Niekedy mám pocit, že všetko, čo sa nám v životoch deje, tu už bolo, že naše životy idú v cykloch a nič nové pod slnkom nie je ani v našich vzťahoch. Prastarý vzorec pohŕdania v rodoch medzi mužmi a ženami, ktorý sa zrodil niekedy pri strome Poznania dobrého a zlého, stále obnovujeme. Hrou, ktorú načali Eva s Adamom, keď Adam nenastavil Eve hranice, ale, naopak, podľahol jej túžbe po jablku, sa zaradil do kategórie – slabý muž. Stratil úctu ženy, sám jej potom nemohol dať lásku. Kde sa rodí úcta, láska, kde pohŕdanie, čo sú bludy obludné vo vzťahoch a ako všetko na dobré obrátiť? Aj o tom sú úvahy etikoterapeuta Vladimíra Červenáka.
Príbeh o lenivých mužoch
Skôr ako dáme Vladimírovi slovo, pozrime sa na príbehy z našich domácností, ktoré sa vraj často dejú. Sťažovali sa ženy, že ich muži doma nič nerobia. Mnohí dokonca ani nepracujú, a tak je všetko na pleciach žien, všetko MUSIA ony robiť.
Zastavme sa pri slovíčkach láska a sťažovať sa. Ak sa žena sťažuje, môže byť v láske k svojmu mužovi? Ak sa sťažuje, je obeťou. Keď je obeťou, o láske nemôže byť ani reč. Láska sa zo vzťahu vyparila a namiesto nej prišla závislosť a potreba prerobiť muža na takého, akého ho chce mať žena. Alebo je iná možnosť? Keď bude on – môj muž – ležať na gauči, ja – žena – nebudem konať. Žiadne výčitky, ani na nákup ho nepošlem, keď bude hladný. Nič neurobím vo vonkajšom svete, do ktorého patrí aj muž, pretože každý z nás môže situáciu riešiť iba v sebe, nie v druhom! Je to tak, Vladimír?
Vladimír: Ide o to, že keď máš hlbokú dôveru v život, a tým pádom aj dôveru vo svojho muža, tak naozaj nepotrebuješ nič hovoriť. Totiž všetko to, čím si vnútorne naplnená a ukazuješ, že si šťastná, spokojná a svietiš, potom nepotrebuješ konať.
Keď žena koná, je v mužskej polarite, nie v ženskej. To jej vnútorný muž koná. Všetko, čo robíš, je tvoja mužská polarita. Keď si a zažívaš pocit naplnenia, svietiš, hreješ bez toho, aby si niečo chcela robiť, si v ženskej polarite. Potrebuješ sa vnímať fraktálne: si žena, ale o fraktál nižšie v tebe si žena aj muž. Máš v sebe lúč, ktorý sa zatáča energeticky do jedného lúča, ale máš aj ten, ktorý sa otvára. Otvárajúci sa – to je ženské v tebe. Konajúci aspekt v tebe, akcia, keď čokoľvek robíš, je mužský. Ide o to, či si v rovnováhe a či si zvedomňuješ, že o fraktál vyššie si žena.
Uvedomuješ si, že si kráľovná. Si to najviac, čo môžeš byť. Žena je úplne najviac vo fyzickom vesmíre. Načo by si potom konala, keď si najviac? Tvojou úlohou je svietiť. Slnko svieti. Bodka. To je jeho konanie, to je jeho spôsob, ako je. Akonáhle uveríš, že máš niečo robiť, že máš zachraňovať svet, už si muž. Už si na mužskej strane, čiže v tej chvíli opúšťaš ženskosť a potom sa cítiš nespokojná, lebo si opustená. Opustila si sa.
Aj to je opúšťanie, keď muž leží a žena sa rozhodne ísť na seminár etikoterapie?
Vladimír: Áno, to je tá istá situácia. Žena sa rozhodla zachraňovať, ale záleží, z akého priestoru ide na etikoterapiu. Ak ide z priestoru, že ide zachraňovať rodinu a ide tam najmä kvôli mužovi, vtedy veľmi skoro skončí. Keď ide preto, že zistí, že s ňou niečo nie je v poriadku a muž jej to niečo zrkadlí, vtedy bude úspešná. Takej žene etikoterapia – rozpoznanie pravdy o sebe samej – prinesie ovocie.
Ide totiž o to, aby žena premýšľala o sebe, nie o mužovi. Aby si uvedomila: Žijem tento život, kde sa mi vyskytlo toto ležiace zrkadlo na gauči. Nie je to o ňom, je to o mne. Keď si uvedomí, čo jej vlastne život ukazuje, kde jej život ukazuje stratu dôstojnosti i to, kde sa sama v sebe stratila, dôjde k celistvosti. Je chybou, pýchou, ak si žena myslí, že ona je tá správna a on je idiot lenivý na gauči ležiaci. To je pýcha. Muž ti zrkadlí niečo, čo v sebe nevidíš. Porovnávaš a hovoríš: Pozri, pracujem, pozri, čo všetko robím a ako dobre to robím, a ty nič. Vidíš, z akého priestoru to robíš? Si rovnako bezmocná ako on. Úplne ako dve hrozná.
Keď máme v sebe stav naplnenia, neriešime, sme. Keď nemáme stav naplnenia, špekulujeme, krútime sa ako had. Hľadáme cestu, ako uniknúť z pekla. Práve to býva príčina, že v ňom ostávame. Chceme z neho uniknúť. Najprv treba veci prijať, prijať aj peklo, prijať aj svoj tieň, prijať aj svoje slabosti. Keď prijmeš svoje slabosti, prijmeš aj mužove.
Čo môžeš urobiť inak? Keď vidíš, že leží na gauči, prídeš k nemu ako mačička, zvinieš sa mu do náručia. Pritlačíš sa k nemu a budete ležať spolu. Uznáš, že v danej chvíli je to najlepšie, čo môžete spolu robiť a nasleduješ muža. Budete sa spolu oddávať ničnerobeniu. Vedie ťa k ležaniu na gauči, tak si k nemu ľahni a urob atmosféru. Ako je nám fajne, že môžeme spolu ležať na gauči! Koľko ľudí v strese lieta s metlami po byte a my si tu pekne ležíme. Ja ťa tak milujem, Janíčko.
Jednoducho ostaneš v ženskej energii. Spokojná, naplnená, je všetko v najlepšom poriadku. Nie si riaditeľka vesmíru, nepotrebuješ riadiť, riešiť… zostaň v ženskej energii, nechaj sa viesť. Jemu dôjde, keď budete obaja ležať na gauči, večer nebude mať na stole večeru a nebude čo do pece priložiť. Jemu to dôjde, ale keď nemusí, keď všetko urobíš, načo by sa snažil! On bude snívať o nekonečnosti vesmíru a nesmrteľnosti chrústa. Ak je žena v múdrosti, múdrosť automaticky k mužovi pôjde. Ak je žena v chaose, muž jej chaos zrkadlí. Ak žena nie je v ženskej energii, neľahne si k mužovi a ide ju roztrhnúť od jedu.
Pozrime sa na muža jeho pohľadom: možno je na gauči nešťastný a len preto, že je bezradný. Nevie, čo má robiť, je v chaose a reaguje na svoju ženu ženským spôsobom. Čaká na ňu, ale ona lieta okolo neho s metlou a ešte mu aj práši do očí. Ak už robila dlho to isté a neprinieslo to žiadny výsledok, treba niečo zmeniť. Čo tak sadnúť si na zadok a prestať sa hýbať? Jej pohyb je vlastne to, že nie je sama sebou, že nie je v tej chvíli v ženskosti.
Keď sa prestane hýbať, rozšíri sa jej vedomie a dôjde jej, že jej šťastie nezávisí od toho, či muž práve niečo robí alebo nerobí, alebo či leží, či spí alebo pracuje. Nezávisí od toho jej stav. Závisí však od toho, do akého stavu sa ona sama uvedie. Či je stiahnutá, alebo uvoľnená. Od toho závisí jej šťastie.
Otázka či môže žena ako prvá urobiť nejaký krok, je nesprávny priestor. Otázka je z nesprávneho priestoru položená, preto nemôžeš dostať na ňu odpoveď. Musíš ísť do svojho vnútra. Keď si v sebe uvedomíš svoj stav a zmeníš ho, môže sa zmena udiať v sekunde.
Keď zmenu hľadáš niekde vonku, vtedy nastúpiš cestu pútnika, ktorý stále hľadá a hľadá. Potom musíš muža opustiť, vyhlásiť ho za idiota. Na konci cesty však zistíš, že ten idiot bol úplne niekde inde a nastúpiš proces. Urobíš nejakú akciu k zmene. V zmene sa začnú veci diať. Budeš ich robiť inak ako predtým. Potrebuješ však nesmierne veľa trpezlivosti, lebo cestou pútnika, keď niečo hľadáš, pôjdeš možno sedemsto životov. Je to dlhá cesta.
Existuje aj krátka a rýchla cesta. Kedy? Vtedy, keď sme ochotní sa rozpamätať na skúsenosť svojich predkov. Keď máme zvedomených predkov v sebe, tzn. máme hlbokú úctu k nim a vedomie toho, že my sme tí predkovia, v tom momente aj ich skúsenosť je nám k dispozícii. Nemusíš odžiť sedemsto životov, aby si zažila sedemsto životov svojich predkov. V tom momente ti príde múdrosť. Treba ale rátať s tým, že sa bude meniť v tvojom živote úplne všetko a radikálnym spôsobom. Úplne sa ti zmení okruh priateľov, miesto, kde žiješ, životný štýl, vedomie… Transformuje sa úplne celý človek. Telo ostane to isté, ale staré ja, ego, bludné presvedčenia o tebe samej jednoducho zomrú.
Mnohokrát lipneme na tom, že chceme ostať rovnakí a svet okolo seba chceme mať iný. To je však opačne. My sme to, čo prestane existovať v podobe, v akej bolo. Dôveruj, že to nové je to, čo v skutočnosti si. Ak sa bojíš zmeny, to je strach ega, to je tvoja smrť.
To, čo ti prináša bolesť a utrpenie, je systém bludných presvedčení. Bludy musia zomrieť. Ego sa stotožnilo s bludmi. Keď sa stotožňuješ s egom, teda so systémom bludov, automaticky trpíš. Vyskočíš z vnútorného pokoja a si nešťastná. Ego si totiž nárokuje, aby veci boli nejako. Nevie prijať zmeny. Pritom život je jedna permanentná zmena.
Ego potrebuje zvíťaziť a v tej chvíli, keď ideš zametať, kým on leží, no nebudeš zametať, aby ťa nevidel. Naopak. Fest tak, aby ťa videl. Ukazuješ mu, že si lepšia, že si tá správna. Prečo to robíš? Lebo nevidíš svoju hodnotu. Potrebuješ uznanie hodnoty. Zvonka.
Keď sa však udeje transformačná zmena, vonkajšie veci sa nemusia vôbec zmeniť. Stále sa dejú tie isté veci, ale vnútorný postoj k tomu, čo sa deje, je úplne iný. Priestor, v akom sme, je iný. Čiže veci sa dejú naďalej. Často hovorím v škole etikoterapie, že to, čo sa dialo pred etikoterapiou, sa bude diať aj po etikoterapii, ale ten, čo tam bol, ten, čo to zažíval, bude iný. Teda zmena nie je vonku, zmena je vo vnútri. Niektorí ľudia si myslia, že keď absolvujú etikoterapiu, všetko sa bude diať inak. Pred týmto varujem. Pozor! Veci sa môžu diať presne rovnako, ako sa diali, ale už nebudú tie isté, lebo tvoj postoj k situáciám a priestor, z akého ich vnímaš, je iný. Preto sa zmení všetko.
Tam, kde si predtým bola reaktívna, kde si reagovala hystériou alebo útokom, alebo obranou, čiže prišla panika, chaos, bola si dezorientovaná, stratená, zúfalá, nešťastná, smutná, ľútostivá, slabá… tam ostávaš vo svojej sile a v nadhľade. To je zmena. Vidíš, že veci sú a že sú v poriadku, lebo sú žatvou toho, čo si siala včera, predvčerom, a vieš ich prijať. To je permanentné prijatie. Hoo ponopono potom naskakuje automaticky v momente, ako v podvedomí zistíš, že si niečo nevidela. Príde a preberie zodpovednosť. Ospravedlníš sa sama sebe, odpustíš sama sebe, lebo nemáš potrebu trestať sa. Už situáciu nevnímaš ako chybu, vnímaš ju ako jednu z možností, ktorá možno vybočila z cieľa, za akým ideš. Preberieš zodpovednosť a vrátiš sa pekne späť na svoju cestu bez toho, aby si sa na seba hnevala alebo bola rozrušená. Jednoducho – prijatie. Takto to je, preberám za to zodpovednosť. To neznamená, že to tak má byť naďalej. Koriguješ. Naďalej robíš korekcie k letu, lebo vieš, kam chceš doletieť. To je vnútorná zmena.
Rastieme spolu.
DagmaRA Sarita Poliaková, Vladimír Červenák
www.advaita.sk
