Ha-ha-ha, poznám to! Sama vravievam, že opierať sa o znamenia horoskopu a tvrdiť, že je som taká, lebo Škorpión je taký, je výhovorkou! Narodili sme sa v určitom znamení zverokruhu preto, aby sme jeho cnosti aj neresti dôstojne zvládli! Nachytal si ma na hruškách, Vladko, paráda. Vidím, kde je môj tieň. 

Pravda však je úplne inde. Zas si babička, ktorá hľadá ihlu vonku pred chalúpkou, lebo tam je svetlo, hoci ju stratila vo vnútri. Tam je však tma, tam nehľadá. Čísla fyzickej energie v numerologickej mriežke znamenajú, že vieš obrovské množstvo energie nazbierať a s tým pracovať. To však neznamená, že sa v rámci dňa energia nevyčerpá. Vôbec! Alebo že s touto energiou máš pracovať takým spôsobom, že naraz rozvíjaš rôzne aspekty, pestrosť, rovnováhu medzi sympatikom a parasympatikom, medzi konaním a nekonaním, medzi robením nič a robením niečoho navonok mužským spôsobom. Za tým je strach. 

Máš strach, že niečo nestihneš, a tak tlačíš, tlačíš, tlačíš, musíš stihnúť. Dokazuješ si, že dokážeš vyjsť na vrchol. Nie je cieľom ísť len po prvú stanicu, ale až na vrchol. Strach je v tom, že to nestihnem, lebo som to x-krát nestihol. Vždy som sa potrestal za to, že som zlyhal, že som nesplnil, nedokázal… Trestanie ma potom ženie v ďalšom živote, že v tomto už všetko dokážem. Šialené obrátky! V budúcom živote budeš mať ešte viac energie, v ďalšom ešte viac, v ďalšom oveľa, oveľa viac… Šialená rýchlosť! Ako dlho ešte potrebuješ ísť touto cestou? Vždy bude v ďalších životoch rovnaký model, vždy to bude rovnaké, lebo nebudeš mať pokoj nadhľadu. Veď predsa nejde o cieľ, ide o cestu. 

Cieľ – vrchol hory – je ilúzia. Si na vrchole, urobíš krok a kráčaš ďalej. Žiaden vrchol nie je – to je kľúčový moment. Už si na všetkých vrcholoch bola. Už si bola. Už si dávno za tým, že si na vrchole. Dávno kráčaš ďalej. S pokojom kráčaš ďalej. Veď cieľ už bol dosiahnutý. Ostalo kráčanie. Užívanie života. Zážitok života. Život zažívaš aj silu zažívaš, aj pokoj zažívaš. Načo zažívať únavu a vyčerpanosť? Načo? Sme nekonečný zdroj energie. Potom príde stíšenie, odovzdanie sa pravde.
Pravda je Kristus. Je to svetlo nad nami, v nás. Z tohto svetla, že viem, že dokážem, že som silná bytosť, sa odovzdávam. Nie vzdávam. Vidieť, cítiť rozdiel medzi vzdám sa a odovzdám sa je zásadný. Potom aj keď človek zomiera, je odovzdaný. Optimálne už dávno, dávno predtým, než príde moment, keď zavrie oči a vydýchne naposledy. Už dávno predtým je odovzdaný. Kto odovzdanie odkladá na poslednú chvíľu, ide na veľmi, veľmi tenký ľad. V čase smrti vyskočia všetky neukončenia, takže väčšinou sa znovu vzdá. Koleso sa opakuje znovu a znovu a znovu… 

Tým, že máš teraz veľa energie, vyvíjaš na seba obrovský tlak. Obrovský tlak. Za ním je však strach. Poznáš dramatickú pauzu z rečového prejavu, rovnako hodnotne ju zaveď do svojho života. Otvor sa v tom, nech ťa život prekvapuje. Nech ťa prekvapuje v situáciách, kde si niečo nevedela, odrazu vidíš – aj tu ešte vieš, aj tam máš potenciál ďalšieho rastu. Je to tvoj potenciál. Jednoducho si ho užívaj. 

Na luxus vzdávania sa zabudni – naň nemáme. Máme na luxus odovzdania sa. To je odovzdanie v pokore, skromne. Môžem byť aj miliardár, ale nepotrebujem chodiť na zlatom rolls-royce. To je márnivosť. Rovnováha je v tom, že vlastníš celú planétu. Celý vesmír je stvorený len pre teba, len kvôli tebe bol stvorený, ale ty to nepotrebuješ ukazovať, demonštrovať. Užívaš si všetko. Keď to potrebuješ demonštrovať, príde únava. Zastaví ťa. 

Únava je signál, keď sa už vynoria výkričníky. Pred únavou však prichádzajú ešte iní poslíčkovia, na ktorých sa treba zamerať. 

Nevidím poslíčkov, ktorí zvestujú.

Vidíš ich, cítiš ich. Vonku ich nemôžeš vidieť. Otoč pohľad do vnútra, zameraj sa na priestor. Na vnútorný priestor. On ti ukáže, čo príde pred únavou. Únava je vonkajší signál. Telo už ochabuje. Ale na vnútornom priestore, v meditačnom stave cítiš presne. Vnútorný priestor je naplnený, zväčšuje sa, je tam svetlo. Keď prichádza strach alebo sa sťahuješ do svojho vnútra, je tam úzkosť, svetlo zhasne, vnútorný priestor začne byť tesný. Kinesteticky prídeš na to, čo prichádza pred tvojou únavou. Teraz už dosť. Zastavíš sa a urobíš zmenu. Zmenou je, že zažiješ prázdno. Oceníš dramatickú pauzu medzi slovami, vetami. Zažiješ priestor, v ktorom sa slová nachádzajú. Dáš pozornosť zdroju. Zdrojom je potenciál, priestor, z ktorého slová vychádzajú. V tej chvíli si ten priestor viac než prejavené formy. Slová, vety, činy. Tam dôjde k rovnováhe s potenciálom a tým, čo je stvorené z potenciálu. 

Únava je jednostrannosť, že žiješ v prejavenom svete. Ak si zvedomíš neprejavený svet a zažívaš ho rovnako hodnotovo, dôjde k rovnováhe. To je odovzdanie. 

Vzdať sa znamená opustiť sa. Som porazený. Už nevládzem. To je vzdanie sa. Odovzdanie je, naopak, sila. To je to isté, ako prevziať zodpovednosť z priestoru reaktívneho a prevziať zodpovednosť z priestoru proaktívneho. Aký je rozdiel? Obrovský. V proaktívnom priestore ti prevzatím zodpovednosti narastá sila. V reaktívnom priestore máš strach, že budeš mať ešte menej sily. Budeš sa brániť, odporovať, hľadať vinníkov kade-tade a neprevezmeš zodpovednosť. Nepriznáš – takto to je. Bojuješ do posledných síl. 

Presne takto zomierame. Ak bojujeme do posledných síl a potom príde moment smrti – aha, tu som vzdala svoj život, tu som vzdala život svojej dcéry, už som bola taká unavená, že som padla. To je stále reaktivita. 

Našla som veľa pádov v celom svojom živote.

V poriadku. Keď je to vzorec, s ktorým si kráčala životmi, musí ich byť veľa. Všetko vychádza z toho vzorca. Celý život nás riadi strach. Celý život až dovtedy, kým sa človek prebudí. Musíš sa zobudiť zo smrti. Vstať z mŕtvych. Vstaneš z mŕtvych vtedy, keď aj tvoji predkovia v tebe vstanú z mŕtvych, a zvedomíš si, akou si bytosťou. Si nesmrteľná. Ty zomrieť nemôžeš. To by si sa musela najprv narodiť, aby si mohla zomrieť. A kedyže si sa narodila? Nikdy. Existuješ a budeš existovať. Na tom sa nič nemenilo ani nemení, ani meniť nebude, lebo si, lebo SOM. Veríš v to, že si sa narodila. To je nešťastie, alfa a omega, začiatok a koniec. Keď si sa narodila, tak aj zomrieš. Ako správne zomrieť? SOM je mimo zrodenia a smrti. Je nad ilúziou života, zrodenia a smrti. SOM.

Ak sme v priestore, kde sme sa zrodili a kde umierame, tam niet riešenia. Jediným riešením je odovzdať sa. Prejsť od vzdávania sa k odovzdaniu a zostať v odovzdaní. SOM odovzdaný, aby svetlo cezo mňa konalo. Nechaj zomrieť toho, kto sa odovzdal. Ten už neexistuje. Existujú tvoje živé bunky, ktoré nikdy neboli tvoje. Patria tvojim predkom a tomu, ktorý ich stvoril. Ty si si ich privlastnila a nazvala sa Dagmarou Saritou. Pusti to, daj si nové meno. Nech ti ho dá ten, ktorý svieti cez teba. Urob si obrad a pochovaj to staré ja. Zúčastni sa na svojom pohrebe. Rozumieš, čo hovorím? Naše mená sú len na nás nalepenými nálepkami. 

Medzi mojimi niektorými žiakmi vznikla túžba dať si nové meno. Hovorím – daj si, lebo to znamená, že prechádzaš transformáciou, že niečo staré už neexistuje. Tvoje telo tiež už nie je to isté. Ani jediná bunka už nie je taká istá ako pri tvojom narodení. Všetky bunky sú už dávno, dávno vrátené späť do svetla. Vedomie, ktoré v tebe je, je úplne iné ako v čase tvojho narodenia. Rozpusť ilúzie, veľa ilúzií. Zakaždým, keď rozpustíš ilúzie, si nové vedomie v tom tele. Len žiješ v ilúzii, že si stále tá istá, tá stará. Potom predpokladáš, že keď si niečo v minulosti urobila a bolo to ťažké, tak aj v budúcnosti to bude ťažké – veď si pamätám, aké to bolo. Neberieš do úvahy, že ten, kto si to pamätá, je už úplne niekto iný. Preto aj budúcnosť nemusí byť taká, aká bola minulosť. To je vystúpenie z horizontálneho myslenia. Postavím vertikálu, kde vidím, že sa zväčšujem. To znamená, že situácie už riešim inak ako doteraz. 

Ak vstúpiš do kráľovstva nebeského a zjednotíš sa so svetlom, si svetlo. Pre teba potom neplatia zákony rozkladu prvkov, častíc, ktoré držia pokope silou vedomia, že vedomie chce byť v tele. Jednoducho – nie je tam chcem. SOM je tam. SOM. Chcem sa mení na SOM. To je trojuholník medzi musím, chcem a SOM. Na jednej strane je musím, na druhej chcem. To je cesta od pudovosti k cíteniu. Tretí stupeň je SOM. Kolobeh od koreňov do celistvosti až do nebeského kráľovstva, kde zjednocujeme všetkých sedem farieb čakier do bieleho svetla. Sedem lúčov, sedem vrkočov sa zatáča do jedného. Bieleho. V niektorých kultúrach pohrebné rúcho nie je čierne, ale biele. Mŕtvych tiež balili do bielych plachiet. Kristus bol zabalený do bieleho rúcha, preto sa jeho telo mohlo odtlačiť – turínske plátno nesie jeho odtlačok. Kristus sa odovzdal.