZNANIE, KEĎ HO NEREALIZUJEME V PRAXI? Je nám na nič, ba čo viac, stáva sa nebezpečným. Zaujímavé, však?
Už v minulom úvodníku som písala, že sa pohybujeme v kruhu. A v tejto dobe, neuvedomujúc si vlastnú regresiu, holdujeme navonok pocitovému progresu, aby som bola jednoznačná a zbytočne nepoužívala múdre spojenia, poviem na rovinu, čo to znamená – spoločnosť sa pohybuje dozadu, nie dopredu. Ako to myslím?
Stačí počúvať a zistíme, že tí, ktorí si pamätajú pocity a nebrúsia po emočne plochých tikoch sociálnych sietí, neraz vzdychnú: ,,Pred dvadsiatimi rokmi bolo na svete viac súcitu a porozumenia medzi ľuďmi.“ Určite sa teraz mnohým prehnala hlavou myšlienka, že ale veď poznanie je neodsudzovať, neposudzovať ani nesúdiť, a cítia sa mojou vetou odsudzovaní. Ale, priatelia, ak chcem ísť zo Žiliny do Košíc a ocitnem sa na ceste v smere do Bratislavy, cítila by som odsudzovanie, ak mi ktosi povie, že idem zlým smerom? Nie, bola by som mu vďačná, že mi pomohol, ušetril mi zbytočný stres, vynaloženú energiu, čas i prostriedky a o sklamaní ani nehovorím. Prečo? Lebo v tomto prípade platí veta: ,,Hovoriť človeku, že je primitívny, je iné, ako ukázať mu smer.“
Kde teda vlastne sme, keď hovorím v úvodníkoch o kruhu? Áno, písala som, že je to predsa len iné. Iné v tom, že sme si mnohí začali veľmi intenzívne uvedomovať akúsi krásu, ba priam nádheru. Toho, akí sme a akí byť môžeme. Primitívnu, neutíchajúcu, ba naopak silnejúcu a rastúcu nádheru, ktorá k vrcholu ľudského vývoja smerovať iba začala. A my sme na počiatku. Lebo, priatelia, naše najkrajšie ideály sú ešte nevyjadrené a najúžasnejšie vízie sú ešte nezrealizované. Prebúdzame sa a je to pre nás životne dôležité, aby sme pochopili. A ak sa pýtame teraz: „Čo?“ Tak tu je odpoveď: „Sme v bode, kedy sa naša spoločnosť stáva nástrojom našej technológie namiesto toho, aby naša technológia bola nástrojom spoločnosti.“ Neporušme tentoraz rovnováhu… Máme totiž šancu. Veľkú šancu.
Erika Lamperová
