Je to neuveriteľné, ale keď sme boli deti, hrávali sme sa celé dni vonku. Teda, ja menej, lebo som sa zašívala s knihami po chodbách a pod schodami, ale občas som vyliezla a pridala sa k tlupe. Tak sme behali s loptou, skákali na jednej nohe a potom na druhej škôlku- (chodníky bývali pokreslené geometrickými obrazcami – každá banda mala svoju škôlku:) a schovávačku s naháňačkou po celom sídlisku. Táto vzrušujúca zábava trvala niekedy aj celé popoludnie, kým sa všetci zasa nezišli pri schodisku, odkiaľ sa rozutekali po celom sídlisku.

No hrávali sme aj “Húsky, húsky poďte domov.” “Kráľu, kráľu daj vojačka.” “Zlatá brána otvorená.” “Krvavé koleno alebo poleno”. A ešte “Šípková Ruženka.” Vôbec sa nepamätám, kto tieto hry doniesol, kto ich privliekol do tlupy, my so sestrou sme to rozhodne neboli. No naraz sme ich hrali všetci. Je zaujímavé, keď sa teraz na to dívam s odstupom, že sme ich hrali stále dokola. Nikdy nás neomrzeli, nezdalo sa nám trápne, že opakujeme tie isté slová a pohyby bez zmeny. Milovali sme, že sme sa mohli napojiť na to, kde sme minule skončili. Milovali sme ten pocit bezpečia, ktorý vyplýval z poznaného a známeho. Tešili sme sa, že hráme tie hry, opakujeme tie slová a pohyby s ľuďmi, kamarátmi, ktorí tu boli včera a budú tu aj zajtra. Vychutnávali sme si pocit spolupatričnosti, pohody a bezpečia. Nepotrebovali sme ako deti žiadne nové hry, tieto ritualizované naháňačky, chodenia v kruhu a spievania o spiacej Ruženke, strachy a úzkosti pri hre o Krvavom kolene či polene, dodnes neviem, oboje je rovnako iracionálne a nepochopiteľné….hoci sme vedeli, že ten kto na nás vybehne pri výkriku ” A Smrtka už ide!” je len jeden z nás, napríklad Zora zo 4.B. , to bolo úplne jedno….Báli sme sa rovnako ako včera a predvčerom…Toto nám bohato stačili. A čím viac sme ich hrali, tým sme ich hrávali radšej aj ďalšie dni.

“Húsky, húsky poďte domov” alebo “Zlatá brána” alebo “Kráľu kráľu daj vojačka” hrávame aj teraz. Na obrade “Vynesenia Moreny” u nás na lúke pod lesom, alebo zas pri “Vítaní Moreny”, čo je na jesennú rovnodennosť. A hrávame ich zanietene až vášnivo, deti aj dospelí. Prežívame ich rovnako, ako vtedy, tie hry nestarnú ani sa nemenia.

Sú to obradné hry. Hrávali ich generácie pred nami, a mnohé z nich boli priamou súčasťou obradu. Majú aj všetky jeho znaky – nemenná podoba, princíp opakovania, zapojenie všetkých zúčastnených, dodržanie princípov kruhu, postupnosti a symetria, vyváženosť.
K jarnej “Zlatej bráne” niekedy pridávame aj “Hoja ďunďa hoja”, ktorá sa pôvodne hrala podobne, ako “Prišli páni z Prahy” (kto ju pozná, vie, o čo ide). Hoja Ďunďa je však oveľa, oveľa staršia, ba sa považuje za najstaršiu známu obradovú hru. Spája sa s ďalšími dochovanými rovnodennostnými ako “Kvetná nedeľa, kde si sedela”…

Toto sa týka aj našich detských tancov, Prirodzene sme spievali a tancovali spolu vonku, hoci sme nevyrastali na dedine a ani na strednom, či východnom Slovensku! Lebo tam sa niektoré z týchto dejov zachovali aj dodnes, tak ako aj na Myjave, kde decká behajú s mobilmi a nosia rovnako trendové mikiny ako tie z veľkých miest, no zároveň spievajú s rodičmi na ulici pri muzike, keď sú nejaké jarmoky, alebo sa vyparádia na folklórny festival do krojov alebo ich súčastí…tie najšikovnejšie sa dostanú do folklórnych skupín a vo vlniačikoch a klobúkoch spievajú a tancujú pred dospelými, čo nadšene tlieskajú, a ostatné deti im závidia.

Nie, vyrástli sme na okraji mesta na západnom Slovensku, navyše s národnostne zmiešaným obyvateľstvom, kde polovicu triedy tvorili Maďari a nejaké percento Srbi a Cigáni. Iba zvyšok boli Slováci, aj to z obvykle silno zmiešaných rodín. No a takáto, nie čisto slovenská, perepúť detí i tak spievala po slovensky, a tancovala obradové kruhové tančeky, a potom sa obhadzovala žabami z neďalekého močiara…úplne barbarsky a neobradne.

Dnes učíme u nás ľudí to, čo sme si zapamätali zo svojho detstva – Kruhové tance na Morenu, spevy a obradný kruh – chorovod na letný slnovrat, magické prepletance – tance s protipohybom a podávaním rúk a splietaním magického pradiva počas letných obradov. Tancujú a spievajú deti s dospelými, babule malé s veľkými, učia sa to jedna od druhej, my iba dáme myšlienku a impulz. A ony samé naskočia na starú Silu predkov, nekonečných opakovaných pohybov, čo neomrzia a nikdy nevyjdú “z módy”. Lebo do nej ani nikdy nespadali. A chlapi s malými chlapcami zasa svoje drsné skoky a hry s ohňom…
Návrat do detstva môže mať aj takúto podobu, alebo značí, že sme z toho detstva vlastne ani nikdy v skutočnosti neodišli.

Karpatské Slnko
www.karpatskypecuch.org