Vedomosť neznamená múdrosť
Väčšina ľudí, ktorí ku mne prídu na terapeutický rozhovor alebo keď sa predstavujú ženy v ženskom kruhu, má tendenciu na mňa vysypať, čím všetkým si prešli a čo všetko si prečítali. No keď sa ich začnem pýtať na ich život, na ich vzťahy, na to, či sú šťastní a ako sa cítia, vyzerá to, akoby v ruke nedržali ani jednu z tých kníh. Spustia sa slzy, obviňovanie rodičov, partnerov, sebaľútosť. Nechápte ma zle, to je, samozrejme, v poriadku. Akurát že ich ezoterická pýcha ma najprv potrebovala uistiť v tom, že sú „niečo viac“ a že už majú odpovede na všetko.

Prečo je to tak?
Pretože vedomosť neznamená múdrosť. Načítaného majú všetci toho veľmi veľa, no stále veľmi malé percento ľudí to aj žije. Zoberme si iba jednoduchý príklad zo stravy. Každý jeden človek už počul, že biely cukor nie je zdravý a že zelenina naopak je. Napriek tomu cukor jedia ďalej a zeleninu si dajú výnimočne. 

Vo vzťahoch je to, samozrejme, ešte komplikovanejšie.

Prvá fáza tejto pýchy býva najviac viditeľná. Po prvých prečítaných knihách začnú ľudia okolo vás chodiť a vravieť vám vety typu: „To máš preto, že si ešte neodpustil svojej matke. Kolená ťa bolia preto, že nie si pokorný. Mal by si každý deň afirmovať, aký si krásny, potom tomu budeš aj veriť.“ Najčastejšie prichádzajú ako nevyžiadaná spätná väzba.

Touto fázou som si prešla aj ja. No a viete, čo sa stalo? Ľudia sa už so mnou nechceli rozprávať a stretávať, pretože som im do všetkého mudrovala a poučovala ich, ako majú robiť veci lepšie. Bez toho, aby sa ma na to opýtali. Dnes sa im nečudujem.

Je úplne jedno, koľko kníh máte prečítaných, koľkým ľudom viete povedať, čo by mali robiť a prečo sa im to deje, keď to sami nežijete. Vedomosť premeníte na múdrosť jedine tým, že to začnete žiť. Až keď sa z hlavy presuniete do tela – až keď sa z myšlienky stane zážitok.

Vyriešení ezoterici

Často sa stretávam s tým, že v snahe obhájiť svoje konanie a potlačené emócie ľudia vyslovujú vetu: „To už mám vyriešené.“ Poviem vám, nič ma nerozosmeje tak, ako keď to počujem niekoho povedať. Áno, moje vzťahy sú krásne. Či s rodinou, priateľmi, partnerom, či vzťah samej k sebe. Áno, cítim sa fyzicky zdravá. No pristupujem k životu s pokorou. Neviem, čo všetko mi ešte príde do cesty. 

Neviem, čo všetko sa moja duša rozhodla zažiť v tomto živote. Každým novým zážitkom sa stávam viac vedomou, bdelou, prítomnou, autentickou, pokornou. No vyriešené nemám nič! Určite budem ešte o sebe niekedy pochybovať, určite sa ešte niekedy pozriem do zrkadla a poviem si, že by som mohla mať krajšie brucho, určite sa ešte niekedy pohádam so svojimi blízkymi. To všetko sa môže stať, ale nemusí.

Nedávno jedna z mojich kamarátok nechcela niečo urobiť, lebo sa bála, že by sa jej mohli vrátiť úzkosti a panické ataky, ktorými v minulosti trpela. A ona si ich už predsa „vyriešila“. Tak som sa jej opýtala: „Odkiaľ vieš, že zajtra, keď pôjdeš po ulici, sa ti z ničoho nič nevrátia? Odkiaľ vieš, že o týždeň, keď budeš v práci, ťa neprepadne úzkosť? Odkiaľ berieš tú istotu?“ Okamžite pochopila, že život nemôže predvídať ani sa spoliehať na istoty. Rozplakala sa. Bolo krásne sledovať jej uvedomenie a otvorenie sa pokore. Tú činnosť, ktorej sa tak bála, aj hneď urobila a bola za tento zážitok veľmi vďačná.

Ak poviete vesmíru (Bohu), že máte niečo vyriešené, tak je to pre neho rovnaký žart, ako keď mu poviete o svojich plánoch. Nevieme, čo si naša duša vybrala zažiť v tomto živote, nevieme, čo všetko nás ešte čaká. Čím viac budeme v pýche, že máme svoj život vyriešený, že už nepotrebujeme byť pozorní a rásť na svojej duchovnej ceste, tým viac nás to zrazí na kolená (alebo až na ústa).

Tu vidím veľký vplyv rôznych guru, sprievodcov, terapeutov.
Jednak si ich ľudia stavajú na piedestál a jednak sa oni sami často gradujú do role „poriešeného“. Pritom väčšinou bývajú najviac rozbití. Pokiaľ daná osoba nie je osvietená (a ja na Slovensku osvieteného terapeuta nepoznám), tak má takisto svoje ego. 

Čo znamená ego?

Emócie, strachy, hnevy, úlohy obete, manipulátora, kontrolóra, pocity nadradenosti, povýšenosti a mnohé iné. Aj sprievodcovia sú živé bytosti a majú svoje problémy. Možno s nimi vedia rýchlejšie pracovať a riešiť ich, no nesúďme ich za to, že cítia. Možno si potom niektorí z nich dovolia zostúpiť z toho vlastného stupienka. Nesnažte sa ich kopírovať a byť ako oni. Inšpirujme a motivujme sa, no neverme v obraz ich dokonalosti. Netvárme sa, že už sme osvietení, pretože náš guru tak vyzerá. Pretože aj tam nás doženie vlastná ezoterická pýcha. Radšej sa osvieťte lampou a pozrite sa svojej pravde do očí.

Vedomie neznamená vážnosť

Ľudia, ktorí sa začnú prebúdzať zo svojho nevedomia a objavujú vedomý svet, veľmi zvážnejú. Akoby sa múdrosť a vedomie bili s humorom a ľahkosťou. Stráca sa aj uzemnenosť, na všetko treba odpovedať veľmi seriózne, čo najviac tajomne a ezotericky, ideálne tak, že vám ani nikto nerozumie. Pretože iba vtedy pôsobíte dôležito, vtedy vás môže niekto obdivovať.
Ja to vidím úplne ináč. 

Ľahkosť v živote vnímam ako jednu z hlavných kvalít šťastného a zdravého života. Veď aj Štyri dohody, ktoré pozná hádam dnes už každý, hovoria o tom, aby sme sa nebrali príliš vážne. Ľudia chodia na semináre vnútorného dieťaťa, preliečujú si zranenia z detstva, no potom sa akoby pred tým vlastným dieťaťom zavrú. Stratia s ním spojenie, resp. si ho zakážu, lebo v tom období sa udiali veci, ktoré majú už vyriešené. Potláčanie nášho vnútorného dieťaťa vedie k strnulosti, napätiu a spomínanej vážnosti. Často práve z tohto dôvodu nemôžu ženy priniesť na svet nové dieťa.
Aj keď sme vedomí, môžeme sa smiať. 

Aj keď sme vedomí, môžeme sa zabávať a hrať. Dokonca môžeme byť aj uzemnení, pevne stáť nohami na zemi, môžeme žiť v hmote. V časoch, ako sú teraz, sa mi to zdá nutnosťou. Prinesme si humor späť do života.

Najväčšie cnosti či najväčšie tiene?

Často naše najväčšie tiene bývajú považované za naše najväčšie cnosti. Ego je veľmi šibalské. Dokonca tak, že dokáže zahrať naše tiene v podobe, ktorú ostatní ľudia budú obdivovať. Pretože ego chce a potrebuje byť obdivované. Stretávam sa s tým na mojich ženských seminároch a vždy sa na tom iba pousmejem.

Tá, ktorá sa stále usmieva – veľmi dobre sa na nich pozerá, veľmi dobre nám s takými ľuďmi je, cítime sa pri nich krásne. No keď sa takýto človek usmieva pri tom, ako opisuje smrť svojho blízkeho či vlastné znásilnenie, tak na tom začína niečo smrdieť. Sebaklam, v ktorom žije, je najčastejšie živený strachom z vlastných emócií. Pretože v 5D svete už nie je priestor na smútok či ľútosť, jeho pýcha sa prejaví falošným úsmevom. Za takýmto úsmevom môže byť aj strach z toho byť zlé dievčatko, strach z toho ísť do konfrontácie a konfliktu, strach z toho, že ťa nebudú mať radi. Jeho nekonečný úsmev a večná pohoda je navonok obdivovaný, no skutočné pocity pod ním bývajú často presne opačné.

Tá, ktorá sa o všetkých stará – tiež ich milujem, keď sú so mnou, pretože konečne sa nestarám ja. No vo väčšine prípadov je táto ich starostlivosť manipuláciou, ako si získať lásku ľudí okolo seba (keď je v nezdravej forme). Takisto je to často prejav strachu z chaosu a neporiadku, zo stavu mimo kontroly a pravidiel. Tento krásne vyzerajúci tieň je však pre jeho majiteľku ničiaci. Zabúda na seba, na svoje hodnoty a potreby, vyčerpáva sa na dno svojich síl a vlastne ani sama nevie, čo to je naozaj láska.

Chodiaca encyklopédia – osoba, ktorá je veľmi múdra, má odpoveď na všetko. A to naozaj aj môže byť pravda, no zároveň je to jej vlastný najväčší tieň. Pretože títo ľudia často zbierajú všetky informácie z dôvodu, že MUSIA vedieť. Musia mať pre vás odpovede, pretože vedomosti sú pre nich všetko, pretože cez ne budú videní a následne milovaní. Schovávajú sa za svoju hlavu, za svoje knihy, no väčšinu času sú práve kvôli tomu odpojení od svojho tela.

Ľudia vždy obdivovali, koľko vecí stíham, koľko vecí dokážem, aký mám široký záber. Takisto ako aj pri tých vyššie spomenutých, áno, je to tak a je to v určitom svetle môj dar a silná stránka. No v nezdravej forme je to môj najväčší tieň. Nevedieť sa zastaviť, stále hľadať nové zábavy, nové stimuly, nevedieť oddychovať (ani keď som chorá). Dnes to už našťastie viem a dnes to naozaj je vo väčšine prípadoch hlavne môj dar. Ale keď na to zabudnem, och, začnú sa diať veci…. padnem do šachty, nabúram auto, ochoriem, cítim sa vyhorená a extrémne vyčerpaná. Dajme si pozor na to, kedy využívame naozaj svoje dary a kedy sú to iba naše tiene, ktoré niečo skrývajú.

Kto je viac?

Posledná ezo pasca, no veľmi dôležitá a častá, je založená na rebríčku dôležitosti. Kto je viac? Kto je dôležitejší? Sú to tí guru, sprievodcovia a terapeuti? Sú to tí vedomí? 

Ľudia, ktorí prechádzajú osobnostným rozvojom sa veľmi ľahko nechajú do tejto pasce chytiť. Ja som vedomejší, ja som múdrejší, ja som pokojnejší. Lebo som si už prešiel toľkými seminármi, terapiami, načítal množstvo kníh. Krásne sme to mohli vidieť v čase, keď sa rozmohlo očkovanie. Všetci títo vedomí ezoterici sa hnevali na očkovaných, že na nich tlačia, že od nich niečo chcú. No zároveň oni boli tí, ktorí časovali očkovaných rôznymi ponižujúcimi menami. Robili z nich hlúpejších, zaostalejších, hlavne aby zdôraznili, že oni sú tí „čo vedia“. Kto je tu teda ten vedomejší? Ja sama som nezaočkovaná a môj partner očkovaný je. Nikdy sme sa kvôli tomu nehádali, nikdy sme sa nesnažili jeden druhého presvedčiť o našej pravde.

Jedna z mojich obľúbených skupín – Polemic – pred rokmi nahrala pesničku s názvom Farebná. Je síce venovaná téme rasizmu, no keď som ju nedávno po dlhej dobe počúvala, uvedomila som si, ako veľmi vystihuje dnešnú dobu: „Svet ako dúha je farebný, je na ňom miesta dosť pre všetkých. Miesta tu je viac, oveľa viac, ako sa nám zdá.“ Kým bude existovať rebríček dôležitejších ľudí, kým bude bitka o miesto, bitka o pravdu, tak bude stúpať nenávisť, oddelenosť, nevraživosť a nakoniec aj vojny. Miesta tu je dosť pre všetkých. Aj s ich vlastnými pravdami a presvedčeniami. Nepotrebujeme sa predbiehať, nepotrebujeme byť viac, nepotrebujeme sa nadraďovať. 

Potrebujeme sa vrátiť k tomu, čím sme boli, keď sme sem prišli – jednotou.