Cesta k celistvosti je návrat k autenticite, k tomu, kým skutočne sme. Prijatie aj takých skúseností, za ktoré nie sme na seba hrdí, bolestivých poznaní, ktoré do hĺbok odhaľujú pravdu o našej citlivosti a aj pravdu o nezmyselnosti bojov s vlastnou temnotou, kedy sa ešte viac skrývame a zahaľujeme časti nášho JA, ktoré by mali byť presvetlené a vyliečené. Ak sa chceme posunúť k celistvosti, tak bez prijatia vlastnej temnoty to nie je možné. Aj ona je našou súčasťou a čaká, kedy do nej prinesieme svetlo.
Postupne zistíme, ako veľmi sme sa počas životov menili, ako sme svojím konaním prehlbovali poznanie o tom, kým sme.
Nie je na to potrebné poznať všetky svoje minulé životy. Minulosť je minulosť a tam by aj mala zostať. Ak je nám z nej niečo odhalené, tak je to preto, lebo to chce byť pochopené a vyliečené. Prijmime to a nechajme to sebou prejsť. No emočne v tom nezostávajme príliš dlho. Berme to ako cennú skúsenosť, ktorá nás doviedla tam, kde sme dnes. No nie je to pravda, ktorou žijeme dnes.
Čím viac odhaľujeme pravdu o sebe samých, tak prídeme na to, že jedinou cestou k celistvosti je srdcom pozorovať a prijímať to, čo nás vystihuje, čím žijeme, čomu veríme. Sú to malé kúsky puzzle, ktoré spolu vytvárajú obraz o tom, kým sme. Nádherné multidimenzionálne a večné bytosti. A hoci sme na to pozabudli, cítime, že sme súčasťou niečoho veľkolepejšieho a vzájomne hlboko prepojeného, než to dokáže pomenovať naša myseľ. Tá rozmýšľa lineárne, jej úvahy sú neprekvapivé a najmä rozdeľujúce. Delí všetko na dobré a zlé. Veci, udalosti, ktoré sa nám v živote udejú, iných ľudí, dokonca aj nás samých.
Zato srdce nehodnotí, nerozdeľuje. Len vníma. Počúva a, ak ho požiadame o radu, prehovorí.
Je to tá láskavá veta alebo niekedy len slovo či pocit, ktoré sa objaví kdesi v hĺbke nášho JA a pritiahne našu pozornosť svojou čistotou a pokojom. Povzbudí, keď to chceme vzdať. Pošepká nám slová útechy, keď to tak veľmi bolí. Dodá nám silu, keď sme už vyčerpaní večným čistením minulosti. Akoby to nemalo konca…
Pravá cesta k našej celistvosti je o odhaľovaní pravdy o nás samých, bez hodnotenia a zatvárania očí pred vecami, ktoré nás kedysi boleli, kedy sme trpeli my alebo nechali trpieť iných. Je o prijatí všetkého, kým sme, bez rozdielu. Och, áno. Sú obdobia, ktoré by sme najradšej vo svojom živote zmenili alebo úplne vymazali. No je čas si odpustiť. Ak naberieme odvahu pozrieť sa do zrkadla svojho JA, tak sa nám prihovorí slovami: „Áno, toto všetko si ty. Toto si prežila, takto si sa rozhodovala, takto si to vtedy cítila. Neutekaj viac pred tým. Precíť to, prelieč aj plačom, ak je potrebné, a potom to pusti. Odpútaj sa od toho emočne a už sa k tomu nevracaj.“
Katka Maloma Mayerová
FB: Zamilovať sa do života, ktorý žijeme
