V najstarších dejinách rozoznávame viacero slovanských kultúr, národov, ktoré sa o rozvoj pričinili. Asi najvýznamnejšie a najvyspelejšie sú minimálne štyri skupiny, ktoré vedeli spracovávať kovy (zlato, striebro, bronz, meď, neskôr aj železo a iné) do nádherných šperkov, kvalitných nástrojov a zbraní. Boli to nositelia Vinčianskej kultúry, ktorí vyobrazili na plastikách koleso skôr ako v Mezopotámii. Vinčianska kultúra mala aj svoje znakové písmo, ktoré bolo preukázateľne rozšírené aj v Sedmohradsku. Nemáme dôkazy o tom, že títo ľudia hovorili slovanským jazykom, pretože písmo vraj ešte nebolo dešifrované. Vinča má kontinuitu s kultúrou Lepenski Vir. Kto videl expozíciu belehradského Národného múzea (aspoň virtuálne), má pochybnosti o tom, že koleso vynašli v Mezopotámii. Predsa najstaršie koleso bolo nájdené pri slovinskej Ljubljani. Jeho vek – cca 4500 rokov! I ostatné plastiky, kovové predmety svedčia o tom, že títo ľudia sídliaci na Dunaji pred 2 – 8 tisíc rokmi, teda v mladšom neolite, vysoko prevyšovali okolitý svet.
Spomeniem aj pevnosť postavenú tisíce rokov pred nami z kamenných monolitov až 5 t ťažkých, ktorá sa dodnes volá Varvaria (Barbaria). Na Balkáne je viacerom menších pozostatkov podobných kamenných stavieb. Napríklad Asseria, Daorson, Veli Vetren, Sv. Maxim (dnešný názov) a iné v priestore Bosny a Hercegoviny, Chorvátska, Srbska. Tieto skutočnosti drzo ignorujú nielen západní historici, ale nepočujete o nich ani u nás doma a v Čechách.Druhou veľkou skupinou s vysoko rozvinutou kultúrou a technikou boli Skýti žijúci na obrovskom území od Mongolska po Poľsko. Zanechali po sebe najmenej 60 000 mohýl, kurganov, bohato vystrojených hrobov. Nálezy v nich sú doslova úžasné! Tvrdí sa o nich, že to boli Germáni… Treba si všimnúť, že nad Zlatými Moravcami je Skýcov. Nad Skýcovom je útvar silno pripomínajúci mohylu.

My patríme spolu s ostatnými národmi strednej Európy k Slovanom, ktorých nazývali rôzne, najčastejšie Suévi, Slávi, Sclavíni. Podľa oficiálnej historiografie to mali byť, ako inak, Germáni! Naša minulosť je najviac poničená a systematicky zahmlievaná pravdepodobne preto, lebo sme predstavovali obrovskú silu hospodársku, ale hlavne vojenskú. Prešli sme a pokorili s Alexandrom Macedónskym vtedajší svet, pokorili Grékov, Byzanciu, trápili sme Rímsku ríšu, ktorá k nám mala rešpekt, ba dobyli sme Rím, a to hneď dvakrát. Vandali totiž neboli žiadni Germáni, ale Slovania. Mlčí sa o bitke pri rieke Lippe v r. 406, kde je dodnes mestečko Drevenack, pri ktorom Vandali rozdrvili rímske vojsko a pokračovali v postupe do Španielska (špán – Špania dolina – pán…), založili tam Vandalúziu, Galíciu (to Aláni, ktorí tiahli s nimi) a Suéviu v Portugalsku. Boli to silné vojská, ktoré pokorili Kartágo a odtiaľ Rím. Ničili ho 2 týždne. Odvtedy je vandal synonymum ničiteľa. Rimania mali pomerne dobre spracované dejiny, no o žiadnom sťahovaní sa Slovanov v 5. – 6. storočí nenapísali ani riadok!!! Možný dôvod? Na tejto obrovskej oblasti bol silný ariánsky katolicizmus. V snahe zničiť aj najmenšiu stopu po jeho existencii ničila cirkev všetky možné pamiatky a písomnosti na toto „pohanstvo“, na túto „herézu“. Podrobne o tom píšem vo svojich knihách. 

Možno najdôležitejšou a najvyspelejšou skupinou, ktorá je najviac utajovaná celým západným svetom, boli Etruskovia. Sídlili hlavne na západnom brehu Apeninského polostrova. Zanechali po sebe nádherné a vysoko vyspelé stavby (samozrejme, v ruinách!), množstvo nádhernej keramiky, plastík, sôch, ale hlavne písmo. Etruské runy boli vlastne základom aj pre naše dnešné písmo. Evidovaných je viac ako 12 000 nápisov v tomto písme. Pretože sa nachádzajú na území Talianska, pokúšali sa ho dešifrovať hlavne neslovanskí vedci. Tvrdia, že sa rozšifrovať nedá! Pritom, ak si všimneme, že vedci rozlúštili aj komplikovanejšie egyptské hieroglify, fénické klinové písmo, dokonca severské runy Futhark, ktoré sa podobajú na runy etruské, je naozaj ich tvrdenie úsmevné. Myslím si, že oni nie, že nevedia! Oni ho už dávno rozlúštili, no nechcú to priznať. Prečo? Pretože je to písané v slovanskom jazyku podobnom ruštine! Dokonca jeden z nich sa vyjadril, že etruské písmo sa čítať NEBUDE! Pritom etruské písmo je, samozrejme, dávno dešifrované. Súvis písma Etruskov s písmom Vinče a latinským je jasný. Vymýšľam si? Nie!Prvý známy slavista, archeológ, ktorý rozlúštil toto písmo, bol Rus Alexander Dmitrijevič Čertkov (1791 – 1854). Žil totiž aj v Rakúsko-Uhorsku a Taliansku. Konštatoval tri fázy jeho zdokonaľovania. Rozlúštil toto písmo práve preto, lebo ho lúštil ako Slovan! On prvý vyhlásil, že Eto Rasseni boli Slovania, predkovia Rusov. Práve na ich vyspelosti vznikol Rím a jeho ríša. Tvrdenie tohto vedca bolo samozrejme udupané do prachu, zosmiešnené, on sám bol zdiskreditovaný, znemožnený. Kto si porovná kultúrne a architektonické skvosty Etruskov so stavbami, sochami a písmom Ríma, (ba dokonca aj s gréckymi), nepochybuje, že bez Etruskov by rímska ríša vyzerala úplne inak!

Podobné sa stalo so slávnym diskom z Faistu, ktorý v r. 1908 objavil na Kréte Talian Luigi Premier! Skúšali ho lúštiť rôzni neslovanskí jazykovedci a tiež konštatovali, že sa nedá vylúštiť. Až sa o to pokúsil moravský inžinier Petr Kovář. Práve jemu, Slovanovi, konečne nápis dáva význam! Ing. Peter Kovář je ignorovaný, neuznaný dokonca i českými vedcami, pretože je pôvodom technik. Historici nepochopia, že technik do histórie hovoriť môže, historik do techniky omnoho ťažšie!

Omnoho výrečnejší je príbeh poľského archeológa Tadeusza Volanského (1785 – 1865), ktorý úplne dešifroval etruské nápisy a jednoznačne ich identifikoval ako slovanské. Nasledovala kliatba od poľskej katolíckej cirkvi na jeho osobu a jeho knihy boli vyhlásené za zakázané. Dokonca ho cisár Mikuláš I. musel zachrániť pred rozhodnutím Jezuitov upáliť ho spolu s jeho knihami. Svoje postrehy rozoslal do Petrohradu do Akadémie vied, do Kodane pre Kráľovskú dánsku spoločnosť na štúdium histórie a ešte do Kráľovskej vedeckej spoločnosti v Prahe. Žiaľ, nikto ho nebral vážne. Preto na svoje náklady vydal v nemčine v r. 1846 v Gniezdnom knihu Dopisy o slovanských starožitnostiach. Na etruských nápisoch našiel mená Rurik, Oleg, Oľga. Nemci ho rovnako nebrali vážne. Jezuiti sa postarali o to, aby jeho knihy boli zapísané do vatikánskeho registra zakázaných kníh. Na konci 20. storočia sa táto kniha našla v knižnici v New Yorku. Ruskí spisovatelia Oleg Gusev a Roman Ludvigovič Perin sa zaslúžili o to, že kniha bola preložená do ruštiny a bola znovu vydaná r. 2010 pod názvom Письма о славянских древностях. Ruské ISBN: 978-5-94158-136-8, vydavateľstvo АПИ Потаенное OZON, Moskva. 

Pavoj Jozef Šafárik (Pavel Josef Šafařík) (1796 – 1861), rodák z Kobeliarova, taktiež nebral vážne oboch spomenutých pánov. Názov jeho diela Slovanské starožitnosti sa pritom podobajú na názov Volanského knihy. Vzhľadom na to, že Volanský zaslal do Prahy svoje práce, je možné, že sa s nimi oboznámil. Bol predsa riaditeľom Univerzitnej knižnice! P. J. Š. Vinču a Lepenski Vir ani Etruskov vo svojich dielach nespomína. Pritom 13 rokov pôsobil vo Vojvodine. Mám úctu k Šafárikovmu dielu napriek tomu. Svojim českými podporovateľmi bol prinútený písať už len v českom jazyku, inak by nedostal ročne 384 zlatých, jeho jediný skromný príjem! Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj, tu platilo jednoznačne! Mimochodom, P. J. Š. študoval a písal aj o starých rúnach. Všímal si všetky jemu dostupné nápisy. Vôbec nespomenul nápisy v Kremnických vrchoch, z ktorých najhlavnejší je nápis na Velestúre. Aj tento fakt napovedá, že tieto nápisy vznikli v čase jeho choroby alebo až po smrti.

Mnohí si uvedomujeme, že deformáciou našich slovanských dejín sa zaoberali a zaoberajú viacerí vedci mnohých krajín, ktoré nechcú pripustiť, že Slovania boli a sú rovnako dôležitou súčasťou rozvoja civilizácie ľudstva ako ostatné národy. So zahmlievaním, deformáciami našich dejín sa stretávame vo vedeckých knihách nielen západných krajín, ale aj v rumunských, maďarských a žiaľ aj v našich slovenských a českých knihách. Azda je čas na to, aby sme my sami začali hľadať skutočnú pravdu a pýtali sa všetkých, ktorí vlastnia „tajné archívy“, čo v nich majú a prečo sú tie archívy tajné! Napríklad Vatikán. Schovávajú sami pred sebou a pred nami pravdy o dejinách? O tom, že mnohé z interpretácií dejín sa udiali inak? 

Viac v knihách Naše dejiny úplne inak a vo voľnom pokračovaní s názvom Reppertum z vydavateľstva Torden, ktoré má odvahu vydávať aj knihy, ako sú tu spomenuté. Česť patrí majiteľovi tohto vydavateľstva za jeho občiansku statočnosť a odvahu!