Ľudské bytosti sú najkomplikovanejším ekosystémom na Zemi. Je čas, aby sme aplikovali vysoko vyvinuté a neustále sa rozvíjajúce ekologické/environmentálne povedomie 20. a 21. storočia na mnohoúrovňovú ľudskú individuálnu konštitúciu ako základ pre hlbšie pochopenie ľudských vzťahov a ľudských sociálnych systémov.
V posledných desaťročiach rastie ekologické/environmentálne povedomie ľudstva. Získavame nové poznatky vedy, začali sme formovať nové environmentálne politiky, zameriavame sa na fyzické prostredie, ktoré nás obklopuje: vzduch, vodu, pôdu, oceány, rastliny, živočíchy a vplyv ľudskej činnosti na ne. Neskôr do environmentálneho diškurzu prenikla ekonomika, výroba energie, distribúcia bohatstva, ľudské práva, vojna a mier, etnická a rodová rovnosť a samozrejme globálne otepľovanie, jeho príčiny a prevencia.
Ale súbežne so všetkými týmito obavami o vonkajšie prírodné prostredie je načase, aby sme si uvedomili, že každá ľudská bytosť je sama osebe jedinečným a zložitým ekosystémom, rovnako ako každý druh ľudského vzťahu. Oba zahŕňajú neustálu interakciu rôznych bytostí a prvkov, ktoré sa spolu skladajú do zložitého výsledku rovnako ako v prírodnom prostredí. Zdravie a udržateľnosť troch systémov: jednotlivca, sociálneho a fyzického prostredia závisí od rovnováhy medzi ich zložkami. Pre akýkoľvek vývoj smerom k udržateľnosti ľudského ekosystému je potrebné tieto zložky zviditeľniť a uvedomiť si ich.
V komplexnom individuálnom ľudskom systéme sú hlavnými zložkami telo, duša, duch, biografia, osobnosť, prirodzené pudy, vzdelanie, vzory, nevedomé skutočnosti, ekonomika a samozrejme vzťahy. V osobných vzťahoch sa všetky vyššie uvedené zložky znásobujú v komplexnosti interakcie a spojení kultúrnych a sociálnych noriem, ako aj historických, etnických, rodinných, ekonomických, politických, národných a medzinárodných realít. Navyše sa medzi jednotlivcami zapojenými do akejkoľvek sociálnej/vzťahovej interakcie formuje nová realita: realita priestoru medzi ľuďmi, „medziľudské prostredie“, neviditeľné fyzickým okom, ale rozhodujúce a dôsledné vo svojom dopade. Rovnako ako v prípade fyzického prostredia určuje úroveň environmentálneho chápania a uvedomovania si týchto individuálnych, sociálnych a interpersonálnych dynamík úroveň udržateľnosti a ďalšieho rozvoja našich vzťahov.
Pozrite sa na moment len na zložitosť ľudského fyzického tela ako ekosystému samého osebe: naša fyziológia zahŕňa jedenásť komplikovaných živých systémov v neustálej interakcii a vzájomnej závislosti: 1) kardiovaskulárny systém, 2) tráviaci a vylučovací systém, 3) endokrinný systém (hormóny), 4) kožný – exokrinný systém: koža, vlasy, nechty, 5) imunitný a lymfatický systém, 6) svalový systém, 7) nervový systém, 8) renálny a močový systém, 9) reprodukčný systém, 10) dýchacia sústava a 11) kostrová sústava – kosti.
Pridajte k tomu úroveň dynamiky životných síl (čchi/prána), ktoré organizujú a udržiavajú všetky tieto systémy v živom organizme. K tomu pridajte duševný život jednotlivca, emocionálne a kognitívne skutočnosti, ktoré ovplyvňujú každý aspekt našej fyziológie. A k tomu všetkému pridajte individuálno-duchovný rozmer vlastného života: cit pre zmysel, účel, morálku a vnútorné vedenie. Ak dokážete na chvíľu súčasne pozorovať všetky tieto štyri dimenzie ľudskej konštitúcie, potom nahliadnete do komplexnosti ľudského individuálneho ekosystému.
A potom, aby toho nebolo málo, stretnete inú ľudskú bytosť s rovnakou úrovňou zložitosti vlastného ekosystému v intímnom vzťahu. A priestor medzi vami sa stáva tretím ekosystémom: ekológiou stretnutia dvoch duší, dvoch duchov ubytovaných v dvoch telách.
Kto má vôbec šancu vyznať sa v tejto úrovni zložitosti a dobre ju manažovať?
Odpoveď: Ten, kto vie začať a pozorovať vlastnú zložitosť.
To je to, čím my psychofonetickí poradcovia, konzultanti a školitelia môžeme prispieť k ekologickému pochopeniu všetkých doteraz spomenutých systémov. Psychofonetika môže ponúknuť povedomie o ekológii duše. Dokáže zviditeľniť neviditeľné faktory a dynamiky v jednotlivcoch a medzi jednotlivcami. Psychofonetický proces je navrhnutý tak, aby transformoval neviditeľnú, a teda nevedomú ľudskú dynamiku na viditeľnú realitu, ktorú je možné pozorovať a riadiť.
Keď som koncom 80. rokov študoval environmentalistiku na Flinders University v Južnej Austrálii, skúmali sme najdlhšiu austrálsku rieku Murray. Povodie rieky Murray a všetkých jej prítokov pokrýva asi jednu sedminu rozlohy austrálskeho kontinentu, od Queenslandu cez New South Wails a Viktóriu až po Južnú Austráliu a Južný oceán. Môžete vidieť vodu, brehy rieky, mokrú a suchú pôdu a obrábanú oblasť, zalesnené a odlesnené územia, mokrade a slané pustatiny na jej dvoch stranách. Ale riečny systém nevidíte. Nie je ho vidieť. Najprv ho musíte myslieť, až potom ho môžete začať vidieť.
Rovnako ľudský vzťah nie je len súčet muž plus žena. Môžete vidieť muža, môžete vidieť ženu, ale priestor medzi nimi je väčšinou neviditeľný aj pre nich samotných. Mojou hlavnou úlohou ako psychofonetického konzultanta v párovom poradenstve je zviditeľniť neviditeľný priestor medzi dvoma ľuďmi. To umožňuje každému z nich začať niesť osobnú zodpovednosť za svoj príspevok k nemu a za možnú zmenu.
Nemôžete totiž prevziať zodpovednosť a konať zodpovedne v niečom, čo nevidíte, či už ide o realitu riečneho systému, alebo systému vzťahov. Ale môžete sa do nej prebudiť a začať ju vidieť. Vývoj nového „oka“ začína vo vnútri. Je možné začať vidieť neviditeľnú realitu v sebe: ignorované pocity, reakcie, projekcie, rany, túžby, frustrácie, minulosť traumy, bloky vo vývinových fázach, minulé vzťahy a stopy, ktoré po sebe zanechali, trvalé následky výchovy a duchovné a profesionálne túžby a frustrácie. Toto všetko a ešte viac tvorí „vnútorný ekosystém“ jednotlivca. Ten sa musí stať viditeľným pre každého z partnerov jednotlivo ako predpoklad na to, aby sme mohli vidieť a lepšie riadiť medziľudský ekosystém.
Veda o ľudskej spoločnosti ako o systéme, sociológia, je etablovaná už od druhej polovice 19. storočia a sociálna antropológia od konca prvej svetovej vojny. Ale uvedomenie si viacúrovňovej ľudskej konštitúcie jednotlivca ako ekosystému telo – duša – duch v modernej vede zaostáva. To má napríklad v medicíne za následok rastúci zoznam neriešiteľných zdravotných symptómov, ako napr. autoimunitných porúch. Existuje viac než 100 druhov autoimunitných ochorení, niektoré zdroje uvádzajú až 300. Žiadne z nich nebolo diagnostikované pred rokom 1900, väčšina až v druhej polovici 20. storočia: „Lekárski historici označujú polovicu 20. storočia za čas, keď vedecké a lekárske komunity uznali existenciu autoimunitných chorôb.“
Tieto, ako aj chronický únavový syndróm a mnohé ďalšie moderné stavy sú príznakmi porúch v celom ľudskom ekosystéme, nielen v jednom podsystéme alebo orgáne. Rastúce povedomie o svojom vnútornom ekosystéme môže pomôcť jasnejšie, hlbšie a praktickejšie posvietiť na realitu liečivého a rozvojového potenciálu ľudských vzťahov a sociálnych systémov.
Zároveň sa za posledných 50 rokov postupne celosvetovo zvyšuje ekologické a environmentálne povedomie. Kým v 70. a 80. rokoch minulého storočia bola toto len okrajová téma, ktorú prinášali alternatívne zmýšľajúci ľudia, väčšinou členovia hnutia hippies, postupne sa rozrástla na hlavnú politickú, ekonomickú, národnú a medzinárodnú tému, často na vrchole agendy svetových správ. Stále viac vlád je vyberaných, stúpa a padá v súvislosti s ich návrhmi a výkonnosťou environmentálnej politiky. Žiadny projekt dnes nemôže byť schválený bez prijateľnej správy o vplyve na životné prostredie. Povedomie o životnom prostredí, globálne otepľovanie, záchrana planéty pred nami ľuďmi je teraz na prvom mieste v mysliach väčšiny ľudí.
Ide o obrovský posun, jeden z najpozoruhodnejších v 20. storočí, popri právach žien, dekolonizácii a rozvoji medzinárodného práva. Je predzvesťou toho, čo je podľa mňa veľkou vývojovou vlnou silnejúceho trendu individualizácie a rozvoja empatie: ekologické povedomie je empatia so zemou.
Počas toho istého obdobia sa rozvíjala aj relatívne nová veda – psychológia. V roku 1899 sa začala rozvíjať psychoanalýza ako vedná disciplína a v roku 1909 bola na Cornell University v USA založená prvá katedra psychológie. Ale až v roku 1951 sa ťažisko modernej psychológie začalo presúvať z autority vedeckého odborníka na autoritu individuálneho pacienta prostredníctvom (nedokončenej) revolúcie humanistickej psychológie, ktorú založili Abraham Maslow, Carl Rogers a ich kolegovia. Psychofonetika je radikálna forma terapie zameranej na človeka a humanistickej psychológie 21. storočia.
Ale tieto tri prúdy – environmentálne povedomie, sociálne povedomie a psychologický /vedomý osobný rozvoj, ktoré sú zároveň aj tromi hlavnými prejavmi toho istého ducha našej doby, – sa ešte úplne nestretli. Verím, že sa teraz musia stretnúť, pretože sa navzájom potrebujú pre ďalšiu etapu svojho zdravého vývoja. Okolo „okrúhleho stola“ environmentálnych záujmov má už povedomie o sociálnom rozvoji slušné partnerské miesto, čo sa prejavuje najmä v rastúcej prijateľnosti princípu trojitej zodpovednosti4, ktorý oprávňuje ekonomický projekt len vtedy, ak okrem ziskovosti zohľadňuje aj prospech v environmentálnom a sociálnom vplyve na spoločnosť. V roku 2008 sa sociálna zodpovednosť podnikov stala oficiálnou vládnou politikou v novej Juhoafrickej republike prostredníctvom nových dodatkov k Zákonu o obchodných spoločnostiach č. 71 z roku 20085.
Osobný rozvoj ako hlavný faktor v ekológii človeka však zatiaľ pri stole obáv o udržateľnosť nemá svoje miesto. Ľudské bytosti nie sú trojdimenzionálne: telesné, environmentálne a sociálne, ale štvordimenzionálne: telesné, environmentálne, sociálne a individuálne/duchovné. Ľudská civilizácia nie je úplne ľudská, kým jej štruktúry, hodnoty, priority a operácie neodrážajú úplnú viacúrovňovú realitu ľudskej konštitúcie pozostávajúcej zo živého tela, živej duše, individuálneho ducha a trvalo udržateľného hospodárstva.
V roku 2003 som v Persephone Institute (Austrália) publikoval článok s názvom: Princíp štvoritej zodpovednosti, ktorého skrátená verzia bola uverejnená aj v tasmánskom časopise Stany zelených The Daily Planet. Predkladám v ňom myšlienku, že trojitý prístup k hodnoteniu rozvojových projektov musí byť doplnený štvrtým prvkom: ľudskou individualitou a jej jedinečnými environmentálnymi potrebami. Pretože ekológia duše je tvorená neustálou interakciou medzi vyššie uvedenými štyrmi zložkami a už nie je prijateľné uvažovať o sociálnej udržateľnosti bez zohľadnenia individuálnej udržateľnosti. V tomto článku6 uvádzam 7 základných podmienok potrebných pre udržateľný individuálny rozvoj v rámci akejkoľvek sociálnej štruktúry: vzťahu, rodiny, komunity či pracoviska.
Krátky historický kontext
Rozvoj ekologického/environmentálneho povedomia bol neuveriteľne rýchly. Svoje korene má v romantickom hnutí 19. storočia. Pokračovalo cez protestné hnutie na konci 60. rokov v reakcii na vojnu vo Vietname a jadrové zbrojenie, stagnáciu univerzít, sexuálne, rodové a ľudsko-právne revolúcie v 70. rokoch a pádom komunizmu 80. rokov. Jednotlivci na celom svete našli svoju empatiu a svoj hlas v súvislosti so zhoršovaním stavu nášho prírodného prostredia.
Psychologické povedomie sa v 20. storočí taktiež rýchlo zvyšovalo. Z jediného prístupu k psychológii a psychoterapii v roku 1909 psychológia postupne rozvinula najmenej 51 hlavných myšlienkových škôl. Vyučuje sa na všetkých veľkých univerzitách na svete vrátane 500 najvyššie hodnotených univerzít. Je to zákonmi regulovaná profesia. V alternatívnej/doplnkovej oblasti existuje mnoho stoviek, ak nie tisíce rôznych typov psychologických, psychoterapeutických prístupov a prístupov k osobnému rozvoju vrátane tradícií domorodých kultúr, šamanizmu a mystiky.
No tri prúdy sa ešte úplne nestretli.
Na záver
Teším sa na čas, v ktorom bude mať okolo „okrúhleho stola“ environmentálnych problémov svoje miesto aj ľudská udržateľnosť. Čo robí ľudský život a vzťah trvalo udržateľným a čo ho ničí? Zatiaľ čo počet ľudí na planéte stále rastie, naše celkové zdravie klesá.
Uvediem príklad: stres na pracovisku. Pravdepodobne sme prežili globálnu pandémiu, ktorá bola podľa Svetovej zdravotníckej organizácie priamou príčinou viac ako 3 000 000 predčasných úmrtí a vytvorila šokovú vlnu vo svetovej ekonomike a v živote každého človeka na svete.
Niektorí to stále pripisujú vírusu, ktorý unikol z laboratória v meste Wu-chan, ale mne sa zdá byť zrejmé, že skutočnou príčinou bolo globálne oslabenie ľudskej imunity, ktoré je zas spôsobené neudržateľnou úrovňou stresu na pracovisku. Chronický stres potláča imunitný systém. Podľa Amerického inštitútu stresu (AIS)7 83 % pracovníkov v USA trpí pracovným stresom; 76 % pracovníkov uvádza, že stres na pracovisku ovplyvňuje ich osobné vzťahy. Spoločnosti vynakladajú približne 75 % ročného platu pracovníka na pokrytie stratenej produktivity alebo na nahradenie ľudských zdrojov. Homo Sapiens sa rýchlo mení na Homo Accentus.
Stres je však subjektívny zážitok. Aj keď na vonkajších faktoroch veľmi záleží, rôzni jedinci budú mať na tú istú vonkajšiu situáciu rozdielnu stresovú reakciu. Subjektívne faktory stresu sú potenciálne kontrolovateľné: „Stres je stav alebo pocit, keď človek vníma, že nároky presahujú osobné a sociálne zdroje, ktoré je jednotlivec schopný mobilizovať.“ Americký inštitút stresu (AIS)7
Zvládanie úrovne stresu môže dramaticky zmeniť udržateľnosť človeka. Avšak na to, aby sme dokázali zmeniť subjektívne stresové faktory, musia sa pre nás stať viditeľnými a zvedomiteľnými. Zviditeľnenie neviditeľnej dynamiky v ľudskej realite je prínosom, ktorý môže psychofonetika prispieť k udržateľnosti človeka na všetkých úrovniach.
Ľudia, ktorí rozvíjajú povedomie o svojom „vnútornom ekosystéme“ sa stávajú udržateľnejšími. Sú to ľudia, ktorí sa prebúdzajú do „ekosystému vzťahov“, budú ďalej rozvíjať svoju empatickú inteligenciu, EmQ, a urobia medziľudské vzťahy na všetkých úrovniach udržateľnejšie. Títo ľudia si nevyhnutne viac uvedomia prirodzenú environmentálnu udržateľnosť, v ktorej žijú. Environmentálne povedomie začína vo vnútri.
Ako sa čoraz väčší počet jednotlivcov všade začína prebúdzať do zložitosti ich individuálneho vnútorného ekosystému, menia sa vzorce medziľudských vzťahov pred našimi očami. Nikto sa už od svojich rodičov nemôže veľa naučiť o tom, čo znamená byť mužom, ženou, rodičom, partnerom vo vzťahu a v manželstve. Už nemáme čo nasledovať. Každý jeden z nás a každý pár si musí nájsť svoju vlastnú cestu. Aby sme to našli, musíme si vyvinúť „vnútorné oko“ a „vnútorné ucho“, ktorými môžeme vidieť a počuť seba a jeden druhého zvnútra. Ako som napísal v predchádzajúcom článku v augustovej Vitalite Nový neandertálci – záchrana našich vzťahov pred nami samými9, musíme to robiť vedome, metodicky, zodpovedne a dôsledne. Na to slúži „metodická empatia“. Na to bola v roku 2013 založená Škola empatie na Slovensku.
Koncom júla sme na tému ekológia duše uviedli prvý retreatový seminár v Zaježovej. Tento článok je prvým zo série článkov a seminárov pod názvom Ekológia duše. Nasledujúce budú zamerané na špecifiká ekológie vzťahu a metodickej empatie pre páry, ekológie udržateľného rodičovstva a metodickej empatie s deťmi, humanizácie pracoviska a pracoviska ako ľudského ekosystému, ľudskej duše ako ekosystému a ekosystému psycho-duchovo-somatických interakcií, všetko v praktickom svetle psychofonetiky.
Text: Yehuda Tagara, preklad: Silvia Galátová
www.pace.sk
