Integrácia je pre mňa spojka A. A je ako keď navliekame na nitku a prikladáme ďalšiu korálku. V živote často, kým prejdeme k A, potrebujeme prejsť cez všemožné hľadanie alternatív. Každý za seba, v rôznej miere, s väčšou či menšou mierou rebélie, anarchie, deštrukcie. Táto cesta trvá aj vtedy, keď sa nevieme jednoducho postaviť naplno do svojho nie. Alternatívy v jazyku hľadáme ako alebo toto, alebo takto. Často s uisťovaním sa vonku a požadovaním súhlasu zvonku. A alternatívy začínajú zvyčajne až vtedy a tým, že s niečím výrazne nesúhlasíme a naše vyjadrenie začína slovami ale. V prípadoch, keď máme v sebe nie, no chceme byť slušní, počujeme najčastejšie vetu začínať slovkom áno, ale… Je to jasný odpor.

Jazyk integrácie pre mňa osobne znamená citlivosť na reč seba, rodiny, klientov. Spájam to s tým, že počúvam obsah v zmysle zámeru (čo si priťahujú tým, o čom hovoria), vyciťujem súlad hovoreného s ich emóciami, tónom hlasu, jeho farbou, prestávkami, tokom energie, atmosférou… Všímam si, ako sa to, čo vravia, prejavuje na ich očiach, doslova, kedy sú v sebe a ako je možné vidieť nepohodu a nesúlad na ich fyzickom postoji, vyžarovaní. Je to neskutočné množstvo informácií, ktoré dostávame. Veľmi pekné pozorovanie integrácie mi dlhý čas zabezpečuje používanie spojok. Začnem teda základnými: ALE, ALEBO, A.

Dnes začneme s ALE, či skôr s ÁNO, ALE.

ALE – ODPOR SÁM/SAMA V SEBE

Chcem toto, ale svet mi ukazuje toto. Chcem toto, ale muž mi hovorí toto. ZRKADLENIE, ktoré nám umožní pochopiť, že niekde sme v totálnom odpore, popieraní. Tento postoj nám nedáva ani 50 percent seba na použitie. Lebo aj to, čo by sme chceli použiť, často spochybníme… Nielen slovíčkom ALE, ale aj postojom ALE. Poznáte to. Prekrížené ruky a nohy, zamračená tvár, zošúverené obočie, očervenenie v tvári. Preboha, len aby to nebolo vidno! Postoj spotrebuje množstvo energie a v podstate iba stojíme na mieste a prehodnocujeme a omieľame staré vzorce a možnosti. Je asi jasné, že to nevedie nikde. Prežila som odpor v sebe, keď som sa zrazu cítila odmietnutá mužom, pretože si po prvej vlne korony naplno vybral svoju prácu tak ako predtým. Nevidela som jeho zmenu, lebo som bola v ALE. Zistila som, že on si vyberá, čo chce, odo mňa čaká, že budem tam, kde je on. Ja som potrebovala byť so sebou, v sebe. Neustále som sa odôvodňovala. Pocit bol neskutočná bolesť hraničiaca so šialenstvom, stavom, že ALE vytvára vo vnútri prekážky, ALE tadiaľto nie, tadiaľto nie, tadiaľto nie. Omieľanie starých skúseností. Mozog dôsledne vytiahne všetky príklady, čo nefungovalo a prečo to fungovať nebude.

Skutočné rozhodovanie so slovíčkom ALE je nemožné. Je úplne jedno, koľko možností vygenerujete, ako dobre situáciu zvážite, koľkých ľudí sa spýtate na názor. Každý z nich, pokiaľ nie je práve osvietený, začne svoje odpovede so slovíčkom ALE. Načíta to z vás. Je to iba dôkaz, že bojujete a ste v ODPORe. Paradoxne som si všimla, že práve v týchto situáciách si ľudia idú po radu. Pripadá mi to ako vidieť na stole iba tanier so špagetami, byť v ňom a nevidieť, že je aj stôl, milá spoločnosť pri stole či nebodaj celá jedáleň naokolo.

ÁNO, ALE SCENÁR

Sme v áno, ALE pre toto, toto a toto to nepôjde. To isté správanie ako v minulosti, s tým istým emočným stavom a s tými istými vibráciami sa prepracuje k tým istým výsledkom. Je to jasné. Mení sa len javisko a situácie (prípadne iné ročné či historické obdobie). Príbeh je ten istý. A je jedno, či ho hráte na Slovensku, v Madride, na malom javisku vašej rodiny alebo v celom štáte, na celej zemeguli. Je len jediná možnosť – uvedomiť si, že tento scenár je nanič. Poďakovať za angažmán a vybrať si ÁNO scenár. 

Keď si v tomto stave pýtate radu od vášho muža, dopadne to asi takto… Začnete ospevovať niečo, čo by ste chceli, ALE vo vnútri ste si nie istá. Muž zvyčajne neprekukne, že by bolo fajn teraz nereagovať. Začne riešiť a poskytovať rady z miesta ALE. Vygeneruje si 100 ALE dôvodov. Lebo sa dôkladne naladí na váš stav. Všetci asi vieme, kde tieto rozhovory končia. Muž nechápe, čo chcete, lebo ide dôsledne s vami. Naladil sa na vysielač ÁNO, ALE a poskytuje v jeho duchu dostatočné množstvo odpovedí smerom von. Dokonale a dôsledne zrkadlí všetky možnosti prečo nie. Končí to stavmi urazená, mlčanlivá, odmietnutá. No isto nie vďačná, ako dobre mi vytiahol moje vlastné vibrácie.

AKO FUNGUJE ODPOR?

Kým rezonujeme s miestom odporu v našom tele, nemôžeme nič. Preto je dobre vedieť, ako ten odpor funguje. Toto miesto odporu vnímame zvyčajne niekde na tele. Typicky mužsko-ženský príbeh môže vyzerať takto:

Napríklad žena by sa rada milovala s mužom, ALE hlava kladie podmienky a vymýšľa dôvody prečo nie. Prosím, doplňte si svoje obľúbené dôvody a pozrite sa na to ako na príbeh.
Pokiaľ sme v príbehu, nepôjde to. Aby sme neboli v príbehu, pomôže počítať nádych a výdych. Nádych na 4, výdych na 7, teplý, pomalý výdych so zvukom, ktorý je dnu. Aby sme boli nestranní, rozumej nenadržiavali ani jóni, ani hlave, ideme do kostí (článok vyšiel vo VITALITE v decembri 2020). A ideme do elektriky tela. Z fyziky vieme, že odpor kladie prekážku v toku prúdu, zvyšuje napätie v mieste odporu, znižuje v tom mieste pretekanie prúdu a spôsobuje prehriatie v mieste odporu. Tieto časti sú v elektrickom obvode pekne za sebou a je to ľahké. V tele sú tieto časti dômyselne poprepájané a spôsobujú nám rôzne problémy, bolesť, nepohodu. Ako informáciu, aby sme vedeli, že sme v ODPORe.

ČO SA S TÝM DÁ SPRAVIŤ?

Harmonizácia je možná rôznymi spôsobmi. Niekedy pomôže pohyb, inokedy postačí dych či jemný dotyk, spriechodnenie toku energie v tele cez energiu meridiánov, „opravenie sa“, pochopenie svojej bolesti namiesto popierania a odporu. Niekedy stačí niečo také jednoduché ako uznať existenciu odporu či povedať vlastnému odporu vidím ťa. Znamená to, že je to videné, uznané. To je bod, kedy sa to môže zmeniť. Z miesta áno, ale sa NIKDY zmena udiať nemôže. Nedá sa. Skúste si to zahrať. 

UKÁŽKA:
Rozhodnutie: ÁNO, spravím krok doprava.
ALE radšej nie, ALE radšej nie teraz, ALE radšej zajtra…
Pohli ste sa? Realizovalo sa rozhodnutie? Udiala sa zmena? Každý viete svoju odpoveď. Je fajn všimnúť si pocity v tele a ponúkam to ako inšpiráciu na fyzické cvičenie. Čo to robí s vaším telom? Kde sa buduje napätie? Aké emócie vo vás áno, ale vyvoláva, keď to robíte vy a keď to počujete a robí to niekto vám?

CVIČENIE:
Na odpor mi skvelo funguje toto cvičenie. Budeme zväčšovať napätie. Zadržíme dych na 30 sekúnd, zatneme úplne všetky zvierače, päste, zmrštíme tvár, zatneme všetky svaly tela a držíííííímééééé. Potom naraz vydýchneme a všetko pustíme – aj so zvukom, ak sa potrebuje uvoľniť. Je to moment, ktorý nám nedovolí ísť do príbehu a môžeme uvoľniť napätie uviaznuté v tele na miestach, kde ho zvyčajne neregistrujeme. Či skôr sme naň takí zvyknutí, že o tom nevieme, že sme až takí napätí. Až keď si to zvedomíme, až potom môže prísť úvaha o tom, či nám to ešte na niečo slúži. A až potom to môžeme začať meniť. O svojom tele som vedela toho veľmi málo. Nemala som záujem ho vnímať ani počúvať. Telo je pritom našou zemou, našou hmotou na sebarealizáciu.

TIP:

Keď deti plačú a zbadajú niečo zaujímavé, v zaujatí úplne s prehľadom zabudnú, prečo sa to vlastne hádzali o zem. Vstanú a idú za svojím novým objavom. Fascinácia. Dobrá pomôcka z pascí mysle je teda nasledovať svoj momentálny záujem. Čo ma fascinuje tak, že zabudnem na svet okolo seba a úplne sa do toho ponorím?

SKÚSENOSŤ – LETNÝ SLNOVRAT 21. 6. 2021

Na záver uvediem príklad. Na základnej škole som neznášala telesnú výchovu, svoje telo, pohyb. A telo sa mi „odvďačilo“ – absolútne ma neposlúchalo. Bývali sme v lese v Demänovskej Doline, 2 kilometre od zástavky autobusu, mimo ľudí. Jedna chata pre 50 ľudí, široko-ďaleko len les, skaly, stromy a potok. Doma som teda stále liezla na skaly, stromy. Pozorovala jelenice, srny, 20 metrov bez istenia, pohoda-jahoda. To ma bavilo. No na telesnej, v úbore, pred zrakmi ostatných – ani hnúť. Nevedela som nič – ani behať, ani hádzať, ani skákať, ani liezť. Vyrobila som si bolesť hlavy a hocikedy som od vypätia odpadla. Zabezpečila som si tým pokoj s názvom oslobodená od telesnej výchovy. Môj odpor bol zrejmý. Moje vyhýbanie sa tiež.

Milovala som tanec, plávanie a lezenie. Spolulezci ma presvedčili, že liezť musím iba s istením, úväzom a lanom. No liezla som. Potom prišli deti. Túžili plávať. Nechala som ich plávať, ako chceli, sem-tam som poskytla usmernenie, radu, ukázala som. Chlapci však chceli skákať do vody. To som skúšala párkrát a skončila s oplieskaným bruchom. Dovolila som im to, videli iných, naučili sa. Až raz to prišlo v mori: „Mami, skús toto! Bude sa ti to páčiť, je to fakt skvelé!“ A Matejko mi predviedol salto do vody. S nadšením. A zaklincoval to vetou: „To si ešte nerobila, určite ti to pôjde!“
Pozeral na mňa s totálnou nádejou a niečomu v tom jeho pohľade som absolútne (ako vždy) nedokázala odporovať. Tá zábava! Život! Energia! Nadšenie! Povzbudzovanie! Dôvera! A ja v sebe monológ: Zuzana, máš skoro 48 rokov, si mimo domov, sama s tromi deťmi a psom. Dobrala si antibiotiká, si rozbitá na šraubičky kvôli vzťahu, naozaj neblázni. A keď to nepomáhalo, tak: Chceš sa zabiť?!

Potom mi to rozkrokoval. Ako prvé mi ukázal, ako spadnúť do vody v predklone a vlastnou gravitáciou sa pretočiť. „Neboj, mami, vždy ťa to otočí.“ Posmeľujúco na mňa pozeral očkami plnými nádeje. Stála som na brehu a príšerne som sa bála. Hrča v krku. Áno, skúsila by som to, ale ja sa strašne bojím… A zrazu to v tej hlave cvaklo. Vidím ťa, odpor. Zrazu som sa počula, ako hovorím: „Ukáž mi to, Matejko, najpomalšie, ako vieš.“ Predviedol s-p-o-m-a-l-e-n-ý pád do vody. Pretočil sa, smiešne ho vynieslo hore. Úsmev od ucha uchu, okolo celej hlavy. Kyvkal na mňa. A ja zrazu stojím, predkláňam sa. Odovzdala som sa moru. Šplech. Ponorenie. Pretočenie. Vynorenie. Vyliezla som von a začala som sa strašne smiať. Bol to smiech, ktorý uvoľnil všetko vo mne. Smiala som sa dlho, na celú pláž. Ležala som na brehu. Nemohla som prestať. Oslobodenie. Pes Bono mi olízal úplne celú tvár. Bolo mi jedno, čo sa deje. Len som vedela. Niečo sa zmenilo. Vo mne. Hlboko vo vnútri. Z áno, ale… sa stalo ÁNO. ÁNO sebe samej. ÁNO vo svojej najvnútornejšej podstate. Bolo také, že zastavilo neustály tok vnútorného kritika, sabotéra, odôvodňovania, spochybňovania, papuľovania (akokoľvek si to pomenujete), ALE.