Dobrý deň Lucia, ste autorkou dvoch kníh – Krajina – ako vnútri, tak i navonok a Píšťalkou ma zavolaj. Veľmi radi by sme vás vyspovedali a dozvedeli sa niečo bližšie o vašej zaujímavej Ceste. ☺
Spomínali ste, že keď ste sa stali maminou, váš syn má teraz 8 rokov, mnoho vecí sa vo vašom živote zmenilo. Čo všetko ste si začali uvedomovať a vnímať inak?
Zväčša, keď sa človek stane rodičom, uvedomí si, že život sa akosi predelil – na ten pred dieťaťom a s dieťaťom. Myslím si, že ak sa rodičovstvu skutočne otvoríme a prijmeme dieťa ako dar, tak nás malý človiečik môže obohatiť niečím vzácnym. Zrazu musíme spomaliť, venovať sa, postarať oň. A ono drobnými nepatrnými „ťahmi“ mení náš život. Zvlášť pre ženu sa dieťa môže stať akousi iniciáciou – impulzom k hlbšiemu porozumeniu života ako takého, k lepšiemu bytiu. Postupne som si začala všímať a uvedomovať, ako veľmi je dieťa odrazom rodiča, jeho nálad, pochodov aj tých najskrytejších postojov. Pokiaľ si to pripustíte, uvidíte, že vaše dieťa je všade za vami chodiacim zrkadlom („kopírakom“), učiteľom, božou prozreteľnosťou.
Čo vás priviedlo k napísaniu prvej knihy? Nakoľko ovplyvnila váš život?
Okrem maľovania a večného vysedávania pri strihaní, lepení a všelijakom tvorení som už na základnej škole začala písať rôzne krátke príbehy, neskôr fejtóny a podobne. Asi bolo len otázkou času, kedy k tomu naozaj naberiem odvahu, napíšem a vydám knihu. Tak sa na to teraz dívam. A že to odvahu ozaj chcelo! Prekonať rôzne vlastné prekážky a obavy typu mám/nemám na to, koho to bude zaujímať?, bude to dostatočne dobré, dokážem to? Ako sa mi však už neraz v živote potvrdilo – prekročiť vlastný tieň je neopísateľná, obohacujúca skúsenosť. Nedá sa k tomu nič prirovnať, ako keď človek pocíti, že kráča po tej ceste, ktorá mu je „určená“, alebo inými slovami, ktorá mu dáva zmysel. Dopriala by som to všetkým ľuďom. Každý tu pre niečo je, každý nesie určitý kúsok skladačky. Ak by každý prispel do toho spoločného svojím kúskom (potenciálom), potom by tento svet a naše životy ozaj inak vyzerali.
O čom je knižka Krajina – ako vnútri, tak i navonok?
Kniha rozvíja príbeh Jarmily – vnímavej ženy – od detstva a prvých spomienok cez dospievanie a zrelosť až po jeseň života. Postupným odkrývaním deja môže čitateľ pozorovať rôzne etapy života človeka, má možnosť vcítiť sa do situácie, prečítať si myšlienky hlavnej postavy. Všimnúť si, že každý má v živote výzvy. Zároveň prostredníctvom nej pobádam k pozorovaniu vlastného života – uvedomeniu si a prijatia zodpovednosti za svoje rozhodnutia a kroky.
Keby ste vy sama seba mohli prirovnať ku krajine, aká by bola?
Hm, krásna a nevšedná otázka, ďakujem. Primäla ma zamyslieť sa nad tým obrazom. Asi by to bola krajina s plynúcou riekou. Vodný živel mám veľmi rada. A prečo rieka? Pretože ako voda v rieke si aj ja takto v živote postupne nachádzam cestu kadiaľ ísť, ako prijať – nebyť v odpore s tým, čo život prináša. Lebo Život vie, čo nás potrebuje naučiť, čím previesť.
Na ktoré aspekty a časti z knižky ľudia najviac reagujú?
Asi najviac na opisy krajiny. Starším čitateľom príbeh skutočne pripomína ich vlastné detstvo, čo ma nesmierne teší. Iným pomáha v motivácii či porozumení žensko-mužskej vzťahovej stránky. Niektorým len skrátka – tak ako mi napísali – pohladí dušu, povzbudí…
Krásne akvarelové ilustrácie vznikli vašou rukou, čo vám prináša maľovanie?
Prináša mi to niečo ako stav meditácie, upokojenia, vhľad do iného, než toho bežného sveta.
Máte svoj obľúbený obrázok?
Áno, krajinu, ktorá je na obálke mojej prvej knihy. Je to veľmi detailný obrázok a pri maľovaní tejto ilustrácie som zažila niečo neopísateľné – od vďačnosti za to, že som nabrala odvahu venovať sa naplno (profesijne) niečomu, čo ma sprevádza odmalička, až po hlboký pokoj. Dokonca som na krátko pocítila – ako vraví Eckhart Tolle – úžasnú silu prítomného okamihu.
Čo si rada zavesíte na stenu?
Na stenách mám zvyčajne ilustrácie prírody – les či zvieratá.
Čím si dobíjate baterky?
Počúvaním hudby alebo prechádzkami v prírode. 
Preto ju mám aj doma na stenách. Presťahovali sme sa bližšie k lesu a ja sa z toho teším. Veľa mi to dáva a neraz aj pomáha, keď mi ide všetko cez hlavu. Príroda je mocná liečiteľka!
Ako sa vyrovnávate s dnešnou dobou plnou náročných výziev a situácií?
Ak práve nie som pod korunami stromov, tak tvorím. Nemôžem si pomôcť. Zvyknem vravieť – ja som sem prišla tvoriť. Lebo mám za to, že človek je tvor, tak nech tvorí. Či už to budú chutné koláčiky, lekváre, hokerlík pod nohy, krásne šaty, pohodlné topánky, koberček… alebo obraz, ktorý poteší oko. Keď zamestnáte ruky niečím, z čoho potom vzíde aj nejaký (hmotný) výsledok, vašu myseľ to naplní uspokojením, zadosťučinením. Preto sú ručné práce také obľúbené, o to viac v dnešnej dobe, kde reálny „produkt“ nahradilo prevažne len ťukanie do klávesnice. A to nerobí dobrotu našej psychike.
Vznikla i druhá knižka Píšťalkou ma zavolaj, o čom je?
Je to príbeh jedného priateľstva písaný ľahkou formou rozhovorov a ochutený trochou fantázie. Na prvý pohľad detský svet dievčaťa a jej nevšedného kamaráta, ktorý však očarí nielen deti. Verím, že pomôže nájsť vhodné slová aj ich rodičom a poteší každého, kto cíti, že život je nesmierna studnica možností, ciest a poznania. Kniha je sprievodcom témami a otázkami, ktoré si z času na čas kladieme a odpovede na ne zbierame ako klenot. Prináša nadhľad prostredníctvom zrozumiteľných prirovnaní. Hľadá rýdze hodnoty. Pripomína, aké cnosti sú uložené v bunkách každého človeka. Očami hlavnej postavy skúma pocity, pobáda intuíciu a vnímanie v každodennosti čitateľa. Prebúdza vôľu byť pravdivejší k sebe, k svojim blízkym, krok za krokom stávať sa tým človekom, ktorý napĺňa zmysel svojho života.
Čo bolo pri jej tvorení iné ako pri prvej?
K napísaniu druhej knižky ma povzbudzovali priatelia, ktorí vedia, akým spôsobom sa snažím rozprávať so svojím synom o rôznych situáciách, ktoré prichádzajú, kým rastie. Úprimne si želám byť mu dobrým sprievodcom na ceste životom a v tejto knižočke sú časti našich rozhovorov, mojich prirovnaní k daným situáciám, mapa emócií a pocitov dieťaťa.
Iné oproti písaniu a vydaniu prvej knihy to bolo v tom, že už som viac dôverovala celému procesu, že to má zmysel hoci aj napriek tejto zložitej dobe. Ba naopak – práve preto.
Keby ste v knihe mohli zanechať krátky odkaz pre ľudí, čo by ste napísali?
Nájdite v sebe odvahu vykročiť na cestu – nájsť svoj potenciál, svoje miesto, úlohu, to, čím by ste mohli prispieť do tohto sveta. A život vás za to odmení.
Ďakujeme srdečne za rozhovor.
Katka Koledzai
