Keď sme začali robiť zrkadlové či kvadrantové obrazy fotiek, vnímala som, ako veľmi mi pohľad na ne ovplyvňuje isté oblasti v hlave a ako sa proste v hlave niečo deje. Tomáš šiel cestou nádherných abstraktných obrazov, ale tie mi nič nehovorili. Boli nádherné, no nebolo to ono. Vedela som, že hľadám niečo iné.

Keď som pozrela na pôvodnú fotku k fotoobrazu Oči bez mena, videla som tam jasné oko v pozadí. Úplne presne som cítila, čo treba spraviť. Že tam však bude toľko očí, som netušila. Cítila som v noci veľkú nevôľu, keď sme fotku spolu pomenovali Dimenzie šamana. Mala som čudné sny, vízie, počula som hlasy, ktoré mi nedali spať celú noc. Až nadránom mi napadlo spýtať sa, čo teda tie hlasy chcú. Odpoveď bola jasná, počula som v sebe, že obrazy pomenujú deti. Namýšľala som si, že viem, čo to znamená. Lenže to som vychádzala z bežného poznania jazyka a lineárnosti. Príde dieťa, povie meno. A hotovo. A tu sa projekt zastavil. Nefungovalo to takto a prestalo fungovať aj ďalšie tvorenie. Prišiel útlm, nevedeli sme zladiť kalendáre, diali sa divnosti brániace stretnutiu a podobne. Potrebovali sme ponoriť sa do seba. Zrovnať si to celé v sebe, úprimnosť, čistotu, iskru, hranice.

Ja som dostala ďalšiu výzvu v podobe korony, prechádzala mi cez vnútorné orgány a kosti. Dokázala som si akurát vziať všetky fotky od Tomáša, poďakovať sa, zbaliť a odísť na mesiac s deťmi a psom k moru.

Keď som sa jedného dňa prebrala do seba na pláži a znova nastúpila do výzvy od bytostí dymu, vyzeralo pomenovávanie takto: Syn Jakub ku mne naklonil hlavu a prišla prvá časť básničky Oči bez mena, aj s názvom. Naliala sa do mňa. Doslova. Naplnila ma celú. Bola som ňou. Zapísala som ju. To bolo jediné, čo to odo mňa chcelo. A potom som sa strašne zľakla sily toho celého a vnímanie sa mi opäť stratilo. Celý pobyt pri mori som si však dokola spievala jednu krásnu novú melódiu. Nemala som k nej slová. Vrátili sme sa na Slovensko.

Vnímanie sa vrátilo, až keď som povedala ÁNO láske v sebe. Nabrala som odvahu znovu žiť ten ľudský svet. Nielen svet dymu. Rozhodla som sa, že napriek zraneniam budem milovať tento svet a všetko živé v ňom. Bol to akýsi vnútorný prerod – odovzdanie sa láske, životu, bytiu. V ten moment sa vrátila melódia a prišlo pokračovanie básničky. Takto sa skladá celý projekt. Nechávam sa viesť. Srdcom. Vnútorným hlasom. Deťmi Novej Zeme. Dieťa, ktoré dáva básni meno, je čistá esencia človeka, ktorý má odkaz. Každý ho má. Každý sme kvapka v oceáne Bytia. Do toho sa však potrebujeme narodiť. Všetci. Každý sám za seba. To bol odkaz pre mňa. Verím, že nájdete ten svoj.