Príklad: Plný strachu idete na lekárske vyšetrenie. Ste posledný v poradí pacientov a podľa navyknutých spôsobov konania – chybného programu – sa so všetkými ľuďmi v čakárni zdvorilo rozprávate, preberáte ich strachy, pochybnosti a zlé skúsenosti. Potom už títo ľudia dávno sedia po vyšetrení niekde na kávičke a vy sa ledva držíte na nohách, pretože v sebe nesiete všetku tú zápornú energiu, ktorú vám v čakárni ostatní veľmi radi zanechali, a tá sa dokonca realizuje i v krvnom obraze a v náleze, ktorý ste si týmto druhom myslenia vytvorili.

Ak je „živné pole“ dostatočne „vyživované“, môže dôjsť k privteleniu duchovnej bytosti. Je to bežný jav u často chorých a preťažovaných ľudí a následne u ich detí, taktiež v ťažkých životných situáciách. 

Takmer každá depresia alebo „splín“, únavový syndróm, poruchy rovnováhy tela, výkyvy krvného tlaku a zdravotné problémy bez lekárskej diagnózy sú výsledkom privtelenia iných bytostí. Niektorí pacienti sa o tom boja čo i len hovoriť, nieto ešte riešiť, a pritom na sebe trebárs i roky nosia svojich známych či milovaných príbuzných, ktorých rozhodne nemôžeme nazvať „temné alebo čierne duše“. Vo svojich životoch žili podľa rovnakých chybných programov, ktorých sa nezbavili. Skôr by im prislúchal názov „čierni pasažieri“ – idú s nami v rovnakých starých vyjazdených koľajach nášho chybného uvažovania. Navyše nám svojou prítomnosťou zosilňujú práve tú rovinu deštruktívnej frekvencie, ktorá ich pritiahla. Takže v konečnom dôsledku nám i pomáhajú rozoznať náš chybný program konania, ktorý rovnako ako nám aj im spôsobil vnútorný konflikt, ktorý je potom dôvodom ich neschopnosti opustiť zemskú úroveň. Ak všetko správne uvidíme, prehodnotíme a sme pozitívni, môže táto bytosť odísť. Človeku sa uľaví a cíti sa znovu stabilizovaný, navyše sa sám zbaví záťaže, ktorá by mu pri prechode na druhú stranu v okamihu smrti spôsobila komplikácie.

Ako rozpoznať prítomnosť duchovnej bytosti? Môže sa bytosť privteliť aj k dieťaťu?
Áno, väčšinou to dieťa začne vnímať skôr ako dospelý. Malé deti týchto „čiernych pasažierov“ dokonca občas vidia v priestore alebo ich veľmi silno cítia pri sebe, v sebe alebo v blízkosti iných osôb. Je mnoho prípadov, keď s nimi deti aj hovoria. Horšie varianty privtelenia bytostí k deťom sa objavujú v rodinách, kde sú rodičia stabilizovaní v programe materialistického vnímania sveta a tieto javy neuznávajú. Dieťa tento program prijíma (skenuje od rodičov) a nie je schopné rozpoznať, čo mu tak vadí, a rodičia kvôli svojej nevedomosti hľadajú príčiny inde. 

Dokonca ani terapeutom sa nepodarí dieťaťu pomôcť, pokiaľ rodičia nerozšíria svoje vedomie a odmietnu prijať zodpovednosť za zdravie svojho dieťaťa. Klasická medicína sa nezaoberá odvádzaním duchovných bytostí a chémia, vitamíny a iné umelé metódy tomu nepomôžu, skôr naopak. Dieťa kladie podvedome odpor a stav sa poväčšine ešte zhoršuje. U nevedomých rodičov veľmi často dochádza k privteleniu duchovnej bytosti aj k nim samotným. U detí je typickým príznakom prítomnosti privtelenej duchovnej bytosti porucha správania, dysfunkcia, nepokojný spánok, hyperaktivita, agresívne a striedavé nálady, znížená imunita, precitlivenosť a zdĺhavé ochorenia.

Ako môžeme dieťa oslobodiť?

Existujú rôzne duchovné smery, ktoré sa touto témou zaoberajú. Sofioterapia pracuje s veľmi jednoduchými a pochopiteľnými metódami: nájdenie a odstránenie pôvodnej chybnej myšlienkovej predstavy, prehodnotenie záporných spomienok pochopením ich kladného cieľa pre vývoj, odstránenie chybných programov a ich nahradenie novou pozitívnou progresiou. Odovzdaním týchto nových poznatkov privtelenej bytosti vytvoríme podmienky na jej oslobodenie. Tá ich vždy automaticky prijíma, pretože týmto je splnený cieľ jej privtelenia. Väčšinou ich síce bežnými zmyslami nevidíme, ale ich „odchod“ z našej blízkosti veľmi reálne vnímame svojimi pocitmi, náladou a skutočným uzdravením dieťaťa. Celý proces vždy riešia rodičia sami. Deti prijímajú rezonančným prenosom zmeny frekvencií a dochádza k prirodzenému uzdraveniu a oslobodeniu sa od menovaných porúch správania alebo učenia. Čo je ešte dôležitejšie, dochádza zároveň k odstráneniu chybných programov u detí, ktoré si ich priniesli ako karmickú záťaž z minulého života.

Môžeme seba a svoje deti ochrániť, aby nedošlo k privteleniu?

Áno, svojím správnym konaním s láskou a pokorou – čo je stav rozšírenej mysle, keď akceptujeme všetkých ľudí na stupni, na ktorom sa práve nachádzajú. To znamená nesúdiť a neporovnávať, nekritizovať a podľa Toltékov a ich štyroch dohôd: „Nehrešiť slovom, nebrať si nič osobne, nevytvárať si žiadne domnienky, robiť všetko tak, ako najlepšie dokážeme.“ 

Na prvý pohľad jednoduché, avšak my sami to niekedy vo svojich zabehaných modeloch správania ani nespozorujeme, ako napriek tomu, že máme všetkých okolo seba radi a nekritizujeme ich, tak kritizujeme sami seba. Porovnávame sa s ostatnými, trpíme pocitmi viny, žiaľu, krivdy, nadmernej ľútosti, strachu, nespravodlivosti vo svete a podobne. 

V našom živote sa môžu objaviť situácie, ktoré nemáme šancu zvládnuť s nadhľadom a vyprodukujeme silný negatívny potenciál. Napríklad ťažká autohavária – v okamihu máme na sebe hromadu rovnako vydesených dušičiek, ktoré to však pri svojej prvej nehode neprežili, preto blúdili priestorom. Pritiahol ich frekvenčne rovnaký zážitok vodiča. Takýto vodič sa potom dlhodobo lieči a dokonca trebárs podstúpi zbytočné operácie a pritom náprava je jednoduchá. Odstrániť z bunkovej pamäte strach a šok z úľaku a dušičkám pomôcť odísť. 

Po mnohých rokoch praxe môžem povedať, že najlepšia ochrana je pocit bezpečia a istoty, že všetko je správne. Všetko je forma prejavu lásky, aj keď to tak niekedy na prvý pohľad nevyzerá. Ľudia, ktorí poznajú zákony vesmíru, predovšetkým zákony karmy (osudu a skrytého cieľa utrpenia) a choroby vnímajú ako príležitosť na rast, netrpia tým, že by ich obsadzovali duchovné bytosti. A ak k tomu dôjde, tak s tým vedia zaobchádzať a vedia, že je to druh vzájomnej pomoci v širšom zmysle slova medzi nami žijúcimi ľuďmi a dušami, ktoré nás v smrti predbehli.

Príklad z praxe: Volala mi nešťastná matka, ktorú som poznala z môjho seminára. Popísala podivné správanie svojho trojročného syna. Nechce spať vo svojej postieľke, kope okolo seba, striedavo je agresívny, následne plače a mazná sa iba s mamou, búcha do otca. Teraz dostal horúčku, detská lekárka to nazvala vírusovým ochorením. Mama však oznamuje posledný postreh: „Kričal zo spánku a vyzeral, že s niekým bojuje, a po prebudení ukazoval za postieľku a volal TAM, TAM… Možno to bolo PÁN, PÁN… a opäť TAM nechcel spať.“ Pochopila, že by mohlo ísť o duchovnú bytosť. Potvrdila si to metódou testovania a prosila o pomoc. Túto skutočnosť testujem i ja, väčšinou uskutočním odvedenie bytosti na diaľku, ale tentoraz nedostanem povolenie, vnímam, že rodičia majú niečo pochopiť. Delí nás síce 400 kilometrov, ale o pár hodín sú tu, chlapček zostáva v opatere babičky. Zisťujem časové určenie privtelenia. Presne sa zhoduje s nedávnym úmrtím kolegu otca dieťaťa. Vedieme rozhovor o ich vzťahoch, spoločnej práci, nedokončených úlohách. Každý postoj otca je plný nespokojnosti, kritiky, dokazovania nespravodlivosti, ktorá sa údajne dohráva úplne všade, na každom kroku a najmä v politickom živote. S kolegom, tiež politikom, mali rovnaké názory. Keď rozprával, vyzeralo to, že kričí nie jeden rozhnevaný muž, ale ešte jeden neviditeľný zúrivec, ktorý mu sedí za krkom. Bolo to náročné prehodnocovanie, tento muž, predtým „hluchý a slepý“ ku všetkým informáciám o vesmíre však odrazu načúval, otváral sa novým pohľadom a napokon som videla, ako sebaistý politik plakal. Ľudia sú často schopní zmeny až v okamihu, keď začne trpieť ich milované dieťa. Skutočnosť oslobodenia tejto duchovnej bytosti nebolo potrebné ani na záver kontrolovať. Všetci sme vnímali veľkú úľavu. Po návrate chlapček už nemal horúčku a podivné správanie ako zázrakom zmizlo. Babička sa veľmi divila: „To sú ale dnes choroby, pred chvíľou som ešte váhala, či nemám zavolať pohotovosť, vyzeral naozaj hrozne! A teraz tu skáče plný energie, on už je asi zdravý.“ Toto je príklad rodičov, ktorí majú snahu poznávať a rásť, aj keď je to spočiatku v rozpore s ich starými materialistickými programami myslenia.

Druhý, opačný príklad: Matka, budeme ju nazývať Eva, mimoriadne starostlivá žena, ktorá ešte pred plánovaným materstvom študovala rôzne smery výchovy podľa nových koncepcií, pričom najmä porovnávala a kritizovala tých, ktorí žiadnu „poriadnu“ koncepciu výchovy nepoznali a nedodržiavali. Ťažko by sme v jej okolí hľadali mamu, ktorá by „uspela“. Autoritami boli iba autori a príklady z kníh a jej vlastné predstavy, akou matkou sa stane práve ona. A, ejha, prišla do druhého stavu a zistilo sa, že ide o mimomaternicové oplodnenie a je nutná operácia. 

Vtedy prvýkrát hľadala pomoc u mňa. Jediný dôvod som vnímala v obrovskom potenciáli vytvorenej kritiky. V mojom vnútornom videní to bola čierna maternica plná bahna z „tmavých myšlienkových útvarov“. Keď som jej povedala, že do takejto maternice by sa nikomu nechcelo, začala sa snažiť. Niektoré oblasti svojej kritickosti uvidela, uzmierovala sa v duchu so ženami, ktoré striktne odsudzovala, čítala rôzne knihy a hľadala správne naladenia. Maternica zružovela a druhé tehotenstvo už bolo úspešné. Až po pôrode Eva zistila, že obrátená poloha dieťatka a nutnosť cisárskeho rezu tiež nie je náhoda. Opäť sme hľadali príčiny. Kritika a zas len kritika. 

Ak dieťa v dobe pôrodu vníma nezmenený model matky, svojou opačnou polohou tlmočí posolstvo o nutnosti zmeny v myslení. Tentoraz však nebola schopná uvidieť jemné rozdiely v tom, čo je to byť pravdivá a sama sebou a čo je porovnávanie a kritika. Neustále sa vracala k svojmu starému programu prijatému od rodičov, prarodičov, posilnenému vlastným perfekcionizmom, idealizáciou a štúdiom. Jej malé dievčatko celé noci plakávalo, všetky predstavy a koncepty výchovy stratili význam. Jediným cieľom bolo „vydržať a nepadnúť“ – jednoducho veľmi náročné dieťa.

Dôvodom bola k dievčatku privtelená duchovná bytosť. Prečo práve k nemu? I ono samo bolo v minulom živote veľmi kritické a potrebovalo, aby to mama s oteckom odstránili. Preto veľmi citlivo reagovalo na každú chybnú myšlienku rodičov. Živná pôda negácií bola neustále posilňovaná, preto nebolo možné dieťatku pomôcť, pokiaľ sa rodičia nechcú a nevedia zmeniť. Čoskoro prišlo druhé tehotenstvo, opäť dievčatko a opäť opačná poloha pred pôrodom. Eva však túžila po prirodzenom pôrode. Znovu sa na mňa obrátila s prosbou o pomoc. Našli sme konkrétne kritické postoje smerované najmä k vlastnej matke. Úspešne sa nám podarilo vnútorné zmierenie sa s mamou (na diaľku) a ultrazvuk potvrdil normálnu polohu dieťatka pred pôrodom. Eve však stačila jedna nevyžiadaná esemeska, ktorú jej poslala práve mama, a starý program bol naspäť. Dieťatko sa opäť otočilo zadočkom k svetu a k rodičom. Pridali sa ďalšie kritiky, pochybnosti a nedôvera. Nasledoval cisársky rez. Teraz rodičia dostávajú dvojnásobné posolstvá, obe dievčatká sú veľmi často choré, každý dobrý terapeut vníma privtelené bytosti, ale tie je možné odpútať od detí len so súhlasom rodičov. Tí striedajú antibiotiká s inými pomocnými prostriedkami a zúfalo navštevujú rôznych terapeutov, ktorí sľubujú uzdravenie, ale nevyžadujú zmenu ich myslenia. Príčiny vidia vo vonkajších okolnostiach a potvrdzujú rodičom ich domnienky, že za všetko môžu iní. Pomáhajú liečiť následok, nie skutočnú príčinu.

Na záver rada pre rodičov

Prevezmite zodpovednosť za zdravie svojich detí. Vôbec to nie je také ťažké, ako sa zdá. Verte v silu svojich myšlienok a vytvárajte len pozitívne postoje – také, na ktoré budú deti odpovedať radosťou a prirodzeným správaním. Pozorujte ich reakcie a vnímajte ich podvedomé vedenie. Učme sa od detí, ako povedal básnik. Pozorujte deti a vojdete do kráľovstva nebeského, ako povedal Ježiš Kristus. Odložte strachy, napätie a urovnajte svoje narušené vzťahy k okoliu i k sebe. Ak v sebe nájdete mier a budete vnímať krásu a sladkosť života, budú aj vaše deti zdravé.