Dostala som nedávno otázku, milí priatelia, či je možné nájsť odpoveď, kto a skadiaľ ovláda náš kolektívny život. Zostala som zaskočená, možno nie ani obsahom, ale skôr pôvodcom otázky, pretože dosiaľ nikdy som nedávala do súvisu podobné úvahy s ich autorom. Týmto konkrétne. Človek dovtedy pre mňa jednoduchého zmýšľania, ktorý automatizuje návyky svojho fungovania vo vzťahu k očakávaniam systému a spoločnosti. A tu šup, toto sa znenazdajky opýta. V tej chvíli som si prehrala, ako i ja povrchne vplyvom zhonu a udalostí vnímam zmeny. Ony sa naozaj dejú. Priamo pred našimi očami. A v myšlienkovom tichu navonok začínajú byť energeticky naozaj hlučné. Poviem inak, vibrujú naozaj silno a všade okolo nás.

A kto ho teda ovláda? Štruktúra, ktorú sme si vytvorili. Myšlienková štruktúra a jej hodnoty na jej najvyšších postoch – tak duchovné, ako ekonomické, a tak filozofické, ako politické. Kolektívne ovládanie. Myšlienkami vytvorené vzorce. Nami. Ľuďmi. Presne takto sme to chceli, vytvárajúc si postupne systémový rebríček hodnôt. Škodlivých… Ony sú ale dočasné. Všetky. Zmenou pôvodného názoru takto mentálne nastavené názorové výmysly ľudí miznú tiež. A kolektívny život sa razom mení. Je to neuveriteľná sila, ktorej rezonanciu však často nedokážeme sledovať v súlade s časom. A v nevedomosti povieme vlastne pravdu: „Trvá to večnosť.“ Je to preto, lebo zmeniť názory, na ktorých ako ľudia ľpieme napriek jasným dôkazom, že sú mylné, je pre nás skutočne náročné. A ľahšie si je poklepať po čele či neveriacky krútiť hlavou a považovať ich za rúhanie sa, zosmiešňovanie či verejné urážanie „hodnôt“. Akých? Škodlivých. Ale našich… Pamätáte si refrén z piesne Do hory ma poslali? „U nás taká obyčaj, obyčaj…“ Dokončili ste tie slová? Aj ja sa usmievam. 

Vrátim sa ale k hlučnému tichu, ako som ho v úvode nazvala. To ticho začína byť hrdé na svoje schopnosti a úspechy spojené so slovkom „vydržať“. Začína premýšľať o svojom napredovaní a ceste, začína sa usmievať a pociťovať sebaúctu. A čo je veľmi dôležité – začína cítiť radosť z vlastnej nevinnosti. Mám kamarátku, ktorá kedykoľvek príde, a nie je to len o mne, robí to ľuďom veľmi často, nepremárni žiadnu príležitosť povedať iným, akí sú krásni. Chváli ľudí prirodzene, zo srdca, veľmi úprimne. A hoci ľudia často pociťujú rozpaky a zaplavuje ich červeň, ona ich svojím správaní obdarúva. Dar sebaúcty si totiž často nevedia ľudia dať sami. Nie sú toho mnohí schopní. Ale ak to spraví iný človek, vráti im tú najkrajšiu predstavu o tom, čím a kým sú. Dovolí im neostať stratenými. Ona mení chovanie ľudí… Ona jemne a láskavo mení vzorec človek z nehodného hriešnika, ktorý, keď tomu uverí, sa tak aj chová, na jeho láskavý protipól. Áno, priatelia, zmeny sa naozaj dejú. Priamo pred našimi očami. Lebo máme schopnosť VYDRŽAŤ.