Všetci sme spojení prostredníctvom kolektívneho podvedomia a snívame spolu sen. V kolektívnom vedomí ľudstva je strach a pravidlá a je v ňom málo dôvery a lásky. Vytvára to veľkú nerovnováhu. Na jednej strane sú ľudia, ktorých prioritou sú hmotné hodnoty, a na druhej strane ľudia, ktorých prioritou sú duchovné hodnoty. Je potrebné, aby došlo k prestavbe vedomia, kde prioritou číslo jedna nebudú hmotné ani duchovné hodnoty, ale láska.

Veľmi nebezpečné je, keď v kolektívnom podvedomí nie je láska. Narastá tak egoistické vedomie, a to je nebezpečné. Egoistické vedomie plodí podvedomie bez lásky. Nebezpečné je, že je obdivované ako sila a schopnosť presadiť sa a prežiť, a to dokonca aj ezoterickou spoločnosťou, ako niečo správne a hodné obdivu. Ospravedlňované to je vetou: „Všetko je tak, ako má byť. Keď niekomu niečo poviem alebo urobím a jemu sa to nepáči, je to jeho problém.“ Akoby sme sa všetci mali zrazu len vyjadrovať, a keď niekomu naše vyjadrenie ublíži, je to jeho problém a jeho trauma, my s tým nič nemáme, veď my sme sa len vyjadrili. V tomto programe fičí veľa ľudí. Prevláda tak orientácia na vlastné ego. Človek chce mať silnú individualitu, ale neuvedomuje si, že keď láska v duši človeka a orientácia smerom k nej nie je dostatočne silná, tak kolektívne ego začína víťaziť. 

Cesta k vyliečeniu egoizmu nie je altruizmus, ale láska. Individuálne sebecké vedomie bez lásky prináša svetu stále väčšie škody. Je treba si dávať pozor na tvrdú prioritu duchovných hodnôt. Keď človek slepo nasleduje duchovné hodnoty a chýba láska, tak sa idealizmus zmení na despociu a človek si ani nevšimne, že tvrdne. Rozvíja sa tak fanatizmus a fašizmus. Je to cesta späť, kedy každý bojuje za svojho boha, za svoju pravdu, za svoje princípy, za svoju morálku a hodnoty bez ohľadu na lásku. Keď sú princípy, správnosť a zásady viac ako láska, v podvedomí má človek uloženú agresivitu voči všetkému, čo je iné ako jeho hodnoty a princípy. Za svoje princípy sa ľudia hádajú, jeden druhého zatracujú a sú v neustálej podvedomej vojne. V tejto vojne má každý svoju správnu stranu a vojna v podvedomí človeka prepája s podvedomým programom ničenia lásky. Láska je za princípmi, duchovnými hodnotami, individuálnymi potrebami našej osobnosti, hodnotami a spoločenskou morálkou. Je to zakázaná veličina. V podvedomom snení, čiže v kolektívnom podvedomí, sa láske venuje veľmi malá pozornosť, takmer žiadna, a žijeme ju, keď nám vyjde čas. 

Nerobíme činy, ktoré nás presahujú, a to z nás robí priemerných ľudí s rovnakými potrebami a túžbami ako všetci, ktorí snívajú spoločný svet o tom, že je treba prežiť, niečo dokázať, dosiahnuť a získať uznanie. Pritom uznávame utrpenie, upracovanosť a odkladáme lásku na potom ako nejakí hrdinovia, čo si dokážu všetko odrieknuť pre princíp. Týmto slepo nasledujeme zákon obetovania. Nie zákon dávania, ktorý vedie k sebaúcte, radosti a k hojnosti. Obetovanie vedie k lakomosti, závisti a v konečnom dôsledku k nedostatku. To, čo obetujeme, je väčšinou to najdôležitejšie – láska. Niektorí ju obetujú kvôli egu a jeho potrebám, niektorí kvôli pohodliu a niektorí zo strachu, že budú vyhnaní inými a neprijatí. Láska je totiž divoká cesta. Cesta nepohodlná, nezaistená a neprešliapaná. Pohodlie ničí lásku, pre lásku je totiž nutné niečo vykonať, nie čakať a vyžadovať.