Neverím, že sme sa vynorili zo zvieracej ríše, ako tvrdí darwinovská evolučná teória. Základný ľudský prvok nemožno odvodiť z vedomia zvierat. Pre mňa, idealistického filozofa, nie je ľudské „ja“ produktom biológie a biografie. Je ich zdrojom. Náš vedomý život pochádza zo sveta vedomia, duchovného sveta, rovnakým spôsobom a s rovnakou logikou, ako náš fyzický život pochádza zo sveta hmoty, fyzického sveta. Tieto dva svety sa stretávajú na búrlivom mieste zvanom „ľudská duša“. My ľudia sme nikdy neboli súčasťou sveta zvierat, ale niet pochýb o tom, že svet zvierat bol vždy súčasťou nás. „V Ríme buď ako Riman.“ A na zemi buď pozemský, inak zahynieš alebo tu v skutočnosti nie si. A my tu chceme dočasne byť, aby sme získali pozemské skúsenosti ako surovinu pre náš duchovný život, rovnako ako potrebujeme fyzickú potravu pre náš fyzický život. Pozemská skúsenosť je potravou pre ľudského ducha. Ale ako každé jedlo je potrebné ju najskôr stráviť, inak nás zničí. Tak sme prišli, každý z nás, aby sme krok za krokom vytvorili ďalšie nebo na zemi, aj keď tento projekt väčšinou nevyzerá ako veľký úspech. Tento prístup k ľudskému životu krásne vyjadruje švédsky film Ako je v nebi4 (Så som i himmelen).

Všetok náš emocionálny chaos, naše obranné reakcie vybuchujúce z nezahojených rán z minulosti, naša agresivita, naše depresie, úzkosti, tvrdohlavé deštruktívne vzorce, náš strach zo seba samého, sebanenávisť, pochybnosti o sebe, naše vyhýbanie sa, naša deštruktívnosť, naša temnota, naša horkosť, celá džungľa, ktorú nosíme vo vnútri a ktorou sme ovládaní, to všetko sa javí na povrchu vedomia ako nejaká patológia. Dlhý zoznam „problémov“, ktoré treba vyriešiť. Ale z iného uhla pohľadu je toto všetko len surovina pre náš duchovný vývoj, ako pôda pre korene stromu, ak len tomu čelíme.

Tam, na prahu konfrontácie s našou temnotou, primitívnou bytosťou, s vnútornou džungľou, s našou astralitou, je moment slobody. Môžeme do tej džungle spadnúť, stotožniť sa s ňou, stať sa jej súčasťou alebo jej čeliť, prevziať za ňu zodpovednosť, vniesť do nej svetlo, postarať sa o ňu ako o záhradu a premeniť ju na naše vyššie vedomie.

Nedávno som sa na verejnej ukážke psychofonetického procesu v rámci prednášky o psycho-duchovno-somatickom ekosystéme pýtal klientky: „Toto všetko je vašou súčasťou, áno?“ „Áno.“ „Čo je väčšie: časť alebo celok?“ „Celok.“ „Takže ste väčšia ako váš strach, sebaagresia, uviaznutie, nepohoda. Urobme to: čeľte tomu, pozrite sa na to, privlastnite si to, ovládnite to.“ A ona to urobila a viditeľne vyrástla pred našimi očami, stávala sa čoraz viac sama sebou. To je to, čo robíme v psychofonetických procesoch: transformujeme surový materiál našej astrality na manas, duchovné „ja“, našu individuálnu spiritualitu.

Ľudské astrálne telo, ktoré máme spoločné so všetkými zvieratami, vzniklo podľa evolučnej teórie Rudolfa Steinera pred miliónmi rokov. V oveľa neskoršom štádiu bola jeho časť pre-individualizovaným vedomím, ktoré pôsobilo zvonku pôvodnej ľudskej konštitúcie, premenená na prvý orgán ľudskej duše. Až oveľa neskôr vstúpilo naše individuálne vedomie, ľudský individuálny duch, „ja“ do individuálnej konštitúcie, ako je to teraz. Ale toto nie je koniec ľudského evolučného procesu, len nový začiatok5.

Ale iba jedna časť ľudského astrálneho tela bola premenená na prvý orgán duše: pocitová duša, kde začína ľudské individuálne vedomie. Väčšina nášho astrálneho tela je stále netransformovaná, stále existuje na živočíšnej úrovni astrality.

Preto ľudská astrálnosť pozostáva z dvoch komplementárnych zložiek: 1) pocitová duša, transformovaná časť astrality, ktorá sa stala základnou zložkou ľudskej duše. Je nezávislá od času, uchováva vo vnútri ľudskej duše rezonancie dojmov, ktoré sa odohrali v čase, poskytuje základ pre všetky funkcie duše: myslenie, cítenie, chcenie a konanie a 2) vnímavé telo (alebo astrálne telo), zostávajúca netransformovaná časť ľudskej astrality, ktorá žije v čase. Je to časť prírody, väčšinou nevedomá, aktívna vo dne aj v noci. 

Pocitová duša prijíma dojmy z vnímavého tela (astrálneho tela) a uchováva ich v duši pre ďalšiu kultiváciu, reflexiu, motiváciu a pamäť. Je spojená s mozgom a centrálnym nervovým systémom, ktorý sa vypína, keď spíme6. Vnímavé telo (astrálne telo) absorbuje dojmy z vonkajšieho sveta vrátane fyzického tela človeka do pocitovej duše a je spojnicou medzi ľudskou dušou a vonkajším svetom. Žije úplne v čase, je úzko späté so životným telom, fyzickým telom, životom vnútorných orgánov a úložiskom našej pamäte. Jeho základom je autonómny nervový systém, nie mozog, a je plne aktívny vo dne aj v noci, riadi činnosť všetkých našich vnútorných orgánov. Toto je to naše veľké „podvedomie“, živý zdroj túžob, sympatií a antipatií a mocného inštinktu prežitia.
Tieto dve zložky spolu tvoria ľudskú astralitu, základ skúsenosti a vedomia. Pochopenie týchto dvoch zložiek ľudskej astrality, ich podobností, rozdielov a intímnych vzťahov je nevyhnutné pre pochopenie ľudského života, ľudskej konštitúcie, rozdielov medzi dňom a nocou, vedomím a podvedomím, vnímaním surovín pre súčasný život duše a pre jej budúci vývoj. To je to, čo nazývame v psychosofii (teoretickom pozadí psychofonetiky) vonkajšia hranica duše. Viac o psychosofii v ďalších článkoch.

Teraz žijeme v dobe, keď ľudské „ja“ pracuje zvnútra ľudskej duše na druhej úrovni premeny astrálneho tela na ďalšiu úroveň ľudskej konštitúcie: duchovné „ja“ alebo manas v sanskrte. Toto je zdroj všetkých intuícií, skutočnej spirituality a skutočnej empatie. Manas je zdrojom všetkej skutočnej múdrosti.

Súčasný stav ľudskej evolúcie, ten, ktorý začal v západnej Európe a teraz sa stal svetovou kultúrou, bol založený na formovaní individuality, osobnosti a nezávislého intelektuálneho myslenia. Tu je základ celej našej modernej vedy, techniky a nevyhnutného materializmu. Základnou podmienkou tohto vývoja bolo oddelenie od kozmickej inteligencie. Táto kultúra bude ešte chvíľu pokračovať, ale mnohé jej časti sú už v rozklade a degenerácii. Pokračovanie na ich základe vedie k zaručenej deštrukcii jednotlivcov, spoločnosti a samotnej zeme, ako je zrejmé z katastrofického postupného ničenia prírody spôsobeného človekom. Toto musí prestať. K materialistickej, egoistickej inteligencii viazanej na intelekt, ktorá vyplynula z nevyhnutného procesu individualizácie, treba pridať ďalší rozmer. Toto vyváženie môže prísť len od ľudí, ktorí už rozvíjajú novú dimenziu ľudskej evolúcie: vytvorenie manas, duchovného „ja“ a novej kultúry úplnej empatie. Toto je jediná možná budúcnosť ľudstva a zeme, nášho domova, ak ľudstvo a zem vôbec majú nejakú budúcnosť.

Táto nová dimenzia, manas, môže vzísť len z ľudí, ktorí sú zaneprázdnení rozvíjaním svojho sebauvedomenia, pomocou ktorého môžu premeniť najnižšiu úroveň svojej existencie na najvyššiu dimenziu svojho vedomia. Toto je veľký projekt, do ktorého sme v tejto fáze nášho vývoja všetci zapojení, vedome alebo nevedome.

Ak dosť ľudí čoskoro vyvinie ďalšiu úroveň ľudskej konštitúcie vlastným individuálnym vedomým úsilím, potom sa ľudstvo ako celok posunie na ďalšiu úroveň svojho vývoja. Celá evolúcia je teraz vedomá, je to evolúcia vedomia. Inak my ľudia vymizneme tak ako predtým dinosaury.

Už neexistuje žiadna záruka našej budúcnosti. Iba osobné a kolektívne voľby.