„Trauma nie je pocit rozrušenia. Nie je to ani opustil ma partner alebo stala som sa účastníčkou dopravnej nehody, a to ma traumatizovalo. Nie je to vonkajšia udalosť, ktorá sa nám stane. Trauma je niečo, čo sa udeje vo vnútri človeka v dôsledku tejto vonkajšej udalosti. Trauma sa udeje na úrovni tela a zároveň aj na úrovni psychiky. Ak táto vonkajšia udalosť, ktorá nemusí byť extra dramatická, spôsobí v nás takú vnútornú zmenu, že naše budúce reakcie na svet budú obmedzenejšie a limitovanejšie než pred touto vonkajšou udalosťou, vtedy sa jedná o traumu.“

 „Ako deti prechádzame prirodzeným procesom vývinu, súčasťou ktorého je rozvoj prednej mozgovej kôry, v ktorej sa rozvíja intuícia, empatia, morálka, schopnosť regulovať emócie, uvedomovať si vlastné telo a upokojiť svoj strach,“ hovorí Petra Lüley. Trauma zasahuje do tohto prirodzeného procesu rastu. Uvedené schopnosti sa pod vplyvom traumy stanú limitovanejšie, než boli pred ňou. Ak nás však postihlo veľa bolestivých, smutných udalostí, ale nelimitovalo to naše reakcie, v tom prípade sme neboli traumatizovaní, iba sme trpeli. Trauma nie je to isté ako utrpenie, trauma je skrátka trvalé obmedzenie.

Ako minulosť zasahuje do prítomnosti?
Doktor Gabor Maté sa podelil o svoju reakciu na správanie partnerky v dôsledku traumy. Jedného dňa Gabor letel domov z úspešnej konferencie vo Filadelfii. Mal zo seba vynikajúci pocit. Tento pocit bol ešte posilnený tým, že keď jeho letecká spoločnosť zistila, o koho sa jedná, presunula ho do prvej triedy. Svet nemohol byť lepší.

 Pristál nesmierne spokojný sám so sebou a s celým svetom vo Vancouveri, keď mu v tom manželka, ktorá ho mala pôvodne vyzdvihnúť, napísala správu v znení: „Som ešte doma. Chceš, aby som prišla?” Boli manželia už nejaký čas, veľmi dobre ju poznal a vedel, že keď sa ponorí do svojho maľovania, úplne stratí pojem o čase. Napriek tomu ho jej neprítomnosť zasiahla. Odpísal jej jedným slovkom: „Nerieš.“ Vzal si taxík a cesta domov mu trvala asi 20 minút. Nad jeho svetom sa zatiahli mračná. Keď prišiel domov, bol mrzutý, na manželku sa ani len nepozrel. Nedokázal to.

Čo sa tu vlastne prihodilo? 

Gabora premohol pocit opustenia. Súvisel s tým, že keď mal rok, jeho matka ho prenechala cudzím ľuďom, aby sa o neho postarali, a celý mesiac ju nevidel. Maďarsko bolo vtedy pod nacistickou okupáciou a toto bol spôsob, ako ho matka chránila. Jemu sa však tento scenár opustenia hlboko vryl do psychiky. Keď manželku uvidel, urobil automaticky jednu z typických vecí, ktorú robia i malé deti, keď určitý čas nevidia matku. Ignoroval ju.

Prečo to robil a aký to malo zmysel? 

Gabor sa na podvedomej úrovni chránil. Aby nebol znova odmietnutý, nedovolil si ju potrebovať. Matkino opustenie v detstve ho neskutočne zasiahlo a prežil veľa strachu, keď ho odložila. Nechcel prežiť znova to isté, a tak sa odmietol s ňou spojiť a otvoriť sa do svojej zraniteľnosti. Čo ak by sa to znova zopakovalo? Bolo to príliš bolestivé, aby to dopustil, preto sa radšej odstrihol. Jeho adaptáciou bolo vyhýbanie sa. Jeden zo základných obranných mechanizmov mozgu pred zraniteľnosťou. Vyvinul sa u neho v čase, keď bol ešte dieťa, a jeho funkciou bolo emočne ho ochrániť pred prežívaním nepríjemných až neznesiteľných pocitov opustenia.

V dospelosti však už tento mechanizmus adaptívny nie je a vzťahy týmto správaním zakaždým trpia, keďže sa v ňom necíti dobre ani jeden z partnerov. Takto vzniká trauma a takto sa v prítomných vzťahoch stávame väzňami svojej minulosti.
Ukázala sa tu Gaborova neschopnosť flexibility reakcie. Ak by ňou disponoval, cítil by sa v poriadku aj napriek tomu, že ho manželka na letisku nečakala. Skôr by ho zaujímalo, čo sa jej stalo, prečo mešká, v pohode by si vzal taxík a porozprával by sa s ňou o tom doma.

Ako trauma limituje?
„Jednou z hlavných úloh prednej mozgovej kôry je flexibilita reakcií. Umožňuje nám vedome sa rozhodnúť, ako budeme reagovať. Keď sa objaví nejaký vonkajší spúšťač, máme schopnosť byť vo svojej reakcii skutočne flexibilní, podľa toho, čo je v danom čase potrebné,“ hovorí Petra Lüley.

„Keď sme traumatizovaní, strácame túto flexibilitu reakcie. Bez schopnosti reagovať flexibilne napríklad vybuchneme, reagujeme podráždene, frustrovane, sme impulzívni, vyrobíme drámu alebo zmrzneme a uzavrieme sa… Riadime sa emóciami. Podnety okolia si berieme osobne,“ pokračuje a vysvetľuje na príklade: „Dajme tomu, že šoférujem v zápche a niekto sa predbehne a skríži mi cestu. Jedna z mojich reakcií by mohla byť, že sa rozzúrim, začnem naňho kričať, stiahnem okno, niečo mu ukážem a urazím ho – to je jedna z možných reakcií.

Niekedy je toto presne tá reakcia, ktorá sa v niektorých situáciách žiada. Možno budete chcieť na niekoho niekedy kričať a bude to racionálna a užitočná vec, keď budete v nebezpečenstve alebo podobne. Avšak väčšinou, keď kričíme, najmä vo vyššie opísanom scenári, to nie je vôbec užitočné. Je to len reaktívne vybitie hnevu, ktorý v nás situácia spustila.“

Naša neschopnosť flexibility reakcie je následok traumy. Trauma nás teda zužuje na súbor pomerne predvídateľných automatických emočných reakcií. Iná reakcia na situáciu, keď mi niekto skríži cestu v zápche, by mohla byť myšlienka, s ktorou prichádzajú nedramatické a neškodné pocity: Aha, ten človek musí byť dnes naozaj vystresovaný. Alebo: nepáči sa mi, ako sa predbehol, ale rozhodnem sa: nebudem na to reagovať.

 „Medzi podnetom a reakciou je priestor… V tomto priestore je naša moc vybrať si reakciu. V našej reakcii spočíva náš rast a naša sloboda,” napísal Viktor Frankl, rakúsky neurológ a psychiater, v knihe Hľadanie zmyslu života.

Čím viac sme traumatizovaní, tým budú naše reakcie obmedzenejšie a limitovanejšie, tým viac budú stereotypné. Čím väčšia trauma, tým väčšie obmedzenie. K traume došlo v minulosti, a ak pretrváva, tak nás do tej minulosti uzatvára.

 Podľa Petry Lüley nám trauma zavarí na rôzne psychické problémy. Trpíme úzkosťami, depresiou, ADHD, poruchami príjmu potravy alebo máme diagnostikovanú či nediagnostikovanú inú psychickú poruchu.

Môžeme trpieť fyzickou chorobou. Ak trauma nie je oslovená, prejaví sa na fyzickej úrovni vo forme choroby. Môže sa jednať o autoimunitné ochorenia ako celiakia, Crohnova choroba, problémy so štítnou žľazou, psoriáza, astma, alergie, ochorenia pohybového aparátu, a tak ďalej až po ochorenia ako rakovina. Len minimálne percento chorôb nevzniká ako následok traumy.

Ďalším prejavom traumy sú závislosti. Nejedná sa len o typické závislosti ako alkohol, drogy, gambling, cigarety, ale aj nakupovanie, závislosť na jedle či excesívnom cvičení v prípade, ak nezdravo zasahuje do života človeka.

Dá sa traume predísť?
„Jeden budhistický učiteľ vraví, že najväčší dar, ktorý môže rodič dieťaťu dať, je jeho vlastné šťastie,“ tvrdí Petra Lüley. Preto by sa rodičia mali o seba čo najlepšie postarať, najmä počas jeho prvých troch rokov života. Urobiť všetko preto, aby prežívali čo najmenej stresu, boli čo najviac v pohode a emocionálne vyrovnaní, aby dieťa mohlo nasať ich pohodu a šťastie. Prioritou rodiča by mala byť vytvorenie prostredia, v ktorom sa dieťa cíti v bezpečí. Takýto prístup mu zabezpečí ideálnu výbavu na celý život. Ak rodič prežíva úzkosti, stres alebo depresie, mal by čo najskôr vyhľadať pomoc, pretože práve tento stav negatívne vplýva na vývin dieťaťa. Deti sa rodia s obrovským potenciálom pre sebarealizáciu, ale aj pre sebapotlačenie.

„Ľudský mozog sa vyvíja v závislosti od prostredia a v reakcii naň,“ hovorí Petra Lüley. „Aj so semiačkom je to tak. Ak chceme, aby z neho vyrástla zdravá, silná rastlina, musíme ho zasadiť do správnej pôdy so správnymi podmienkami, vhodným svetlom, zavlažovaním a výživou.“

Osemdesiat percent vývinu ľudského mozgu prebieha až po narodení a väčšina z toho v prvých troch rokoch života. Takže prvé tri roky dieťaťa sú nesmierne dôležité. Tu sa v závislosti od prostredia rozhodne, ktoré obvody sa uňho vyvinú a ktoré nie.

Čo teda s traumou poznačeným chovaním, ktoré nám sabotuje život?
Naše zdanlivé zlyhania nás privádzajú späť k prebúdzajúcej sa práci s našou traumou, hovorí Doktor Maté. „Ak dokážeme toto správanie rozpoznať, napríklad uvidím, že sa snažím naplniť svoju potrebu byť milovaný tým, že vyzerám krásne a dávam obrázky samého seba na Instagram, kde sa snažím získať čo najviac lajkov, alebo sa ukázať svetu ako múdry, starostlivý a obetavý… môžeme už tým pozorovaním toto správanie zmanažovať. To je však málo, musíme ísť hlbšie,“ vyzýva Gabor Maté.

 Meditácia, cvičenie, práca s dychom, písanie alebo akákoľvek umelecká tvorba sú fantastické nástroje podobne ako terapia s niekým, komu môžeme dôverovať. Vráti nás k sebe. Všetky potrebné nástroje už totiž v sebe máme.

Môžeme súcitne pátrať a skúmať. Opakovane sa samého seba pýtať: O čo mi vlastne ide? Čo sa snažím týmto správaním kompenzovať? Často sa stáva, akonáhle sa opýtate, čo vlastne chcete, že to, čo ste hľadali a o čom ste si mysleli, že nemáte a neviete sám sebe dať, sa zrazu objaví. Prečo? Pretože to tam bolo odjakživa. Iba ste s tým stratil kontakt. Vzdialili ste sa od toho, pretože kedysi nebolo bezpečné sa s tým prepojiť. Ale nikdy to nezmizlo.