Ty máš súhvezdie Andromeda.

Celesta: 

Áno, cítim s nimi obrovskú príťažlivosť. Je to možno aj kvôli tomu, že sa mi v rámci toho otvorilo najviac informácií sem do 3D. Tam sa moje JA prepája s týmto pozemským, cítim veľkú blízkosť. Mám tam najviac vnemov, spomienok, najviac prepojení.

Keď som toto súhvezdie objavila, rozplakala som sa túžbou po domove. Tá galaxia je obrovská, miliardy a miliardy planét, ktoré nemáme preskúmané. Je tam jedna planéta rastlín, ktorá by tu znela ako An-tara-é (an portál, tara je starobylý názov Zeme). Tam tvorím zvukom a vibráciou „srdca“ nové druhy rastlín a vysielam frekvencie do vesmíru. 

Na tejto planéte nie sú hmotné telá, jedná sa o éterické úrovne, je to dvanásta dimenzia. Sú tam bytosti rastlín, rastlina a bytosť dohromady. To nie sú rastliny ako tu na Zemi, ale sú omnoho väčšie, sú to obrovské kvety, také veľké ako u nás veľké stromy. Tá bytosť vyzerá ako obrovský kvet, ale zároveň je to živá bytosť, akási rastlino-bytosť, ktorá sa dokáže vyjadriť zvukom a komunikovať zvukom. Ako keby rozospievala vesmíry. Jej zvuk ide ďalej do mnohých úrovní, aj mimo planétu. Mala som pocit, že som tam bola niekým, kto zabezpečuje prenos zvuku, čo je zvláštne, lebo v tomto pozemskom živote som totálny analfabet na techniku, zvuky, aplikácie. Je tam taký zvláštny dorozumievací tón, ktorý tu znie cez písmeno t (tatitutitatitati tutiti tata tu), no tam je to rýchlejšie, je to veľmi rýchla frekvencia. Tu nedokážem vyjadriť tú rýchlosť. Je to taký dorozumievací kód, niečo ako tu angličtina.

Máš dar channelingu a prinášaš od bytostí z iných sfér posolstvá pre ľudí. Prijala si niečo aj od Andromeďanov?

Celesta: 

No vidíš, stále sa zameriavam na iné súhvezdia, pretože najviac je tu prítomných Plejáďanov, Siriáncov a podobne. Adromeďanov je tu menej, aj keď je to náročné rozlišovať, máme toľko rôznych pobytov, že sme multiverzálni a multidimenzionálni. Prijala som andromedanské liečenie a potom pár prenosov v inom jazyku (viď videá na YouTube), je potrebné sa tomu viac venovať.

MULTIDIMENZIONALITA = CELISTVÉ JA

Celesta: 

Ešte pred pár desiatkami rokov sme boli plne identifikovaní s telom. Som toto telo, mám tieto pocity a bodka. Niekto si spomínal na útržky z akýchsi bytí, prácne sme sa premeditovávali k anjelom, majstrom a svojim sprievodcom. Doba je však iná a kladieme si otázku: Kto som? Je to moje telo a ďalej? Kam až siaha moje vedomie? 

Mnoho ľudských bytostí začína cítiť svoje ďalšie vedomia, bytia v iných časopriestoroch, v rozdielnych formách. Tieto formy a zažívané skúsenosti môžu byť značne odlišné. A tak napríklad jemné štruktúry spojené s rastlinnou ríšou tvoriace harmonické tóny, ktoré som si priniesla čiastočne i sem, sú spojené s akousi vesmírnou bojovníčkou za pravdu a svetlo, ktorá sa vynára posledné roky. Táto bytosť je dosť nekompromisná a neohliada sa na moju telesnú schránku. Zaujíma ju len boj za svetlo, náročné poslania a misie. Je schopná ma hnať do množstva úloh, až sa moje energetické kapacity tu na Zemi vyčerpajú. Všetko je totiž popretkávané akousi jednotnou niťou. Chápem to tak, že celé vedomie, ktoré sa „kedysi“ oddelilo od zdroja, zažíva vlastne všetko prepojene, užíva si skúsenosti, zbiera poznatky a rozhoduje sa a nesie zodpovednosť. Otázka ale zostáva: Kto sme vlastne my? Ktoré časti uvidíme a poskladáme? Pochopíme svoje rozdielne časti? Prijmeme ich do srdca? Alebo budeme odmietať určité aspekty, ktoré nám nezapadajú do ľudského rámca?

To je tá celistvosť, keď si spájaš všetky svoje kúsky JA z rôznych multidimenzionálnych bytí?

Celesta: 

Celistvosť je vnímanie svojej podstaty v celkovom aspekte, plné napojenie na zdroj. Vieš, kto si, vieš, ako sa prejavuješ, vieš, aké máš energie, ciele, kam smeruješ, vieš, čo máš za sebou, čo si prežila, čo je v tebe, všetky tie životy, všetky tie existencie. Ale k tomu ešte len dospejeme. Je trochu náročné to vyjadriť slovami, keď chceš popísať dvanástu dimenziu z 3D reality. Čo je náročné, lebo na to jednoducho nie sú slová. Je možné zdieľať to v prežívaní, zážitku, ty si to tam prežiješ – a už to máš v sebe, už vieš a nikto ti to nevezme. A nikomu to ani nevysvetlíš, lebo to je tvoj zážitok. 

Teraz sa učíme vnímať sami seba v širšom ponímaní, než tomu bývalo. Vnímame, že existujeme aj inde a v inom čase. Vnímame, že vlastne nie sme len toto pozemské telo. A ako je to vlastne s minulosťou? Čas nie je, takže všetky naše minulé životy sú teraz a prebiehajú paralelne? Naša myseľ na to nedokáže odpovedať, pretože je naučená na to, čo bolo a čo bude. Preto sa celistvé ja odpojí od pozemskej mysli a pláva si ako vedomie vo vesmíre. Napojí sa podľa svojho zámeru na čokoľvek, na svoje iné ja, na planéty, hviezdy, galaxie. Chce to tréning a obozretnosť. Neustále sa uisťovať, že som sa zase odpojil a som v rovine pozemskej dobre ukotvený. Inak je možná rozpoltená identita a mentálna nepríčetnosť.

PREČO JE POTREBNÉ UKOTVENIE?

Mal by byť istý súlad medzi napojením sa na iné sféry a ukotvením. Musíme existovať aj v 3D realite, to nepustí. Máme chvíľky, kedy sme sami v sebe a dostaneme povzbudenie od duchovných sprievodcov a potom je potrebné sa opäť vrátiť. 

Celesta: 

Je to nutnosť, lebo inak by si sa stala uleteným ezoterikom. Takýto ľudia sú silne neukotvení. Strácajú vzťahy, hmotu, majú dlhy. Je potrebné byť ukotvený tu na Zemi a byť v stabilite.

Sama som niekoľkokrát prechádzala procesom ukotvovania, kedy môj sprievodca, strážca Anabel, je to asi 6 rokov dozadu, poukazoval na to, že som neukotvená, že tu nie je možné takto fungovať. Neustále ma nabádal, aby som s tým pracovala, cítila som jeho energetickú pomoc, vnímala som tiaž, akoby som vážila tonu. Telo v procese ukotvovania nemohlo nahor, bolo priťahované, bolo to nepríjemné. Nechcelo sa mi do toho, chcela som byť v ľahkosti. No pochopila som, že je to nutnosť.
Ukotvovací proces je nutný pre naše fyzické a psychické zdravie. Kvôli svojej neukotvenosti som mala aj ďalšie problémy, bola mi stále zima, vždy som mala ľadové ruky a nohy. S neukotvením súviseli aj panické ataky, ktorými som prechádzala. Vystreľovalo ma to z tela a mala som pocit, že zošaliem, je to veľmi nepríjemný pocit, žiadne „hurá, idem nahor“, ale upozornenie – ešte nie je tvoj čas, kam by si chodil? Nemôžeš tam niekde uviaznuť, keď tu máš konať v hmote. Tie nepríjemné stavy ma zároveň viedli, lebo mi naznačovali – nie, touto cestou nepôjdeš. Čo je nakoniec pozitívom.

V tej chvíli to tak asi necítiš, len po čase.

Celesta: 

Vtedy nie, ale keď sa na to dívaš s odstupom času, tak to bolo vlastne blahodarné, čím si si prešla. A keďže presne vieš, o čo pri tých panikách ide, tak vieš pomôcť aj iným. To sú skúsenosti, ktoré potom môžeme odovzdávať ďalej. Ľudia, ktorí pracujú s inými ľuďmi, ako poradcovia či terapeuti, si väčšinou sami prešli tým, s čím teraz pomáhajú iným. Myslím, že tak vesmír funguje, že ti pošle posla, pomoc cez tých, čo to už zažili, čo to poznajú. Niekto v tomto živote, ďalší v inom vtelení – a má to v sebe a tú skúsenosť prenáša a je oporou, pomocníkom. Takže je všetko v poriadku, keď sa na to pozrieme z tohto pohľadu.

Ako sa dá najlepšie ukotviť?

Celesta: 

Cez vykonávanie jednoduchých manuálnych prác, napríklad cez domáce práce, prácu v záhradke – aj také vynášanie odpadkov je skvelé ukotvenie. Venuješ sa niečomu úplne hmatateľnému, rutine, ktorá ti prináša pocit, že to poznáš, že ťa to akoby stiahne do hustoty. 

Potom sú to energetické práce: predstavíš si, ako prenikáš do pôdy. Tí, čo majú radi prírodu, tak to robia cez veľký strom, ktorý má obrovskú korunu a hlboké korene, ktorými sa zavŕtavajú v predstavách hlboko do matky Zeme. Zámer je zahustiť sa, byť prítomný tu na Gaii, lebo nie je možné len lietať kdesi hore a tu nebyť. Z toho sú len poblémy a starosti. 

Pamätám si, že keď som sa potrebovala ukotviť pri panických atakoch, tak som sa vo svojej mysli, v predstave uväzovala s umývačkou, predstavovala som si, že je tam zemský kryštál, v ktorom sa ukotvím, uviažem svetelnou šnúrou, aby ma to držalo a opäť som niekam neuletela.

Niektorí ľudia si ulietavajú denne x hodín, venujú sa telepatickým komunikáciám, channelingu, meditáciám, možno takí ľudia sú už v hmote zaistení, majú dosť času. No je riziko, že keď je toho príliš veľa, začnú mať problémy s bežným fungovaním, s tým, že nemôžu ísť na poštu alebo na úrad – jednoducho do systémových vecí – vybavovať niečo, čo potrebuje analytický mozog. Nechce sa im, chce sa im od toho utiecť, rozrušuje ich to, vyčerpáva, nie je tam prirodzená harmónia. Zatiaľ potrebujeme v tomto systéme fungovať. Môžeme si však vyberať, či budeme chodiť do nepríjemných energií veľkých obchodných centier a podobne.

ZODPOVEDNOSŤ MÁME VO SVOJICH RUKÁCH

Celesta: 

Pred pár rokmi som napísala článok o tom, že dobe guruov odzvonilo. Ako aj dobe mágie, rituálov, zariekavania, afirmáci… to všetko zostáva v 3D realite. Je potrebné to už opustiť. Už vieme, že máme zodpovednosť za svoje bytie, nepotrebujeme žiadnych guruov, ten proces si každý riadi sám. Aj keď nám, samozrejme, môže byť niekto nápomocný alebo byť inšpiráciou. 

Je čas prežívať svoju realitu skrz srdce a tvoriť vo svetle a láske. To ale neznamená nevyužívať energiu obrany samého seba, silného nastavenia vlastných hraníc, ohradenie sa voči tomu, čo sa nám nepáči a čo už nechceme žiť. 

Čo sa týka nejakej vízie budúcnosti, mali by sme byť taká multigalaktická spoločnosť. Budeme si vedomí, že sme tu na Zemi, už nebudú žiadne nálepky, lebo to je absolútne nepodstatné. Ale to je ešte asi dlhá cesta, než si to ľudia uvedomia. 

Rozmýšľala som aj nad sebou – nie som ani matkou, ani ženou, to sú nálepky. Som vedomie a pomenovania, role, škatuľkovanie nás zviera. Návyky a predsudky, sociálne vplyvy sú veľmi silné. Mali by sme ich postupne opúšťať a rozžiariť to číre jadro nášho bytia. Bude to nádherný proces. Neviem, ako dlho bude trvať v pozemskom veku, pokým sa naša civilizácia rozžiari a posunie na evolučnom vývojovom stupni. Teším sa na to, ale neviem, či sa toho ešte pozemsky dožijem, pretože mám pocit, že to stagnuje a ľudia majú z nejakého dôvodu radi tieto svoje pomenovania, nálepky. Držia sa ich a nechcú ich pustiť.

Je to ich istota.

Celesta: Ale ono je to kvázi istota. Príde niekto, zničí im tú škatuľu a čo budú robiť?

Nájdu si inú škatuľu.

Celesta: 

No potom príde čas, kedy už nebudú žiadne škatule, budú sa rozpadať. Lebo ak sa uvoľnia do hlavných médií, nielen tých alternatívnych, informácie, že nie sme sami, že je plno rás, že je plno planét, miliardy planét, že ľudstvo už dávno stavia vesmírne lode, tak to ovplyvní aj tie škatule. Ale zatiaľ to ešte nie je v hlavnom prúde. Je to taký postupný uvoľňovací proces.

Niektorí ľudia by sa z takých informácií zbláznili.

Celesta: 

Berie sa na nich ohľad. No už to trvá príliš dlho. A z toho bláznime zas my, pracovníci svetla. Už nevládzeme, je to na nás dlho. Mám teraz mnoho terapií, kde riešime ťažké depresie, ľudí unavených, ktorí už naozaj nemôžu. Pretože oni to tu svojím svetlom držali na svojich bedrách. No teraz prichádza pomoc zhora, ľudia sa očisťujú, načítavajú nové matrice, aby ich posilnili, to je obrovský proces, do toho je zapojených množstvo bytostí. Moje vyššie ja pracuje ešte v iných sférach, má náhľad na tie procesy ešte inak. Tam viem, že je to veľká udalosť tu a v celej mliečnej dráhe. V podstate plno vtelení, plno energií, plno vedomí sa zaviazalo k pomoci. To sú milióny, miliardy. Nie je to vôbec tak, že je tu len pár anjelov. Voláme ich draci, archanjeli, Plejáďania, to sú zase nejaké označenia, je to zhluk pomoci.

Nedá sa to rozlíšiť. Tiež poviem, že je to drak alebo iná bytosť, ale je to prepojené a funguje na multidimenzionálnom princípe, nie sú tam škatule.

Celesta: 

Pomenovania sú len pre nás, aby sme sa vedeli orientovať, keďže sme v  lineárnom mozgu. Telepaticky to rozlíšiť vieš, pošleš to ako energiu a načítaš si to v kódoch. Ale tu sme obmedzení slovom. Cítim to na sebe, každým rokom som čoraz viac obmedzená v slovách. Dokonca mám chvíle, kedy už nedokážem nájsť správe slovo. Nie je na to pomenovanie, slovo alebo si naň nemôžem spomenúť. Myslím si, že o desať rokov už budem vysielať bez slov, energeticky. Chcela by som vám to všetko ukázať, odovzdať, vysvetliť, ale nedokážem to v bežných slovách. Trochu viac môžem vyjadriť s light language (galaktický jazyk), je obsažnejší, lepšie sa v ňom vyjadruje.

Ako vnímaš súčasnú situáciu?

Celesta: Systém sa rúca. Naša časopriestorová os už vlastne nie je. Preskakujeme v líniách a je to nepríjemné.

Je chaos, no nevnímam ho negatívne. Počas chaosu môže vzniknúť čokoľvek. Znova záleží na nás, na čo naskočíme, kam sa posunieme. 

Celesta: Je to premenlivé. Je potrebné urobiť obrovský tlak na ľudí, aby sa spamätali a začali sa vnímať inak tu v tomto priestore a začali skutočne tvoriť.

Súvisí to aj s tým, ako prečisťujeme všetky svoje bytia, všetky emočné nánosy, ktoré si v sebe nosíme a ktoré sme ešte nespracovali.

Celesta: Vedomí ľudia už vedia, že je potrebné prepúšťať a očisťovať sa. Ale ten nevedomý s tým ešte bojuje a chce to zatlačiť, zoberie si chemické lieky, tam je to ešte inak. Čím viac bytostí to bude uvoľňovať a liečiť, prechádzať tým, tak tým sa to kolektívne vedomie očistí a posunieme sa ako civilizácia úplne inam.

Čo by si poradila ľuďom, ktorí na sebe už vedome pracujú, no náhle sa dostanú do stavu, že sa v  prečisťovaní nevedia pohnúť ďalej, akoby sa zasekli?

Celesta: 

Nie je potrebné sledovať nejakú metodiku, ako to bolo pred 20 rokmi, keď si si pustila riadenú meditáciu napríklad na otváranie tretieho oka alebo uvoľňovanie. Myslím, že to už neplatí. Každému pomáha niečo iné. Niekomu precítiť si to cez srdce, cez nejaké zážitky, niekomu pomôže sa z toho vykresliť, iný ide na prechádzku a vyčistí si hlavu. Každý asi vie, čo je pre neho funkčný uľavujúci proces.

Sú ľudia, ktorí von veľmi nechodia, radšej si zapália sviečku a pustia hudbu. Potom sú ľudia, ktorí sú stále vonku, to som napríklad aj ja. Je potrebné si uvedomiť, či som typ exteriérový alebo interiérový, podľa toho sa zariadiť a potom naozaj prejsť vo svojom vedomí tým, čo ma ťaží. 

To znamená, že keď som toho plná, mám pocit zúfalstva, nedávam to tu na planéte, idem do toho a prejdem vedome všetkým, čo v sebe mám – nebudem v tom predsa dva dni. Tak do toho. Čo tam je? Zúfalstvo, zúfalstvo z toho, že ľudia sa neposúvajú, že to nie je tak, ako som si predstavovala, keď som sem išla, keď som si myslela, že vzostup bude jednoduchší… Poctivo si postupne prejsť všetky emócie, ktoré tam sú, zážitky, myšlienky prepustiť to. 

Ak som vonku, tak pozorujem, čo je harmonické, zvieraciu ríšu, kamienky, minerálnu ríšu, Gaiu vo všeobecnosti. Súbor ríš v lese, pri vode, na lúke, to prinesie harmóniu, lebo ju vnímaš očami, ušami, cítením, napríklad vzduch nádherne vonia. Pozoruješ harmóniu a zároveň sleduješ disharmóniu u seba a tá iná ríša, Gaia, ti pomôže sa očistiť. Tam mi to ide ľahko. 

V interiéri je to zas cez stiahnutie sa do seba. Je lepšie, ak tvoje telo leží, chrbát je v sede veľmi v napätí, pre nás nie je harmonické sedenie na stoličkách. A prepustiť to cez telo môžu ženy aj cez menštruačný cyklus, ak ho práve majú. Zámer je uvoľniť sa, oslobodiť, vyčistiť, prejsť, pochopiť a prijať. Pretože určité procesy je potrebné len prijať, lebo ich už nezmeníš alebo nemáš páky ich ovplyvniť. Je potrebné byť trpezlivý.