My rodičia chceme pre svoje deti to najlepšie. Študujeme najnovšie výchovné trendy, hľadáme tých najlepších lekárov a učiteľov a snažíme sa vyhnúť chybám, ktoré robili naši rodičia. Ale nezabúdajme, že pre každé dieťa je najdôležitejšie to, že sa cíti MILOVANÉ a v BEZPEČÍ aj v tých najťažších momentoch svojho života. Túto istotu im dávame my rodičia. 

Etikoterapia mi pomohla zlepšiť vzťah s 15-ročným synom. Syn mal ťažkú pubertu a neznášal môjho vtedajšieho partnera (neznášali sa vzájomne). Pričuchol k partii, kde ho brali takého, aký je, zachutil mu alkohol a do školy chodil najmä preto, aby všetkým ukazoval, ako má všetko na háku.
Myslím, že keby som šla v tom čase starou cestou, tak by sme dnes nemali taký pekný vzťah, ako máme. Pravdepodobne by v osemnástich zdúchol z domu tak ako ja. Etikoterapia mi pomohla zvládnuť dva naozaj ťažké roky. Keď sme prekonali najhoršie, veľa sme sa rozprávali. Boli to veľmi otvorené rozhovory o synovom detstve a mojom rozchode s jeho otcom. Pamätal si prekvapivo veľa, najmä to, ako sa v niektorých situáciách so mnou ako s mamou cítil. 

A čo bolo pre neho úplne top? … že som mu v tom jeho problémovom pubertálnom období dokázala, že ho milujem. A že môže prísť domov aj ako najväčší lúzer, nečaká ho zatratenie, ale podpora a pomoc.

Je naozaj jedno, koľko majú naše deti rokov, keď sa rozhodneme zmeniť prístup. Funguje to vždy a veľa vecí sa dá napraviť.

Dôležité je začať. Ako pomôcka môže slúžiť ETIKOTERAPEUTICKÉ DESATORO PRE RODIČOV, ktoré posúvam ďalej na Kruhoch empatického rodičovstva.

Osobne som mala najviac „práce“ s jednotkou – s reguláciou svojich emócií – a s dvojkou – s nápravami. V týchto dvoch oblastiach som mala najväčší potenciál na zlepšenie. A ako mi ukazuje môj syn, moje zrkadlo, zlepšujem sa. Vetička RASTIEME SPOLU platí vo vzťahoch s deťmi úplne na sto percent.

Nech sa páči, želám pekné čítanie a veľa aha momentov, ktoré môžu ukázať, kde začať.

1. Naučme sa regulovať svoje emócie

Naše emócie sú neskutočne hodnotné. Sú to signály, ktoré hovoria, čo potrebujeme, a preto je dôležité, aby sme im rozumeli a dôverovali. V kontexte vzťahu je dôležité, aby sme ich vedeli prežívať a zdieľať. Deti to od nás preberú tak, ako im to ukazujeme. Už niekoľko generácií si tu odovzdávame také zaobchádzanie s emóciami, či už svojimi, alebo s emóciami našich blízkych, ktoré nás vôbec nerobí spokojnými a nezlepšuje ani naše vzťahy. Odmietame ich, zľahčujeme alebo od nich odvádzame pozornosť. Ak to zmeníme u seba a namiesto týchto troch spôsobov sa rozhodneme svoje emócie regulovať, pomôžeme svojim deťom urobiť aj ich pocity akceptovateľnými a zvládnuteľnými.

Čo presne znamená regulovať svoje emócie? Znamená to:

• postarať sa o to, aby nás nezaplavili tak, že nad sebou stratíme kontrolu a
• naučiť sa vyjadrovať ich primeraným spôsobom tak, aby sme za ne neobviňovali a netrestali svoje deti.

Znamená to, že emócie budeme brať ako SIGNÁL, ktorý nám ukazuje, v akom priestore – či v priestore spojenia, alebo odporu – sa nachádzame a čo nemáme naplnené. Ak sme v priestore odporu, postarajme sa o to, aby sme sa opäť spojili. Sami so sebou a aj so svojimi deťmi, ak sa emócia týkala ich. Ak to zvládneme my, môžeme takto zvládať aj emócie svojich detí, pretože ony to bez nás nezvládnu. Hlavne v prvých mesiacoch svojho života na to potrebujú nás.

2. Keď niečo pokazíme, vždy to napravme

Ak vybuchneme, nakričíme či ináč prerušíme spojenie so svojím dieťaťom, NAPRAVME TO. To je oveľa dôležitejšie ako byť dokonalým rodičom. Svoje „zlyhanie“ využime na to, aby sme dieťaťu ukázali, ako sa zachovať dospelo a zrelo. Ospravedlňme sa, obnovme porozumenie a nájdime spôsob, ako sa znova zblížiť. Naše dieťa sa naučí, že je v poriadku byť aj nedokonalým a že tak, ako aj my máme svoje lepšie a horšie dni a vlastnosti, môžu ich mať aj deti. Myslime na to, že stačí, aby sme boli dobrí rodičia, ktorí majú vždy snahu napraviť to, čo chtiac-nechtiac pokazili.

3. Buďme pre svoje dieťa bezpečný prístav,

do ktorého sa môže vždy vracať, aby si naplnilo potrebu prijatia a aby tam našlo upokojenie, útechu a podporu. Nech za nami dieťa príde s akoukoľvek emóciou, prijmime ho. To, čo robí a ako prejavuje svoje emócie, sa nám nemusí páčiť, ale to nie je podstatné. Milovať dieťa, aj keď sa necíti dobre, prežívať k nemu náklonnosť, aj keď čelí náročným emóciám, je ten najkrajší dar, ktorý mu môžeme dať. Ak ste teraz o sebe zapochybovali a máte pocit, že toto sa vám vôbec nedarí, vráťte sa k bodu 2 – deti nepotrebujú dokonalých rodičov, potrebujú rodičov, ktorí ich prijímajú aj s nedokonalosťami a ktorí sú tiež nedokonalí.
4. Buďme pre svoje dieťa bezpečná základňa,

z ktorej môže vychádzať objavovať svet a napĺňať potrebu autonómie. Podporujme ho v tom. Buďme prítomní, tešme sa spolu s dieťaťom. Tešiť sa s dieťaťom ale neznamená, že ho budeme chváliť za to, čo urobilo. Znamená to, že dieťa v našich očiach uvidí radosť z toho, že JE a že je naše. Keď potrebuje pomoc pri objavovaní sveta, nájde ju v bezpečnej základni. Stačí, ak dieťa vie, že sme „tam“, už to mu môže dodať odvahu siahnuť aj na hranicu svojich možností. A ak si znova hovoríte, že toto vám akosi nejde, vráťte sa k bodu 2 a skúšajte ďalej. Váš zámer vás podporí.

5. Obmedzme hodnotenie

Ak niečo chceme hodnotiť, nech je to konanie nášho dieťatka, nie ono samotné. Hodnotením, hlavne negatívnym, páchame najväčšie škody na sebahodnote detí, pretože ním vytvárame negatívne presvedčenia. Každé dieťa má potom tendenciu negatívne presvedčenia o sebe skryť pred svetom a nakoniec i pred sebou. Vytvorí si na to množstvo rôznych stratégií, ktoré mu v konečnom dôsledku budú komplikovať život.

6. Nechajme lásku, aby sprevádzala naše činy

Žijeme vo svete neobmedzených možností a platí to aj o našich rozhodnutiach. Hoci tu máme každý trochu zúžený priestor, čo súvisí s tým, čo sme dostali od svojich predkov, vždy máme možnosť vedomého rozhodnutia, ako budeme konať. Vo výchove je dôležité mať na pamäti slovo LÁSKA. Ak cítime, že nás to ťahá do neláskavého konania, položme si otázku: Ako by to urobila láska? Ak sme niečo práve nezvládli a zvíťazili naučené reakcie, nevadí, každý deň prináša nové príležitosti na to, aby sme sa k svojim deťom správali lepšie a lepšie. S láskou sa dá robiť všetko. Aj nastaviť hranice, aj povedať, čo sa nám nepáči. A nezabudnime, dôležitá je náprava, nie byť dokonalým (opäť bod 2).

7. Neberme si nič osobne

Každý jeden z nás koná vo svojom živote väčšinou s dobrým zámerom, a to urobiť si svoj svet pekným. Málokto a málokedy má zámer druhému ubližovať alebo komplikovať život. U detí to platí ešte viac ako u dospelých. Ak dieťa urobí podľa nás niečo zlé, myslime na to, že to naozaj neurobilo preto, aby nás rozčúlilo. 

Dieťa si možno chcelo naplniť nejakú potrebu a možno chcelo aj pre nás urobiť niečo pekné.
Ak nás to rozčúli, je to preto, lebo sa to dotklo niečoho nevyriešeného v nás. Dieťa len spustilo nejaký proces v nás, ale nie je jeho príčinou. Nikdy mu preto nehovorme, že ono teraz môže za náš hnev, smútok či bolenie hlavy. Ak mu to tak budeme hovoriť alebo ináč dávať najavo, tak sa buď bude snažiť konať vždy tak, aby sme boli spokojní my (aj za cenu popretia samého seba), alebo aj ono prevezme tento vzorec prehadzovania zodpovednosti na druhých.

8. Nemajme od svojho dieťaťa prílišné očakávania

Dieťa svojich rodičov miluje a chce, aby aj rodičia milovali jeho. Preto s nami v mnohom aj spolupracuje a snaží sa naše očakávania napĺňať. Čím viac očakávaní však na svoje dieťa projektujeme, tým menej je dieťa samo sebou. Mnohé očakávania v ňom spôsobujú tlak na dokonalosť a vytvárajú v dieťati strach zo zlyhania. Ten ho potom môže sprevádzať celý život a tlačiť ho do stratégií ako je perfekcionizmus, workoholizmus, ale aj prokrastinácia či neschopnosť dokončovať veci.

9. Vždy, keď je to možné, naplňme potreby dieťaťa

Mnohokrát nenapĺňame potreby detí z rôznych falošných dôvodov, za ktorými je strach. Najčastejšie je to strach z toho, že dieťa rozmaznáme alebo strach z toho, že nám bude skákať po hlave (oba tieto strachy sú strachy z nedostatku – konkrétne autority). A je tu ešte jeden strach, ktorý však vedie k tomu, že napĺňame všetky potreby dieťaťa a absolútne zabúdame na tie svoje – strach z toho, že dieťa nás nebude mať rado (to je strach z odmietnutia), alebo strach z toho, že dieťa zažije nejaký nedostatok, ak mu napĺňať nebudeme (a tu zase úraduje strach z nedostatku). Napĺňať potreby dieťaťa vždy, keď je to možné, znamená napĺňať ich bez strachu a bez toho, že niekto bude kvôli tomu trpieť. Čiže treba si odpovedať na otázku: Ako by som sa zachoval, keby som v sebe nemal žiadny strach?

10. Ak nie je možné potreby dieťaťa naplniť, prevezmime láskavé vedenie

Sú situácie, kedy potreby dieťaťa nemôžeme naplniť a máme na to objektívne príčiny. Vtedy prevezmime LÁSKAVÉ VEDENIE a povedzme NIE. Ak v nás bude istota, že svoje nie myslíme vážne a že zvládneme aj negatívnu reakciu dieťaťa, naučíme ho EMPATII a EMOČNEJ ODOLNOSTI, s ktorou bude v živote zvládať mnohé NIE, ktoré ho ešte čakajú.
A ešte jedna vec. Je dôležité vedieť, ktoré potreby máme deťom napĺňať. Okrem základných fyzických potrieb, ako je jedlo, spánok a teplo, sú to štyri univerzálne psychické potreby: potreba vzťahovej väzby (podpora, prijatie, láska), potreba bezpečia a istoty, potreba ocenenia a uznania a potreba autonómie. 

Tieto sa skrývajú za všetkými potrebami, ktoré s nami dieťa komunikuje.

Chce to prax naučiť sa neostať pri tom viditeľnom, ale ísť hlbšie, lebo my možno vidíme, že dieťa chce lízanku, ale ono si vlastne napĺňa potrebu autonómie. Tá sa dá naplniť mnohými spôsobmi, ktoré my ako rodičia dokážeme dieťaťu ukázať, keď nebudeme vidieť iba lízanku.

Milí rodičia, toto desatoro je cesta, na ktorej bude postupne narastať sebadôvera a sebahodnota našich detí, až sa z toho stane ich celoživotné vnímanie seba ako dôverujúceho a sebaistého dospelého, ktorý dokáže vnímať nielen seba, ale aj celok, v ktorom sa nachádza. Na začiatku je to jeho primárna rodina a neskôr aj celé spoločenstvo.

Je nádherné vidieť, ako všetko naberá na sile. Je nádherné žiť etikoterapiou. Je nádherné rásť spolu.