September otvára svoju náruč hojnosti. Cítiť ju vo vzduchu, na zemi, na stromoch, v záhradách… Kdekoľvek pozrieš, všetko zreje do úplnosti, do naplnenia. Dovolíš si aj ty žiť naplnený život? Dovolíš si naplniť sa hojnosťou tu a teraz? Čo počujem? Že máš nedostatok, že ti niečo chýba, že nevieš sa tešiť, lebo miliónkrát keby…?
Pozývam ťa do našich úvah s etikoterapeutom Vladimírom Červenákom. Nájdeš v nich aj smútok, ale aj cestu z neho von. Nájdeš aj sebaspochybňovanie, ale aj cestu do vlastnej sily. Nájdeš v nich aj nekonečné možnosti, ktoré nám dal Boh, a máš možnosť pochopiť, že kam zameriaš svoju pozornosť, to ti život prináša. Keď do utrpenia, utrpenie sa zväčšuje, keď do hojnosti, pokoja, spokojnosti, šťastia, vtedy rastieš do celistvosti. A duša do celistvosti dýcha.
Kríž ako láska, nie utrpenie
V mnohých z nás je kríž zapísaný ako symbol utrpenia, bolesti. Jedna naša priateľka objavila text o kríži v publikácii Ježiš uzdravuje z depresie, v ktorom je opísaný iný pohľad na kríž.
Citujem z kapitoly Tri základne lásky: „Horizontálna časť kríža predstavuje lásku človeka k človeku. Lásku, ktorá by mala objímať človeka so všetkou jeho ,špinou‘, so všetkým, čo má. Ukazuje teda vzťah prirodzený.
Vertikálna časť kríža predstavuje vzťah človeka k Bohu. Vzťah, ktorý neostáva zameraný výhradne na ľudskú bytosť, ale smeruje k nebesiam. Ide o vzťah nadprirodzený.
Kmeň kríža, na ktorom je v podstate celý kríž ukotvený, je symbolom lásky človeka k sebe samému. Predstavuje časť, ktorá je akoby v zemi, čím je naznačené jednak to, že človek je bytosť pominuteľná, že jej telo je konečné, ale i to, že tento vzťah býva na prvý pohľad neviditeľný, na prvý pohľad ukrytý, často podceňovaný napriek tomu, že je základom celej stavby lásky v ľudskom živote.“
Vladimír Červenák: Keď ti príde takáto nová informácia, na základe ktorej sa na určitú vec či situáciu pozeráš iným, novým pohľadom, teda v tomto prípade sa na kríž začneš dívať inak, to znamená, že tvoje vedomie sa rozširuje, dostávaš viac svetla a už si schopná vidieť veci z iného uhla. Z nadhľadu.
Svet vidíme každý cez svoje filtre, a keď uzrieme, že na veci môžeme nazerať aj inak, ako sme nazerali, odrazu dostávajú úplne iný zmysel. Vždy je to potvrdením vnútornej premeny, transformácie našich filtrov. Už vidíme inú realitu, ako sme videli. Je to známka posunu.
Ukončovanie je dôležitejšie ako dýchanie
Sarita: Jednoducho opíšem svoj osobný príbeh a, prosím, Vladko, posvieť mi doň. Maminka zomrela začiatkom leta. Už pred jej smrťou som vnímala, že niektoré situácie vo svojom živote nevie odpustiť sebe ani iným. Tesne pred smrťou však dokázala poprosiť o odpustenie, dokázala opakovať Otčenáš, poprosila ma o krížik na čelo, hoci u nás sa takéto veci „nenosili“. Keď odišla na druhý breh, zistili sme, že nezabudla na svojho prvého manžela, ktorý zomrel tri mesiace po ich svadbe. Teraz mala pri sebe jeho fotky i predmety, ktoré jej ho pripomínali, a tak nám napadlo, že celý život naň nezabudla. Naopak, milovala ho.
Vladimír Červenák: Z celého tvojho príbehu vychádza dôležitosť ukončovania. Tým, že svoj prvý vzťah neukončila v sebe, neuzavrela ho, jej príbeh sa valil pred ňou ako balvan. Preň nevidela všetky ostatné veci, ktoré život prinášal. Balvan mala stále pred sebou. Neprijala to, čo sa karmicky stalo. Neakceptovala, odmietla a od celého príbehu ušla. Ušla z domu od rodičov do nového manželstva. To je ona, ale treba preskúmať, ako sa v celom príbehu cítiš ty, ty ako obeť.
Príčina nie je v tom, čo a ako tvoja mama urobila, príčina je v každom z vás súrodencov, teda aj v tebe, prečo si všetko takto zažila, prečo si to potrebovala poznať, zažiť. Psychologicky potrebuješ pochopiť význam toho mať takéto dôsledky v živote a aj maminu neschopnosť ukončiť svoj prvý vzťah v sebe. Ona totiž ostala vo vzdore, lebo mohla cítiť obrovskú krivdu voči Bohu. Veľa ľudí zanevrie na vieru práve preto, lebo majú pocit, že život je k nim nespravodlivý alebo boli vynechaní v niečom, alebo stalo sa niečo, čo neakceptujú. Jednoducho – obrovská obeť. Tvoja mama viac-menej ani nemohla inak konať v situácii, v ktorej bola.
Riešenie pre teba je v tom, ako sa upokojiť, ako sa nesnažiť teraz meniť veci a zachraňovať, ale byť vďačná za to, že ti dala život, že dnes všetko môžeš vidieť a porozumieť. Ak nepôjdeš do vďačnosti, pôjdeš automaticky do obete.
Prichádza mi na um príbeh jedného nášho dobrého priateľa. Jeho babička ostala tehotná cez vojnu a ani sa nevedelo s kým. Udržala si však dieťa, vychovala ho. Náš kamarát mal oči plné sĺz, keď hovoril o svojej vďake za veľkú rodinu potomkov, ktorá žije vďaka jednej udalosti vo vojne – my všetci sme tu vďaka tomu. Hrozný čin, ktorý sa vtedy stal, ona hrdinsky uniesla a rod sa rozrastá ďalej.
Tvoja mama jednoducho nechcela zavrieť srdce láske. Veľmi milovala prvého muža, a keď jej odišiel, nevedela zavrieť svoje srdce. Dobre urobila, že ho nezavrela. Nehodila lásku za hlavu – dobre, minulosť, idem ďalej, hrám si svoju pesničku. Nevedela to urobiť. Ostala verná láske. Zároveň jej do života prišla obrovská krivda a musela byť veľmi silná, no ostalo jej veľa neukončení z tohto života. Máš dobrý pocit, že maminka sa bude musieť na zem vrátiť práve pre tie neukončenia. To nie je tragédia. Je krásne, že sa bude môcť vrátiť na zem. Nie musieť. Môcť. Vráti sa pre to, aby ukončila svoje neukončenia, lebo to je dôležitejšie ako dýchanie. To, že momentálne je jej telo mŕtve, to je nepodstatné. Podstatné je modliť sa za to, aby mohla ukončiť svoje neukončenia. Teraz ich môže ukončovať cez vás, svoje deti, keď vy budete ukončovať svoje neukončenia.
Prosím a ďakujem
Sarita: Od niektorých ľudí nikdy nepočujeme slovká prosím alebo ďakujem. Jednoducho im neprejdú cez pery a možno im ani nenapadne, že možno o niečo poprosiť alebo za niečo poďakovať. Občas sa v škole, kde som učila, stalo, že dieťa niečo odo mňa chcelo, ale nepoprosilo. Vtedy som povedala – nepočujem. Dieťa logicky žiadosť bez prosím zopakovalo ešte raz. Hlasnejšie. Občas ju až zakričalo. Slovko prosím a ďakujem však nemalo v krvi.
Vladimír Červenák: Čím väčšia si obeť, tým ťažšie ti je povedať ďakujem. Byť obeťou je obrovská pýcha. Obeť cíti, že je obeťou. Pre ňu poďakovať a poprosiť znamená, že ju niekto ľutuje. Potom má nepríjemný pocit, že ju cez ľutovanie robí ešte väčšou obeťou, že ona sama sa zmenšuje. Kto tak má nastavený život, že je uzavretý v obeti, potom nech sa mu čokoľvek deje, na konci dňa je vždy obeťou. Všimni si, že ľudia, ktorí sú silne v pocitoch obete, majú všetci tento istý vzorec. Ďakovať a prosiť je pre nich obrovské utrpenie.
O umenšovaní sa a o veľkej pýche hovorí aj veta – všetci majú normálny život, len ja nie. Pýcha je obrovské odpojenie sa od zdroja, od seba. Je dôsledok utrpenia. Život začne potom riešiť pýchu v tebe tak, že ti bude ukazovať milióny iných, omnoho väčších utrpení, a že tvoj život je hodnotný a práve v tejto podobe, v akej ho žiješ, má svoj zmysel. Problém je v tom, že chceš iný život, než máš. Namiesto toho, aby si svoj život prijala a pochopila, prečo ho máš taký, aký ho máš, sťažuješ sa naň. Najmä treba pochopiť vyšší zmysel svojho života. Z akého dôvodu je taký, aký práve je? A pochopiť, že práve taký, aký ho máš, je ten najlepší, aký by mohol ktokoľvek pre teba vymyslieť. Len to nevidíš. Možno treba vymeniť optiku.
Tiež vo vete – moje dieťa si zaslúži lepší život, aký mu ja ako matka neviem zabezpečiť – je obrovská pýcha. Veľká pýcha, že mu máš niečo zabezpečiť! Tvoje dieťa je dospelým človekom. To nie je tvoja úloha, aby si dospelému zabezpečovala lepší život. Lepší život zabezpeč sebe. Tvoj život bude lepší vtedy, keď si prestaneš vyčítať.
Výčitky sú trest. Neustále ležíš na dereši a palicuješ sa. Zaslúžiš si neustále bičovanie? Udeľ si milosť. Odpusti si. Pusti a vzdaj sa potreby trestať sa, lebo o tom sú výčitky. Kedy to urobíš? Kedy sa vzdáš možnosti trestať sa? Dokedy sa chceš ešte bičovať? Mesiac? Pol roka? Desať rokov alebo dvadsať životov? Kedy bude dosť trestania? Kedy tvoj vnútorný sudca uzná, že už si potrestaná dosť? Až keď potom… Také potom nikdy nepríde. Nebude nikdy dosť. Toto je cesta do najväčších pekiel.
Vieš, kedy je správny čas prestať si vyčítať a odpustiť si? Teraz. Teraz tu. Existuje totiž len jedno večné teraz, žiadne potom neexistuje. To je ilúzia, že existuje potom. Až keď… Až keď nenastane nikdy. Je len jedno večné teraz. Kedy je to správne urobiť? Teraz. Tak to urob: Teraz si odpúšťam. Teraz sa vzdávam možnosti trestať sa. Už nikdy žiadna výčitky. Nikomu. Ani sebe. Prijmi to ako milosť, ktorá ti prišla. Prijmi vieru v sebe. Si viera. Prijmi.
O pochybnosti a hojnosti
Vladimír Červenák: Boh nám dal nekonečné množstvo možností a povedal: „Vyber si jednu.“ Je to na tebe. Na to potrebuješ aj vieru, že si si vybrala správne. Ty si si už vybrala tým, že si sa narodila do tela, do histórie svojho rodu. Viera, že si si vybrala správne, to je tá najlepšia možnosť pre teba, lebo je od Boha. Božské nerozlišuje na menej dobré a niečo viac dobré. Má možnosti v nekonečnom množstve možností. Boh má nekonečný počet tých najlepších. Nech si vyberieš ktorúkoľvek, vybrala si si najlepšiu. V tom je ľahkosť rozhodovania. Ľahkosť bytia. Naše pochybnosti sú neustále o tom, či sme si správne vybrali.
Znamená to, že Boh má na sklade aj nejaké nesprávne formy života? Také neexistujú. Je také jednoduché porozumieť, že som dostal do života to najlepšie. Každý deň to dostávam. Vrchovato najviac.
Navrhujem cvičenie: ráno sa zobudíš a nacítiš pocit, ako by si sa cítila, že dostávaš toľko hojnosti, ktorá pokrýva všetky tvoje potreby. Aj také, o ktorých nevieš. Ešte ti ostáva vrchovato navyše. Ako by si sa vtedy cítila, keby si to vedela? Koľko by si musela vyhrať v lote, aby si mala pocit, že máš dosť a pokryješ všetky svoje potreby, akékoľvek si zmyslíš?
Teraz si predstav, že to máš. Máš v rukách vyhrávajúci los. Ako sa cítiš? Dokážeš si vôbec nacítiť pocit, že máš naozaj všetky možné potreby, ktoré by si si vymyslel, okamžite vyriešené? Vyplatené, vybavené, splnené a ešte ti ostáva rezerva. Toto platí pre každý jeden deň. Hľadaj ten pocit v sebe. Keď ho nacítiš, udržiavaj ho v sebe celý deň. Nacíť, že dostávaš každý deň maximum. Pocit hojnosti ti otvorí brány, možnosti. Budeš vidieť, že každý deň je jeden obrovský dar. Obrovský dar hojnosti. Fortuna má naozaj roh hojnosti v tvojej obývačke a sype, sype. Tým, že to nevidíme, tak hojnosť nemôžeme prijať. Sme neustále oblievaní milosťou. Neustále.
Želáme vám, aby ste hojnosť uzreli, aby ste získali schopnosť vidieť, že to tak je, že to tak každý jeden má. Zasvieťte aj do toho najtemnejšieho kútika svojej duše, kde neveríte, že hojnosť už vrchovato máte. Ide o pocit, že už to tak je. Krásne dni vám želáme. Rastieme spolu.
DagmaRA Sarita Poliaková, Vladimír Červenák
www.advaita.sk
