Pani Luisa, kde to všetko začalo? Aká bola vaša rodina? Čomu všetkému ste museli čeliť už v perinke?

Bola som smutné dievčatko, narodila som sa hneď po vojne a moja rodina mala veľké problémy, bolo málo peňazí, ťažoba a hlad. Niežeby som hneď oplývala nejakými špeciálnymi danosťami, ale narodila som sa nahnevaná. To áno, nepáčil sa mi svet, v ktorom som žila. Danosti, ktoré sa týkali mňa ako „média“, prišli postupne, predovšetkým v období dospievania. Vychádzala som vedome z tela a opäť sa doň vracala, videla som vopred, čo sa stane a podobne. Predovšetkým som si však pamätala veci, ktoré nikto nikdy nevidel, mala som Pamäť. Ako som však toto celé mohla chápať? Podľa ostatných som mala príliš veľkú fantáziu, moji rodičia to vôbec nechápali, takže to bolo pre mňa náročné. 

Mám veľkú rodinu, moja maminka bola najstaršia z 11 detí, otec bol jedináčik a jeho rodičia ho rozmaznávali. Maminka vo svojom živote dosť trpela, bola prvá v dlhom rade detí a v rodine sa vychovávalo prostredníctvom tvrdosti a bitky. Pochádzala z Neapola a jej maminka sa vydávala „s puškou na krku“, pretože bola slobodná a tehotná, čo bolo v tej dobe neprípustné. Bola to naozaj veľmi ťažká doba, mnoho ľudí si ani neuvedomuje ako veľmi sme sa odvtedy posunuli. Naozaj sme už prekonali stredovek, i keď to tu stále nie je v poriadku, ale to najťažšie, tú energiu stredoveku už máme za sebou. 

Mám troch súrodencov, všetci ešte žijú, ja som najstaršia. Moja rodina je veľmi karmická, súrodenci nemajú mimozmyslové schopnosti, celé toto dedičstvo som dostala ja. Máme všetci šťastie, že som sa otvorila a vstúpila do služby Otca, pretože v predchádzajúcich inkarnáciách sme boli osoby s veľkou mocou a vytvorili sme si tým pádom svojimi činmi veľké záväzky. Ja som zažila pred 500 rokmi inkarnáciu ako Pápež Inocent 8, čo bol pápež inkvizítor.

Vesmír je však v tomto zmysle špecifický a jedinečný, neexistuje tu morálka, je to mechanizmus, ktorý proste ide ďalej – a ty sám sa rozhodneš, na ktorej strane chceš byť. Nikto ti nič neurobí, nikto ťa nepotrestá, jednoducho trestáš sa ty sám.

Môžete sa s nami podeliť o vašu prvú spomienku/zážitok s „inými“ bytosťami? 

Som si istá, že som s nimi mala kontakt už ako malé dieťa, pretože mi v rámci dňa „chýbalo“ mnoho hodín, určitých okamžikov, keď som z ničoho nič nebola tam, kde som, ale niekde inde. Nepamätám si však vedome, kde som bola a s kým. Pamäť prišla až potom. Vydala som sa na zaujímavú a zvláštnu cestu, keďže som mala umelecké nadanie, rozhodla som sa žiť z môjho umenia. Urobila som zvláštnu voľbu, ktorá mi priniesla možnosť žiť slobodne, bez fixnej pracovnej doby. Vďaka tomu som mala čas myslieť a hodnotiť. Cestovala som a žila život hippies takmer 20 rokov. Je to svet, z ktorého pochádzam, páči sa mi jeho kultúrny základ, získala som tu nesmierne cenné životné skúsenosti. Umožnil mi dívať sa okolo seba a spoznať svet, všimnúť si a uvedomiť, že bolesť existuje všade. Mohla som zmeniť miesto, mesto, štát a myslieť si, že inde nájdem viac šťastia a radosti – ale nebolo to tak. Uvedomila som si, že bolesť je vo vnútri ľudskej bytosti. 

A to mi dovolilo začať hľadať vo svojom vnútri, a keď som začala, našla som mnoho vecí. Vo svojom vnútri som našla súdržnosť s Vesmírom, pochopenie toho, že nie som dieťa tejto Zeme a mnoho ďalších informácií. 

Aký je váš vzťah k planéte Zem?

Vzťah medzi mnou a Matkou Zemou je veľmi krásny. Prišla som na to, že tu pobývam už naozaj veľmi dlho, som súčasťou takzvaných antických duší, ktoré prišli na planétu Zem. Moja láska k Matke Zemi sa zrodila hneď, ako som položila svoje chodidlá na zem po vystúpení z vesmírnej lode, ktorou sme sa sem dostali. Pocítila som úžasnú lásku, tú vibráciu, energiu, ktorú dokáže dať len Ona. Vtedy som sa do nej zamilovala. Vtedy som bola v mužskom tele a tá láska, ktorú som cítila, by sa dala prirovnať k láske medzi mužom a ženou. Dnes som jej podporovateľka a robím všetko pre jej záchranu, pracujem na sebe nielen pre seba, ale aj pre ňu. Viem, že keď trpím, trpí rovnako ako ja – a trpela tak už tisíckrát predtým. Viem, že je to tak, milujem svoju planétu.

Prečo sem duše prichádzajú a dobrovoľne sa nechajú zviazať týmto telom? Dovolia závoju nevedomia, aby zabudli na to, kým sú? Aký je vôbec zmysel toho opäť sa rozpomínať na to, kým sme? Je to z nudy vytvorená vesmírna hra?

Je to tak, že Vesmír je veľkým domovom. A ako v každom domove sú v ňom pekné i menej pekné okamžiky. V každom domove sú bytosti pekné aj nepekné. Je to tak. Vesmír je miestom evolúcie, takže pokiaľ je na nejakom mieste Vesmíru väčšie utrpenie, samotný Vesmír spustí určité mechanizmy, aby „postrčil“ duše zostúpiť do týchto oblastí, aby preverili, čo to je tá veľká bolesť, odkiaľ pochádza a prečo. A ktoré duše pôjdu? Tie, ktoré túto bolesť cítia. Žiadnej duši by nenapadlo presunúť sa niekam inam, pokiaľ by sa necítila podobne. Povedzme, že citlivé duše vždy hľadajú miesta vo Vesmíre, kde je bolesť, aby ju mohli transmutovať. Vesmír je telo, je živý, funkčný a veľmi inteligentný. Nemôžeme si myslieť, že sa veci dejú náhodne. Všetko je organizované.

Aký je to pocit prichádzať späť do tela z iných úrovní vedomia? Pýtam sa z jednoduchého dôvodu, mnohí astrálne cestujúci tvrdia, že je to pre nich bolestivé a nepríjemné ísť do nižších vibrácií fyzického tela – väzenia.

Nebude to možno odpoveď, ktorá sa vám bude páčiť. 

Myslím si, že život je predovšetkým o evolúcii. Prísť žiť život v odeve z mäsa a kostí je rozhodnutie duše, aby sa vyvinula. Možno i zakúsila silnejšie okamžiky deprivácie – a to nie preto, aby sme viac trpeli, ale aby sa samotná duša stala silnejšou. Na Zemi existujú školy, niečo ako mariňáci. Je to akoby si sa opýtal mariňáka: Prečo si na tejto škole, nechcel by si robiť niečo ľahšie? Nie. Záleží na tom. Sú duše, ktoré sú bohatšie a chcú pomôcť Bohu, nechcú sa cítiť zbytočné, cítia všetku bolesť Vesmíru. Keď cítim bolesť, nemôžem sa tváriť, že neexistuje. Takže ja sa nepýtam prečo a ako, viem, že existuje dôvod pre všetko, čo žijeme. To, čo žijeme, je evolúcia vedomia. 

Viem, že vo svojich 76 rokoch sa už nemôžem cítiť a vidieť veci tak, ako keď som mala 20. Keď som mala dvadsať rokov, bola som šťastná, plná radosti zo života – čo som i dnes, na tom sa nič nezmenilo. Zmenilo sa však to, že vtedy som všetko videla určitým spôsobom a dovoľovala som si hodnotiť seba aj druhých – a to je veľmi chybné. Dnes to už nerobím, nechcem sa hnevať. Nevychádzam z domu s úmyslom hádať sa, naučila som sa byť šťastná sama so sebou a mnohonásobne viac som vďačná za všetky skúšky, ktorými som prešla. Som naozaj vďačná a stále ďakujem. Viem, že keby sa nestali, nebola by som taká, aká som. Viem, že toho mám pred sebou ešte mnoho, aj keď moje telo je na tom dosť zle – za to však nikto nie je vinný, to rozhodnutie bolo moje. Sama som sa poskytla na misiu dosť drastickú a nebezpečnú, ktorá ma priviedla v tomto okamžiku k fyzickému poškodeniu tela. Ale to nie je podstatné, nikto ma nenútil. Bola to láska, ktorú mám k stvoreniu a láska, ktorú mám k svetlu a životu, ktoré ma k tomu postrčili. 

Veríte v Boha? Bojíte sa niečoho v dnešnej dobe? 

Odjakživa si uvedomujem, ako sme na tom boli, keď sme nemali žiadny koncept rovnováhy, ekológie. Pred päťdesiatimi rokmi sa na našej planéte začali objavovať prvé ekologické informácie. Tieto koncepty sa začínali objavovať medzi pozemskou populáciou, ktorá nad tým nikdy nepremýšľala – až do toho okamžiku. 

Možno si myslíte, že Vesmír nad tým tiež nepremýšľal, ale naopak, pokiaľ nám to napadlo, je veľmi pravdepodobné, že niekto omnoho starší, väčší a evolučne vyvinutejší nad tým nielenže premýšľal, ale to aj správne pochopil. Neverím, že by Vesmír spustil energie a mechanizmy, ktoré nie sú potrebné. Z akého dôvodu? Môj psychofyzický systém kontroluje a riadi moju energiu, inak by som bola vyčerpaná, je to môj vnútorný kontrolný systém. Rovnako verím, že sme riadení Vesmírom.  

Verím v Boha i v Boha, ktorý je v mojom vnútri, verím, že Boh existuje, pretože ja sama existujem. Verím tomu, že všetci potrebujeme presný bod, na ktorý sa obrátiť a kam posielať všetky naše myšlienky, naše prosby, potreby a naše poďakovania. Verím, že táto obrovská vesmírna múdrosť sa nám vráti späť odmenená, keď poďakujeme za to, čo nám bolo dané. Takže verím v Boha, on existuje, pretože tomu verím. A keď tomu verím, tak sa hýbe, existuje celý aparát, ktorý sa mi vracia späť ako odmena. Viera je niečo zvláštne. Buď veríš, alebo nie. 

Kto verí, žije dobre, prijíma i bolesť a depriváciu, svoje náročné okamžiky, pretože s vierou vieš, že skôr či neskôr sa z toho dostaneš von. Keď veríš, tak sa nebojíš zomrieť, pretože vieš, že smrť neexistuje, existuje len pre tých, ktorí sa boja. Jednoducho povedané – kto sa bojí, žije príšerný život, kto sa nebojí, žije rajský život. Raj nie je vzdialené miesto, kam máme ísť, je to duševný stav.

Ale ja premýšľam inak, dosť inak, tak neviem, či tieto odpovede ľudí uspokoja. Keď sa človek sťažuje, znamená to, že ešte nepochopil, aká je situácia. Keď sa sťažovať prestane – znamená to, že už to zachytil.

Pamätáte si svoje minulé vtelenia tu na Zemi, dokonca aj životy z iných planét. Ktorý minulý život z ktorej planéty je váš najobľúbenejší? Ako ste tam vyzerali, fungovali, cítili, žili?

Môj najobľúbenejší život je, keď som prišla sem na našu Zem. Bola som muž, veľmi vysoký, nádherný a zdravý ako rybka. Bola som hviezdna bytosť. Po vylodení sa na tejto prahistorickej planéte, no čo povedať… Tento dnešný, ktorý práve žijem, je môj najobľúbenejší vďaka múdrosti, pretože tú som nemala ani vtedy. Mohla som byť veľkým vesmírnym majstrom s celým vedomím vesmíru, avšak nemala som tú delikátnosť, ktorú mám dnes. Evolúcia ide dopredu a neustále nás zlepšuje. Dáva nám aj niektoré veci preč, pretože nie sú potrebné. Čo mám radšej? Všetky životy, ktoré som žila, pretože boli motorom, ktorý ma doviedol až sem. Môj pôvodný život, keď som sem prišla, bol fantastický. Dnes som malá a guľatá, vtedy som mala viac ako 2 metre. Keby som dnes stretla takého muža, hneď sa zamilujem. Teraz som fyzicky iná, ale vo vnútri sa sama sebe naozaj veľmi páčim. Mám sa rada, cítim, že i Vesmír ma miluje a nielen to, cítim mnoho lásky od ľudí, ľudia ma cítia a rozumejú mi. Som veľmi silná a odvážna žena a som ochotná urobiť čokoľvek. Už mnohokrát som sa ocitla blízko smrti, ale môj obvod ustojí také veci, ktoré ostatní neustoja – takže musím byť ešte k dispozícii. 

Jediné, v čo naozaj dúfam, je, že sa čoskoro prebudíte, pretože už naozaj nevládzeme. 

Prečo je vývoj ľudstva nastavený cez toľké utrpenie? Sme rasa masochistov?

Teraz sa vás opýtam ja: Keď je vám dobre, robíte niečo preto, aby ste sa zlepšili? 

Uveďme si príklad – ráno sa zobudíte, je nádherný deň, svieti slnko, idete sa kúpať k moru a opaľovať. Už si predstavujete, ako si dáte pizzu, uvidíte sa s priateľmi a večer si zájdete napríklad zatancovať alebo budete robiť niečo iného, čo sa vám páči. Naplánujete si bezstarostný a šťastný deň, pohodový, nebeský. Napadne vám v tomto rajskom dni pracovať na sebe a robiť niečo, aby ste zlepšili svoj život? 

Jasné že nie, Kedy to však urobíte? Keď je vám mizerne. Utrpenie je motor, ktorý nás poháňa. Napokon nie je lepšieho majstra, ako je diabol, pretože spôsobuje takú veľkú bolesť, tak všetkým ubližuje, že aby sme mu unikli, posúvame sa k zlepšeniu. Za to mu môžeme jedine poďakovať. On si ide svojou cestou a ja zas tou mojou, ale to neznamená, že by sme ho nemali uznať. Vnímam utrpenie, ako obrovský motor evolúcie. 

Zároveň však všetci, vrátane mňa a hviezdnych bratov, snívame o tom, že jedného dňa budeme môcť viesť vesmír a multivesmír bez tejto potreby, bez potreby vyvíjať a rozvíjať sa cez utrpenie. Zatiaľ ho tu však máme a potrebujeme to.

Keď prejdeme týmto obdobím vojen a vírusov, čo nás čaká? Ešte niečo horšie, cez čo bude nutné prejsť alebo už len sľubované časy raja? Alebo sa budú vo vlnách striedať obdobia pokoja a chaosu?

Keď sa spustia také ťažké veci ako je v týchto rokoch Covid, znamená to jedno: že prišiel okamžik urobiť presné rozhodnutie. Buď budeme na strane svetla, alebo budeme na strane temnoty. Pokiaľ sa niekto rozhodne, že bude stáť na strane svetla, nebude už potrebovať prejsť ničím horším. Znamená to totiž, že všetko, čo doposiaľ zažil, ho už priviedlo k okamžiku, keď sa vo svojom vnútri pravdivo rozhodol, že verí v lásku a verí v Boha – a ide smerom k svetlu rajskou cestou, v zdraví a celistvosti. Takže nie je nutné prejsť ešte horšími dverami, už to nepotrebuje. Je to potrebné vtedy, keď máš tvrdú hlavu a nepochopil si, že máš pustiť všetko čo nepotrebuješ. 

Pokiaľ sú peniaze, moc, dom, úspech, fyzická krása a ďalšie veci dôležitejšie než to, čo si ty, tak budeš trpieť ešte viac. Pretože čierna diera nekončí. Rovnako ako nekončí biela diera. Dimenzie idú od nuly do stotisíc. Ako hore, tak i dolu. Zažili sme to najhoršie? Nie, zatiaľ sme prežili všeličo ťažké, ale temnota je pripravená urobiť omnoho horšie veci než to, čo sme doteraz zažili. Ale to záleží na nás. Záleží na tých, ktorí majú strach, a na tých, ktorí ho nemajú. Pretože práve strach k nám priťahuje všetky problémy. Keď sa vzdialite strachu, keď pochopíte, že temnota sa strachom živí a že strach je jej hlavnou a najobľúbenejšou zbraňou – tak ten strach prestanete mať. 

Aký vývoj ľudskej rasy je pre nás pripravený? Hovorí sa, že sa ľudia stanú jemnohmotnejší, začnú viac používať telepatiu, intuíciu, teleporting, prestanú jesť a budú žiť z prány… Je to tak? Môžeme povedať, že sa zbavíme slastí tela, ako je jedlo, sex, ktoré budú nahradené niečím ešte slastnejším? 

Áno, je to tak. Evolúcia vždy prináša zlepšenia i radikálnu zmenu. 

Zažila som si mentalitu a svet hippies, slobodnú lásku, v rámci ktorej sa búrali hranice sexuality. Bola som vydatá 20 rokov, momentálne žijem už 40 rokov so svojím druhým partnerom. Prežila som partnerstvo a sex tak, ako som ho potrebovala poznať. Teraz, keď som postúpila o schod vyššie na duchovnú úroveň, tak ma zaujíma s inou kvalitou záujmu, aj keby som mala 25 a bola krásna, zaujímal by ma už inak, ako to bolo predtým. Všetko prichádza, aby sme to mohli spoznať, zažiť a prekonať. Tak to je. 

Jedna vec je istá, práve teraz sa presúvame k prežitiu takzvaného vnútorného orgazmu, duchovného orgazmu. Keď nastane ten magický okamžik, veľmi magický, keď vo mne dôjde k fúzii energií, zážitok je taký silný, že aj keby som mala 10 hodín sexu, nedalo by mi to tak veľa. Tieto hlboké okamžiky prekonajú všetko a nepoznám nič uspokojivejšie.

Keď hovoríme o Bohu, často ho objímam, všetci by ho chceli poznať. Boh je ja a ja som Boh, Zem, Bohyňa, tisíckrát sa objímame vo svojej duchovnej forme. A vždy, keď sa objímame, je to také krásne, také nežné a veľké, tie okamžiky sú také magické a hlboké. Kedy môže sexualita poskytnúť niečo podobného? Áno, sex bol a je dôležitý a potrebný, dokonca i krásny, mne poskytol chvíle tranzu. Ale čo ďalej? Trvá to chvíľku a potom to skončí. 

Je možné, že ten skutočný sex ešte len máme zažiť. Uvidíme. Až prídu hviezdni bratia, zistíme, ako sa oni vzťahujú k sexualite. Keď stretneme iné, nové rozvinutejšie vesmírne rasy, uvidíme, čo nás o tom naučia. Jedna vec je však istá, prípadný sex je určite tvorený zdieľaním, fúziou, rešpektom, úctou a rozvahou, pretože muži a ženy sa skutočne milujú. Muži sú k ženám delikátne a ženy sú menej umienené voči mužom. Čoskoro budeme mať pred sebou bohov, pamätajme na to. Pokiaľ nechceme byť ako sedliaci, ktorí chodia po meste so zablatenými nohami, tak si dajme pozor na to, akí budeme v okamžiku stretnutia s nimi. Už sa nám ukazujú počas snov a je to šokujúce, pretože sú nádherní, človeku až padne sánka. My prichádzame z infernálnych stáročí a oni prichádzajú z rajských. Nemáme a nemusíme sa však cítiť menejcenní, pretože sme tu prežili a máme za sebou nesmierne ťažkú a tvrdú skúsenosť, takú, akú ešte nikto nezažil. Táto naša skúsenosť je jedinečná. Skúsenosť, vďaka ktorej sa zmenil celý siedmy lúč stvorenia. 

Bude náš vývoj rovnomerný po celej planéte alebo pôjde skôr o miesta vyvolených? Ak áno, ktoré lokality to budú?

Určite tie, kde je civilizácia popredu, bude jednoduchšie byť vyvoleným – tým, ktorý prebudil sám seba, pretože bude napred vo všetkých uhloch pohľadu. To neznamená, že budú dobré a zlé miesta. Z akéhokoľvek miesta našej planéty môže vyjsť prebudená duša. Ale nie všetci, stane sa to iba málo bytostiam, to obmedzenie je veľké. Na moje otázky, ktoré kladiem hviezdnym bratom alebo vesmírnemu Otcovi, keď chcem mať väčšiu istou, som dostala nasledujúcu odpoveď na túto otázku: v pomere k 6, 7 alebo 8 miliardám ľudí na našej planéte, aký bude počet tých, ktorí zostanú fyzicky, duchovne, morálne na tejto planéte a ktorí budú mať právo tu žiť vzhľadom na to, že Zem prechádza zo stavu planéty do stavu hviezdy? Povedali mi, že to číslo je veľmi nízke. Akoby sme zobrali veľkú nádobu vody s okvetnými lístkami ruže, dali pod ňu náprstok a z kohútiku tejto nádoby vypustíme tú najčistejšiu esenciu ľudstva. Títo ľudia vyvinú také pole energie, že zaplnia prázdno po tých, ktorí tu nebudú.

Mnohí hovoria o nutnosti čistenia si siedmich čakier, ktorá z nich je najdôležitejšia? Je vôbec vhodné násilné čistenie čakier, nedeje sa to prirodzene, automaticky?

Je potrebné čistiť všetky čakry. Ale nefunguje to tak, ako si často myslíme. Nemusíte si sadnúť a nasledovať pokyny nejakej techniky. Ja som napríklad po celý svoj život počúvala samu seba. Keďže všetci majú čakry zanesené svojimi minulými vteleniami, vďaka používaniu a zneužívaniu na materiálnej úrovni, keď sme sa spájali s hmotou na úkor duchovna – a mnohí sú ešte stále zaslepení negatívnou psychikou, tak už tridsať rokov beží na našej planéte, vďaka Matke Zem, mechanizmus očisty. Vďaka tomu je možné odstrániť temné zhluky vo vnútri nás a z nášho bytia. Vedome to však robí málo z nás. 

Energia môže prísť až ku korune hlavy a chcela by ísť dole, ale zastaví sa, pretože pokiaľ sme sa nerozhodli pre svetlo, sú všetky čakry špinavé a zatvorené. Takže robiť sa má všetko a zároveň sa nemá robiť nič. To je to, čo je najdôležitejšie. 

Ľudia si stále myslia, že je potrebné stále niečo robiť, ale ono je predovšetkým potrebné BYŤ, nie robiť. Byť, načúvať samého seba vo svojom vnútri a byť vo vnútri, byť esencia. Takže BYŤ.