Veľa sa hovorí o jednote spojenia, ale len málo ľudí skutočne prežíva základnú jednotu svojej duše s vlastným telom a nie ešte jednotu s inými ľuďmi a planétou.
Keď bola moja dcéra dieťa, spýtala sa ma otázku, ktorá ma v tej chvíli prekvapila a zarazila: „Mami, prečo toľko ľudí nemá dušu.“
Zalapala som po dychu a hľadala slová, ktoré by malému dieťaťu dali odpoveď na otázku. Vtedy som jej povedala: „Je to preto, lebo zmizli. Ich duša tu nechcela byť, nebolo jej tu dobre, a tak zmizla. Zostalo tu telo a v tom tele začal vládnuť rozum a stal sa jeho kráľom. Tento kráľ sa snažil ochrániť jeho územie a jeho územím bolo telo, nahovoril mu, že sa musí chrániť pred dušou, aby prežilo. Kráľ rozum mal veľký strach a všetko, čo by ohrozilo jeho vládu, do svojho kráľovstva už nepustil. A keď sa duša chcela vrátiť, tak už nemohla. Kráľ postavil pevné hradby a zatvoril bránu. Bojoval sám za seba a duša s jej citmi ohrozovala jeho moc. Vtedy zmizla a na zemi zavládol smútok.
V tej dobe sa narodil šaman, ktorý vedel hovoriť so stratenými dušami ľudí a vedel ich spojiť s telom, ktoré bolo pre ne stvorené. Telo, do ktorého sa vrátila duša, opäť ožilo a stalo sa vnímajúce a cítiace. Človek prestal byť strojom bez duše. A akou rečou hovoril ten šaman? Rečou duše, starou rečou, ktorá pochádza z raja. Odkiaľ poznal tú reč? On sám ňou hovoril, pretože sám bol v raji, nikdy neoddelil dušu od tela. Bol v jednote so sebou a s planétou, bol tu doma. Doma na planéte, doma vo svojom tele. Nebol v rozpore, nevytváral vo svojej hlave vojnu. Vôbec nerozumel tomu, prečo by mal bojovať a viesť vojnu. Cítil, že keď ublíži živému tvorovi, ubližuje sebe. Taký silný pocit jednoty mal.“
„To by bolo skvelé, mami, keby takých šamanov bolo viac. Ľudia by sa spojili, neboli by vojny, mohli by sme byť šťastní ako v raji,“ povedala dcérka spokojná s odpoveďou.
Na zem prichádzame ako duša, ktorá dostáva do daru telo, aby sa mohla prežívať v hmote, ovplyvňovať ju, niečo z nej vytvoriť a zanechať po sebe svoj výtvor. Prichádza, aby v tomto svete vdýchla samu seba, aby vdýchla dušu do hmoty a tak jej dala život. Vzťah k vlastnému telu a dotyku sa vytvára v ranom detstve. Naše vnímanie telesnosti výrazne ovplyvňuje to, ako komunikujeme s vonkajším svetom. Už v ranom detstve často vzniká konflikt s dušou a telom. Postoj človeka k vlastnému telu je do veľkej miery ovplyvnený rodinou, kultúrou, zvykmi a obvyklým spôsobom života. Naša spoločnosť je dualistická a ovplyvnená rozvratom tela a duše. Mnoho ľudí chápe telo ako prekážku pre ich duchovno, ako niečo, čo ich obmedzuje. Človek existuje, pretože vníma, preciťuje, vidí, počuje, ochutnáva, ohmatáva. Prežíva seba v priestore a prežíva stav svojho tela. Až na to, čo vníma, nadväzujú emócie. Keď človek bytie v zmysloch zanedbáva, má silnú potrebu niečo cítiť, čo ho vedie do kompenzačného zahlcovania sa zážitkami. Potrebu niečo cítiť potom zmierňuje adrenalínom a sebapoškodzovaním. Má potrebu intenzívnych telesných vnemov, aby prehlušil duševnú a psychickú bolesť.
Pocit JA je zakotvený vo vzťahu k vlastnému telu. Preto je vzťah k svojmu telu životne dôležitý. Dobrý vzťah k vlastnému telu je súčasťou duševnej pohody. Keď si človek svoje telo neváži, ubližuje mu. Je to vidno aj na ľuďoch, ktorí hlásajú duchovné pravdy, ale ich telo nevyžaruje silu ducha, ale práve naopak – degeneráciu a starnutie. Dobrému vzťahu k telu najviac bráni hanba. Hanba spôsobuje odpor a tento odpor človek cíti k svojmu telu. Keď svoje telo nemáme radi, navážime si ho alebo ho dokonca nenávidíme, trpíme aj po psychickej stránke.
Človek, ktorý nemá rád svoje telo, žije v mysli. Žena, ktorá nemá rada svoje telo, žije psychicky ako muž. Z takéhoto bolestného stavu strádania potom človek vytvára zraňujúce a bolestné vzťahy. Sú o trestoch a odmenách a o opomínaní skutočných potrieb. S nízkym sebavedomím a duševnou nepohodou sa človek snaží vyrovnať výkonom. Základná prvotná potreba je potreba dotyku. Dojča nemôže bez dotyku prežiť. Kontakt kože na kožu po pôrode reguluje jeho telesnú teplotu. Frekvenciu srdca, dýchania zmierňuje plač a bolesť. Dotyk zvyšuje hladinu hormónov, ktoré navodzujú stav relaxácie. Nedostatok dotyku v detstve súvisí s úzkosťou, depresiou a poruchami imunitného systému. Potreba dotyku je veľmi dôležitá, býva podceňovaná alebo aj ignorovaná.
Potvrdenie a uznanie našich potrieb je zásadné. Vďaka vzájomnému dotyku človek zostáva vitálny. Dojča pri prerušení kontaktu s matkou prežíva strach, potrebuje cítiť matkinu radosť ako signál opätovného nadviazania puta. Keď sa matka vráti a cíti jej radosť, upokojí a uvoľní sa. Keď sa matka dlho nevracia alebo je k nemu ľahostajná, začína prežívať hanbu. Tu vzniká pocit hanby za to, že nie sme milovaní a chcení, že nie sme hodní lásky a toho, aby sa o nás starali. Vzniká tu pocit vyhnania z raja. Hanba berie radosť a vitalitu, ženie nás k výkonom a k tomu, aby sme sa za každú cenu stali dôležitými osobami. Keď máme potrebu náklonnosti a nie je naplnená, prežívame v skutočnosti vo svojom vnútri hanbu. Hanba spôsobuje, že sa zriekame samých seba a toho, čo naozaj chceme. Prichádzame o energiu, stávame sa pasívni a prerušujeme akúkoľvek činnosť. Hanba tlmí nadšenie, radosť a zanietenie. Určuje to, čo si môžeme dovoliť a čo nie. Určuje aj to, ako prežijeme blízkosť a koľko prežijeme blízkosti a spolupatričnosti. Takže keď prežívame hanbu, nemôžeme zažívať jednotu duše a tela ani jednotu s nikým a ničím.
Preto konflikt s dušou a telom potrebujeme ukončiť a nechať vládnuť skutočného kráľa – svoju dušu, rozum nech zostane jej radcom vo veciach svetských, potrebných pre život v hmote. Duša nech vládne a oživí telo, pôsobí prostredníctvom neho na prostredie. V tomto stave sme celí, nemizneme, sme tu. Prichádza zázrak a posvätnosť. Nechceme si všetko vysvetliť rozumom, aby nezmizol zázrak a inšpirácia, nechajme životu dušu, posvätnosť, ktoré sa síce nedajú kontrolovať, ale napĺňajú nás krásou, úžasom a môžeme opäť žasnúť a nadchýnať sa.
Otázka:
AKO SPRACOVAŤ OPAKUJÚCU SA EMOCIONÁLNU BOLESŤ Z PROCESU ODDEĽOVANIA ČLENOV RODINY DO INEJ ROVINY VEDOMIA – PARADIGMY, STAREJ ZEME A NOVEJ ZEME (3D-5D)?
S partnermi sa oddeľovanie deje automaticky a prirodzene, s rodičmi a súrodencami a ich deťmi sa to dá pochopiť a čeliť tomu, ale najviac to bolí a človeka zaťažuje v prípade vlastných detí, ktoré zostávajú v starých nastaveniach a pravdepodobne sa rozhodli zotrvať v starom matrixe. Čo s tým? Ako s nimi komunikovať a byť tu s nimi a ich deťmi – pre nich ako rodič a dedko či babka? Pre nás ako rodičov, ktorých duše sa rozhodli vzostúpiť do Novej Zeme, je energeticky veľmi vyčerpávajúce a v prípade detí zraňujúce presúvať sa z jednej reality do druhej. Poprosím o radu, ako to pohodovo súladne zvládať a byť verný sám sebe.
Odpoveď na otázku:
Nie je vedomie staré a nové. Je len vedomie. Vedomie má svoje úrovne a úroveň vedomia, čiže poznania človeka určuje, z akej úrovne vedomia bude dostávať informácie. Podľa toho, na ktorú úroveň alebo frekvenciu vedomia má zameranú pozornosť. Toto je o návyku, ktorý kým človek zmení, trvá nejaký čas. Zmena návykov zameriavania pozornosti je slobodnou voľbou každého človeka. Žijeme na jednej a tej istej zemi. Všetci kráčame po jednom tele tejto zeme, pijeme jednu vodu, dýchame jeden vzduch všetci spoločne. Vzduchom plávajú myšlienkové prúdy, na ktoré sa podľa toho, čomu venujeme pozornosť, nalaďujeme. Nie sme oddelení, máme však iné spôsoby vnímania reality. Každý ma svoj unikátny svet. Podľa vlastného poznania, čiže skúsenosti. Sme iní a inakosť udržuje svet krásny a rôznorodý. Zem existuje vďaka rôznorodosti druhov. Vedomie na zemi sa navyšuje, ale zároveň sa deje aj vlastný opak, vedomie degraduje. Duchovná pýcha ľudí nabrala obrovské rozmery. Princípy sú viac ako láska a spojenie. Ja je dôležitejšie ako celok. Nie je potrebné rozdeľovať sa do rôznych realít, ale naučiť sa tu žiť spolu napriek rozdielnosti v úrovni vedomia. Práve vyššia úroveň vedomia dovoľuje navštíviť tú nižšiu, obohatiť ju, zároveň obohatiť aj seba. Všetci sa rozvíjame a spoznávame rôzne úrovne vedomia, máme slobodnú vôľu spoznávať akúkoľvek rovinu a robiť v nej skúsenosti. Láska je sloboda, mnoho detí rozbíja idealizácie rodičov o Novej Zemi, pretože musia. Všetko, čo idealizujeme, vedie k fanatizmu. Sloboda nebolí ani nezraňuje. Bolí to naše ego, lebo si myslíme, že sme správne a že naše deti nebudú šťastné, keď si zvolia Starú Zem. Potrebujeme sa zbaviť lipnutia na svojich idealizáciách. Zem je zóna slobodnej vôle, mení sa, meníme sa všetci, ale pôsobí tu zákon rovnováhy. To, čo odmietame, nás prenasleduje. Preto naše deti nechcú žiť to, čo sme zidealizovali, lebo tomu dávame väčšiu dôležitosť ako láske. Mnoho ľudí Novej Zeme má podvedomú agresivitu voči tým zo Starej Zeme. Neuznáva ich, rastie pýcha a nadradenosť. Je potrebné zmierenie, ktoré prinesie mier a opätovné spojenie. Oddelenosť nie je cesta k mieru, ale dnes už k názorovej vojne. Nedá sa vybrať, či chcem patriť do Novej alebo Starej Zeme. Toto určuje naše poznanie. Nejde o to, čo si o tom myslíme, ale aké poznanie a koľko lásky máme v duši. Netreba bojovať za svoju pravdu a nazývať to, že sme verní sami sebe. Práve naopak. Je tu niečo, čo nás presahuje. Je to nad nami a voľby robíme z tejto roviny a láska, ktorú v sebe máme, vie, že súlad je vtedy, keď necháme ľudí žiť to, čo si zvolili. Práve prežitím straty sa stávame súcitnejší a táto strata býva darom pre našu dušu, ktorá prijatím získava skutočný mier.
Diana Grall
