Stela, ahoj, čo sa muselo zmeniť vo vašom živote, aby táto kniha uzrela svetlo sveta?

Knižka má za sebou celkom zaujímavý príbeh. Hoci bola vydaná v novembri 2022, napísala som ju už na jeseň 2020. Mala som vtedy doslova písaciu mániu. Akoby som cítila, že niečo sa veľmi rýchlo a natrvalo zmení. A aj sa zmenilo… Stačí sa pozrieť okolo seba. Písanie mi vtedy netrvalo ani dva mesiace, ale zhodou všelijakých okolností, ktoré priniesli možno príliš veľa alebo, naopak, príliš málo zmien, bol rukopis celé dva roky odložený v zásuvke. Potom sa v mojom živote zmenilo niečo. 

Po desiatich rokoch budovania biznisu, ktorý som milovala, ktorým som žila, pre ktorý som dýchala, s ktorým som zaspávala aj sa s ním zobúdzala, som musela urobiť asi to najťažšie rozhodnutie v živote. A tak presne na desiate výročie časopisu, ktorý som celé roky vydávala, som neoznámila jeho narodeninovú oslavu, ale to, že ďalšie číslo už nevyjde. Toto zemetrasenie spustilo kaskádu zmien, ktoré sa prehnali mojím životom ako nečakané tornádo, po ktorom doslova neostal kameň na kameni. Prišiel čas na nový život. A ja som sa rozhodla privítať ho takouto oslavou zmien. Vytiahla som Kult zmeny zo zásuvky a dnes je z neho moja nová štartovacia čiara. Vždy som chcela byť spisovateľkou. A povedala som si – kedy, ak nie teraz?

Priblížite nám jej žáner a obsah?

Je zvláštne, že vždy, keď sa ma na to niekto opýta, neviem dať knihe jednoznačnú nálepku. Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, čo všetko a ako rýchlo či pomaly sa v našom živote mení? Čo všetko ovplyvňuje naše rozhodnutia niečo zmeniť alebo, naopak, nemeniť vôbec? Je naozaj pravda, že milionár ostane vždy milionárom a žobrák žobrákom? Prečo nám v krízach môže pomôcť návrat do detskej izby? A dá sa naozaj odraziť od dna? To všetko v knihe nájdete. Je to tak trochu motivačná literatúra, tak trochu príbeh, ale hlavne je to úplne o živote. Je tam veľa aj z môjho života, ale svoje zážitky som písala preto, aby sa v nich ľudia mohli nájsť. Aby sa aj oni vrátili do svojich životov, aby porozmýšľali nad tým, ako sa dopracovali k niektorým rozhodnutiam a zmenám, ktoré im priniesli. Kniha má veľmi jemnú dejovú linku, je písaná nenáročným štýlom a každá kapitola začína básňou. Dôležité je však povedať, že ju nenájdete v kamenných obchodoch, ale len v e-shope na www.kultzmeny.sk.

Čo pre vás predstavuje zmena?

Zmeny som nikdy nemala veľmi rada. Je to pritom paradox, pretože môj študentský aj pracovný život nikdy neboli úplnou rutinou. Mala som veľké sny a plány a aj som za nimi šla. Mnohí so mnou budú určite súhlasiť, že čím odvážnejšie sny máte, tým kľukatejšia cesta k nim vedie. Ale ja som Baran! A to otrepané klišé, ktoré sa o Baranoch hovorí – že chcú hlavou preraziť múr – to som presne ja. Nechcela som počuť, že sa niečo nedá, nechcela som sa vzdávať a s takým prístupom vás v živote čaká veľa víťazstiev, ale aj veľa kotrmelcov, pádov a prehier. Možno práve preto som chcela mať aspoň niekde istoty. A boli to hlavne vzťahy. Rodina, partneri, priatelia… Vždy som mala obrovský problém púšťať zo svojho života ľudí bez ohľadu na to, ako veľmi ma vzťah s nimi ubíjal. Veľmi som si priala, aby mi každý rozumel, chcela som byť s každým len zadobre, stále som sa snažila niekoho presviedčať, že „som dosť dobrá“. Donekonečna niečo vysvetľovať, skúšať, klamať si… ale hlavne si nepripustiť, že niečo nefunguje. A bolo úplne jedno, či išlo o vzťah s kamarátmi, spolužiakmi, o vzťahy v práci, v rodine alebo s mojimi partnermi. Bol to môj vzorec. Vždy som sa bála, že o niekoho prídem, a tak som nikdy nevedela urobiť rýchle a radikálne rozhodnutie a rozlúčiť sa.

Je to už dnes inak?

Keby to bolo také jednoduché a vedeli by sme si zmenu mindsetu kúpiť v potravinách, bolo by to skvelé! Aj o tom píšem v knihe… Bohužiaľ, niektoré zmeny asi nevieme urobiť naraz a definitívne. A aj keď už raz spravíme niečo inak ako zvyčajne, nevieme s istotou tvrdiť, že už nikdy nedôjde k recidíve. To bude asi aj môj prípad. Dnes už viem, že aj vzťahy občas potrebujú nový vietor. Nemôžete niekoho donekonečna tvrdohlavo držať za ruku, keď on vás svojou druhou rukou mláti palicou! To som síce veľmi zjednodušila, ale verím, že je z toho jasné, čo tým myslím. Teda, áno, už viem, že aj vzťahy sa musia podrobiť kritike a následnej zmene. A, áno, už sa mi podarilo preseknúť niekoľko silných pút, hoci to bolo ťažké. Dlho som sa rozhodovala, dlho som váhala a ešte dlho potom som rozmýšľala, či som urobila dobre. Ale urobila som to. Ale už teraz viem, že to asi nikdy nebude znamenať úplné vyliečenie z mojej „diagnózy“. Viem, že vždy budem ľudí zo svojho života púšťať len veľmi, veľmi ťažko.

Zmenili ste si aj meno. Čo vás k tomu viedlo?

Má to dva dôvody. Keď som knihu začala písať, povedala som si, že napíšem všetko tak, ako to bolo. Nebudem nič prikrášľovať, vynechávať, nechcela som sa krotiť a cenzurovať. Už teraz mám v hlave niekoľko pokračovaní s ďalšími témami, ale bála som sa, že ak by to čítali moji najbližší, nechtiac by som ich zranila. Pretože viete, niekedy sa vám podarí ublížiť aj človeku, ktorého milujete, a ani to nemusíte vedieť a prečítať si o tom až v knihe by nemuselo byť príjemné. Navyše som chcela písať aj o veciach, ktoré o mne nikto nevedel, ale už som o nich chcela a potrebovala niekomu nejako povedať. Vytvorila som si alter ego. A hoci som ho po dvoch rokoch aj prezradila, nového mena sa nechcem vzdať. S tým súvisí druhý dôvod, a tým je, že s mojím menom som nikdy úplne neladila, práve naopak. Cítila som to ako hendikep celý život. Meno je predsa to prvé, čo o sebe niekomu prezradíte, je to to, čo mu poviete pri prvom pohľade do očí a podaní rúk. Pre mňa to bolo, akoby som niekomu okamžite prezradila moju najslabšiu stránku, niekoho, kým nechcem byť, kto mi berie sebaistotu… Viem, že pre väčšinu ľudí je to nepredstaviteľné a čudné. Mňa to ale trápilo celý život. Meno, ktoré som tak veľmi nemala rada, mi však dal môj otec, ktorého som tak veľmi milovala. Bolo ťažké sa ho vzdať, ale možno aj to je skúška. Moje nové meno je spojením mojich rodičov. Stela je hviezda, to je moja mama – rocková hviezda môjho života –, a Gabriel bolo krstné meno môjho otca.
Existuje jedna špecifická, možno až kontroverzná zmena v živote nás všetkých a to je zmena názoru.

Čo si myslíte o nej?

Keby som mala odpovedať jednou vetou, poviem: Obdivujem každého, kto má odvahu zmeniť názor a aj to povedať nahlas. Mať názor znamená niečo si zistiť, niečo skúsiť, niečo zažiť, prežiť a na základe toho všetkého si niečo myslieť. Moja otázka však znie: Keď už máte nejaký názor, ste si stopercentne istý, že máte k danej téme, veci, človeku (…) úplne všetky informácie? Ste si istý, že už neexistuje nič ďalšie, čo by ste si mohli zistiť, skúsiť alebo prežiť, čo by váš aktuálny názor vychýlilo alebo dokonca úplne zmenilo? Ste si naozaj istý, že informácie, na základe ktorých ste si svoj názor vytvorili, boli naozaj pravdivé? Ste si istý, že vás nikto neoklamal? Pretože to je veľmi jednoduché. Oklamete dieťa, oklamete starca, oklamete aj človeka na vrchole svojich životných síl. Viete, ale aj v týchto zdanlivo negatívnych slovách je niečo nádherné. Je to síce len môj názor, ale ja som presvedčená o tom, že ľudia sú zo svojho naturelu dobrí a s tým ide ruka v ruka aj ich dôverčivosť. A všetci veľmi dobre vieme, že nie je také ťažké oklamať človeka, ktorý si myslí, že nemá dôvod vám neveriť. Bohužiaľ, dá sa to. Dá sa oklamať pokojne aj celý svet. Ale ak zistíte, že ste sa mýlili, máte dve možnosti. Prvou je poďakovať za lekciu, ktorú vám život práve uštedril, s pokorou prijať novú pravdu a zmeniť názor. Alebo môžete aj naďalej klamať samého seba, žiť s pocitom falošnej integrity a hrdosti na svoj neochvejný názor… a čakať následky. Máte na to, samozrejme, právo. Môžete však dospieť aj k tomu, že názor zmeníte. Aj ja som už v živote zmenila názor. Veľakrát. Od takých triviálnych vecí, ako či mi chutia šampiňóny alebo nie, až po názor na ľudí, ktorých som kedysi milovala. Zmenu názoru by mohol niekto veľmi nepekne zameniť za hnusné prezliekačstvo kabátov, ale nie je to to isté. Zmeniť názor môže byť jednou z našich najťažších skúšok.

Prečo si to myslíte?

Pretože musíte prijať fakt, že ste niečo nevedeli alebo že ste v nejakom momente boli oklamaný. Nejako, niečím, niekým. Uverili ste niečomu, čo nebola pravda, a prispôsobili tomu svoj život, svoje kroky, slová aj myšlienky. A zrazu ste konfrontovaný s novými informáciami, ktoré do danej situácie prinášajú úplne nové svetlo. Vidíte to, čo ste dovtedy nevideli, zrazu zistíte, že veci aj ľudia sú iní. Vtedy sa začína boj s vlastným egom, pretože musíte priznať sami pred sebou, že ste sa pomýlili. A povedzme si otvorene, nikto z nás nepriznáva svoju chybu rád. Považujeme to za hlúpe a ponižujúce. Ja, naopak, takým ľuďom tlieskam! Ste statoční, vraciate sa k sebe a vedzte, že niekedy vám to, že ste zmenili názor, môže doslova zachrániť život. Ale ja sama viem, aké je to ťažké.

Áno, hovoríme o zmenách ako o niečom, čo je pre nás ťažké, ale je to naozaj tak?

Možno nie je až také ťažké urobiť zmeny, určite je však ľahké ich neurobiť. Veď koľkokrát si uvedomujeme, že by sme aj mali niečo zmeniť, ale… jednoducho sa nám nechce alebo sa bojíme. Či si to priznáme, alebo nie, aj život, v ktorom nám už nie je dobre a chceli by sme ho zmeniť, je pre nás jednoduchší. Poznáme ho, vieme ho predvídať, a preto nás len ťažko prekvapí a vystraší. A to je ono. Istota. Nie každému sa chce opustiť ju a vrhnúť sa do neznáma. Na začiatku nikdy presne nevieme, čo nám zmeny prinesú. Chce to veľa odvahy a odhodlania a ochotu prijať riziko chvíľkovej a prechodnej neistoty.

Hovorí sa, že tým zásadným momentom pri každej zmene je urobiť prvý krok. Súhlasíte?

Áno, hovorí sa to. Prvý krok je doslova opradený mágiou a ja mu toto špeciálne miesto nechcem brať, ale s tým, že prvý krok je najdôležitejší, asi úplne nesúhlasím. Napríklad teraz nás čaká začiatok nového roka. Keby jediné, čo by stačilo, bolo urobiť ten prvý krok a teda zadefinovať si svoje predsavzatia, všetci by sme mali vyhraté. Ale to na samotnú zmenu predsa nikdy nemôže stačiť. Dokonca nebude stačiť ani to, že reálne začnete. Pretože to, že sa vám skutočne podarilo niečo zmeniť, môžete povedať až po nejakom čase. Až potom, ako urobíte nielen prvý, ale aj desiaty alebo stý krok a aj vtedy budete pokračovať ďalej za svojimi snami a cieľmi. Preto si myslím, že hoci prvý krok ostane vždy tým pamätným, ťažšie ako začať, je vydržať. Prvý krok je výnimočný fenomén, ktorému som v knihe tiež venovala pár stránok.

Chceli by ste na záver niečo povedať našim čitateľom?

Chcela by som im zaželať, aby počas nového roku, ktorý nás čaká, v sebe našli dosť odvahy a odhodlania na všetky zmeny, po ktorých túžia. A ak by im aj do života prišli zmeny, po ktorých netúžili, nech aj z nich vyťažia čo najviac. To sú momenty, ktoré nám pomáhajú rásť, posúvajú nás presne tam, kde máme byť, hoci sa nám niekedy zdá, že je to proti našej vôli. Táto kniha mi zmenila život a verím, že by mohla zmeniť aj ten váš alebo život niekoho, komu ju venujete. S obrovskou pokorou a vďakou prijímam krásne spätné väzby, ktoré mi na knihu chodia, a nimi posmelená vám knižku odporúčam ako novoročné čítanie.

Moja mimoriadne dobrá kamarátka Zuzka Mičáňová, ktorá som mnou ako korektorka spolupracuje už viac ako 10 rokov, redigovala aj moju knihu. Keď som jej ju poslala prvýkrát, napísala mi, že keď sa rozhoduje, či si knihu kúpi alebo nie, prečíta si z nej posledných pár viet. Možno má táto metóda niečo do seba, preto vám teraz tých pár posledných viet z knihy Kult zmeny napíšem: Priznám sa, ja som sa zmien vždy bála. Mám radšej istoty. Písala som o zmenách, ktoré plánujeme alebo nie, ktoré chceme alebo nechceme, o zmenách, ktoré nás prekvapia. Ale sú aj zmeny, ktoré ľutujeme na konci života… A to sú tie, ku ktorým sme sa zo strachu nikdy neodhodlali…

Stela Gabriel (alias Jaroslava Mareková) pochádza zo Šale, študovala v Nitre dve vysoké školy – históriu a žurnalistiku, chvíľu v Nitre aj bývala, ale po dokončení štúdií zakotvila v Bratislave. Nastúpila do PR agentúry, ale ani nie po roku sa rozhodla pre vlastnú cestu. Je vydavateľka, ktorá vybudovala a desať rokov vydávala lifestylový magazín. S jeho pôsobením boli spojené viaceré projekty, z ktorých asi najvýraznejší bol projekt Zber medailí zo športového sveta hoby bežcov. Dnes sa karta obrátila. Svet reklamy, inzercie a pravidelných uzávierok vystriedal svet tak trochu iný. Mäkší, aj keď rovnako rýchly. Je to svet nových cieľov, myšlienok, úvah aj poézie…

Úryvok z knihy Kult zmeny

Skrátka, mobilizujeme, keď sa stane niečo zlé. Je to logické. Na druhej strane je asi potrebné vstúpiť si do svedomia a priznať si, že tieto rozhodnutia nie sú odrazom našej pevnej vôle a presvedčenia. V konečnom dôsledku sú to rozhodnutia strachu a výsledok toho najprirodzenejšieho a najprimitívnejšieho, čo v nás je – pudu sebazáchovy. Náš alibizmus, výhovorky a schopnosť donekonečna prehliadať varovné signály a božie prsty si dokážeme priznať, až keď sa z nich stanú reálne hrozby. Spokojne si pofajčievame, popíjame, prejedáme sa sladkým, riskujeme za volantom, skúšame trpezlivosť nášho partnera alebo šéfa… až kým sa zo všetkých negatívnych možností, o ktorých neustále vieme, nestane naša negatívna realita. Krutá, jasná a nekompromisná. Ale je to naozaj také kruté? Alebo je to len naša ľútosť nad sebou samým? Každý predsa vie, z čoho môže vzniknúť rakovina, obezita, tragédia na ceste či rozvrátená rodina. Prečo sa potom tak čudujeme? Prečo sme takí zaskočení? Smutní, sklamaní a zúfalí? A hlavne, prečo je toto čisté zúfalstvo a dotyk s vlastnou smrteľnosťou často naším najsilnejším, ak nie jediným hnacím motorom? Zrazu zistíme, že je o čo stáť? Zrazu máme nielen chuť, ale aj silu zmeniť to, čo sa nám roky zmeniť nedarilo. Zrazu to nie je až také zložité a ľutujeme, že sme s tým nezačali, resp. neskončili skôr. Že sme už dávno nezmenili… niečo.

Som presvedčená, že keby si každý, kto toto číta, sadol za stôl s perom a papierom, nemal by problém zaplniť pár riadkov na nasledovné zadanie:

Vypíšte aspoň 5 vecí, o ktorých viete, že by ste ich mali, mohli a aj vedeli hneď teraz zmeniť a viete, že tieto zmeny by zásadne a pozitívne ovplyvnili váš život. Čo by tam asi bolo? Prestať fajčiť? Prestať piť? Byť dochvíľny. Dotiahnuť veci dokonca. Nejesť v noci pred telkou. Nestrácať toľko času pred telkou. Trikrát do týždňa ísť cvičiť. Aspoň občas zavolať rodičom. Viac sa venovať deťom. Viac pomáhať partnerovi. Nehádať sa. Toto všetko sú veci, ktoré je možné zmeniť v sekunde!!! Hneď teraz! Nič k tomu nepotrebujete! Nič kupovať. Nič predávať. Nič netreba zháňať. Netreba prestavať byt ani sa sťahovať. Netreba meniť šatník ani prácu. Nemusíte utratiť ani euro, nemusíte nikoho o nič prosiť. Musíte sa IBA zmeniť. Ako jednoducho to znie! A predsa, keby sa to „zmeniť sa“ dalo kúpiť v nejakom e-shope, som presvedčená, že by to bol pre mnohých ďalší dôvod zadlžiť sa pokojne aj na desiatky rokov. Len si to predstavte. www.cochcemzmenit.com! Jednoducho by ste do svojho nákupného košíka naklikali, čo by ste chceli. Napríklad ploché bruško, vychované deti, lepšiu prácu, viac voľného času, 10 hodín odmakaných vo fitku, zdravé raňajky… Asi by to bolo krásne jednoduché a pri súčasných trendoch rozhodne aj žiadané. Nuž, okrem toho, že by to bol skvelý biznis, ktorý by len podporil ďalšiu formu konzumu, znamenalo by to pre nás niečo pozitívne? Asi sotva a dôvod je jednoduchý. Ak sa rozhodnete, že niečo zmeníte a stanovíte si svoj cieľ – je to v podstate bod, do ktorého sa chcete dostať. Ak sa vám to podarí, je to fantastické. Otázka, ktorá sa vynára, však znie: čo je v konečnom dôsledku hodnotnejšie a vzácnejšie? Samotný výsledok, to pretrhnutie cieľovej pásky, alebo celý proces? Nie sú hodnotnejšie všetky zmeny, ktoré ste uskutočnili, prekážky, ktoré ste prekonali, aby ste sa do cieľa dostali? Asi nie nadarmo sa hovorí, že cesta je cieľ. Isteže, je nutné mať pred sebou ten vytúžený cieľ, ale až keď sme v ňom, uvedomíme si, že oveľa väčšou hodnotou je kompletný prerod, ktorým prešli možno naša myseľ, možno duša, možno telo, možno vnútorné ja a snáď aj celý život. Preto aj keby sa dali naše ciele kúpiť jednoducho v obchode, tie skutočné hodnoty by nás obišli. Jedným splneným cieľom naša cesta ani zďaleka nekončí. Práve naopak. Jeho dosiahnutie a zistenie, že je v nás oveľa viac, ako by sme boli schopní a ochotní uveriť, nám otvára množstvo ďalších dverí a možností.

Každá cesta však musí niekde začať. Jediným rozhodnutím, ktoré za nás nikto urobiť nemusí, a činmi, ktoré za nás nikto urobiť ani nemôže. A tam sa väčšinou nachádza kameň úrazu. Urobiť rozhodnutie je v podstate to najjednoduchšie, čo môže byť. Až tá druhá časť, až tie činy, ktoré by po ňom mali nasledovať, ukážu, či naše rozhodnutia boli len prázdne slová vo vetre alebo skutočné odhodlanie, vôľa prekonať samého seba, ochota vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, posunúť hranice… a zmeniť sa.

Na konci knihy nájdete dve stránky, na ktoré si môžete hneď teraz poznačiť, čo môžete zmeniť okamžite.