Prečo človek nevie byť so sebou, prečo nemá so sebou kontakt? Pred čím uniká, pred čím sa skrýva? Má strach snáď z toho, že tam nič nenájde? Že sa prepadne do samoty a zistí, že je taký osamelý, že sa z toho ide zblázniť? Má strach uvidieť, že to, čo s druhými zdieľa, vlastne nie je on? Že sa s druhými necíti sám sebou, keď zdieľa to, čím je zaujímavý, ale k sebe sa nedostane, a tým pádom ani k sebe nikoho nepustí. Veď ako by aj mohol, keď sa sám bojí vstúpiť na pôdu svojho vlastného vnútra. Aj keď sa otvorí láske, dlho to nevydrží, pretože sa lásky bojí a cíti sa nekomfortne, akoby bol vydaný napospas, akoby strácal moc. 

Ale veď práve o to v láske ide. Naša duša túži, plače, dychtí po tom, aby sme stratili moc, aby sme sa odovzdali. To naša hlava a naša skvelá osobnosť, ktorá je výplodom našej mysle a vlastnej dôležitosti a tiež aj pýchy, nedovolí stratiť moc a odovzdať sa. Potom dušu týrame samotou, prázdnotou a temnotou. Naša vlastná duša potom pláva v močarinách bezmocnosti a zúfalstva, ale my sme ďalej takí silní, že si ani nedovolíme nazrieť za okraj vlastného strachu, tam, kde je naša duša s celým jej obsahom obrovského citu, ktorý si nedovoľujeme cítiť. Cítime len tak občas, keď sa náhodou prepadneme cez večnú únavu zo života a jeho požiadaviek a tlakov do vlastnej prázdnoty, ktorú si v tej chvíli dovolíme aspoň nachvíľu precítiť. Pokiaľ ju hneď niečím nezaplníme. 

Prepadám sa ďalej. Prepadám sa do studenej jaskyne plnej temnej vody, ponáram sa do nej, je studená a hlboká, zrazu zisťujem, že v nej plávam, že už nepadám ako ťažká sekera na dno a nezostávam bez pohybu, nemá ani hybná. Dovoľujem si vnímať priezračnosť temnoty v jaskyni, otváram ústa a ony sa mi zapĺňajú vodou, prehĺtam, ochutnávam čosi zo svojej vlastnej temnej hĺbky, ktorá sa mi nezdá vôbec strašná, je vláčna, zamatová, dotýka sa mojej kože a zanecháva na nej príjemné pocity zvláštneho chladu, ktorý na počudovanie rozohrieva moje vnútro. Takmer počujem jej melódiu, akoby voda okolo mňa a vo mne rozoznela tóny krásnej hudby a sú také hlboké, že otriasajú mojou hĺbkou, moje telo je uvoľnené, prijímajúce, zvláštne vláčne a tancuje (tancujúce?) svoj vnútorný tanec. 

Voda mnou preniká, prehĺtam ju a s prekvapením zisťujem, že plynule a ľahko dýcham, nedusím sa, netopím sa, nezomrela som alebo žeby predsa? Zomrela som? Veď toto všetko je mimo fyzikálne zákony, mimo toho, čo je možné. Nadýchnem sa a pochopím. Toto sa deje v mojom vnútri, vo mne samej. Táto jaskyňa a táto voda sú mojou súčasťou už od narodenia a sú so mnou oveľa dlhšie, ich čas sa tiahne mojimi mnohými životmi a sú tam ukryté všetky moje city aj pocity, ktoré som kedy cítila. No a tak si ich užívam. Niektoré sú blažené, niektoré sú prijemné, iné zasa nepríjemné, prenikavo bolestné, niektoré mi berú dych a napĺňajú ma neuveriteľným strachom. 

No ja sa nebojím. Už sa netopím. Nestrácam dych, nezamŕzam v nehybnosti. Cítim úľavu, som plná citu, je hlboký a napĺňa ma vďačnosťou. Už nechcem necítiť, som tej vody plná a som šťastná. Vynáram sa z vody, závan teplého vlhkého vzduchu sa ma dotkne, celkom zľahka a ja vnímam takú ľahkosť, akú som necítila už dlho. Vychádzam z vody a dovoľujem vetru, aby hladil moje nahé telo. Cítim, ako sa mi dostáva pod kožu. Je okolo mňa a je aj vo mne. Nadychujem sa tej ľahkosti, slobody a radosti až sa roztancuje. Hýbem sa ako vietor, nechávam sa ním objímať až začujem hlas vetra ako ku mne hovorí, ako prináša slovo, ktoré tak milujem, a ako slovom oživuje všetko, čo vo mne bolo mŕtve. 

Dotknem sa skaly, tá si ma k sebe pritiahne a už sa o ňu opieram celým svojím nahým telom. Dýcham a počujem ako dýcha skala, vnímam a do špiku kostí preciťujem jej nehybnosť a pevnosť. Cítim všetky svoje kosti a skala, vlastne celá jaskyňa je zrazu v mojich kostiach. Moje kosti dýchajú a vstupuje do mňa pokoj, istota, pevnosť a cítim, že zostávam v sebe pevná a istá sama sebou, predovšetkým istá si tým, čo cítim. Voda sa vo mne upevnila, stala sa dravou riekou a moja vlastná kostra a telo sa stali jej chrámom. Stali sa oporou pre moju pokojnú i rozbúrenú vodu. 

Začína mi byť zima a premýšľam, ako sa zahrejem. Nemám nič, čo by ma zohrialo. Všetko, čo mám, je mokré. V tom si spomeniem na vášeň. Zatvorím oči a snažím sa ju k sebe privolať. Sama v sebe ju rozdúchať. Pocítim túžbu a túžba ma posúva ďalej. Počujem svoj dych, počujem, ako mi bije srdce a moje srdce hádam zo samej vďačnosti, že som si ho všimla ma odmení rozšírením citu do celého priestoru jaskyne. Cítim teplo, rozlieva sa mi po tele vo vlnách. Horia mi nohy, akoby sa otvárali pre vstup horúcej lávy zo samotnej zeme. Cítim, akoby mi horúca červená láva stúpala hore nohami do celého tela, poddávam sa tomu silnému, horúcemu pocitu, ktorý neuveriteľne zrýchľuje môj dych až som zrazu plná silného pocitu vášne a túžby, akoby som horela. Zvláštne je, že sa nebojím, že zhorím, že sa spálim.

Dívam sa na svoje brucho, neuveriteľné. Horím mi tam oheň. Je taký krásny, že sa do neho zamilujem. Cítim silnú zamilovanosť z ohňa v sebe. Vracia sa mi láska k sebe. Vracia sa mi svetlo v mojom vlastnom tele, som ním prežiarená. Moje city sú silné, pohlcujúce a spaľujúce. Pohlcujú ma ako plamene a z každej iskričky môjho ohňa vystreľujú ďalšie city, až ich je toľko, že sa vznášam prostredníctvom nich až k samotnému bohu či nebu. Pretože sa cítim božsky, extaticky, vo vnútri oživená a silná. Už mi nie je zima. Zohrialo ma vlastné vnútro a plameň, čo mi v ňom horí, a ja dúfam, že ten plameň sama nikdy nezahasím.

Z pripravovanej knihy Z tmy do svetla